Dnes prebieha ďalšie kolo súdneho pojednávania s Danielom Bombicom. Môžeme si o ňom myslieť, čo chceme. Môžeme ho mať radi, môžeme ho nemať radi. Vidíme politikov, ktorí by ho najradšej ukrižovali a zavreli do najhlbšej kobky na svete. A na druhej strane politikov, ktorí ho obhajujú, podporujú a obviňujú svojich oponentov, že ide o politický proces.
A medzi nimi stojí obyčajný človek, rovnako rozdelený, rovnako vtiahnutý do hry, rovnako tlačený k tomu, aby si vybral stranu.
Keď sa na tento proces pozrieme, môžeme mať akýkoľvek názor. Dôležité však je neprepadnúť tomu, čo počúvame, a vytvoriť si vlastný. Je Bombic extrémista? Je vinný z toho, čo mu kladú za vinu? O tom majú rozhodnúť súdy, nie politici, nie ulica, nie „súd ľudu“.
Čo by nás však malo zaujímať, sú malé nezrovnalosti. Kedy tento zákon vznikol. Kedy bol novelizovaný. Kto bol pri tom. A čo sa stane, keď si tieto drobné útržky poskladáme dokopy. Z malých úlomkov vzniknú črepy a z črepov sa dá poskladať zrkadlo.
A to zrkadlo musí byť veľké. Musí pojať veľa ľudí naraz. A ukázať im, ako to v skutočnosti je: kto je za čo zodpovedný, kto hovorí pravdu a kto vedome klame. Nie, Neklame len opozícia. Nie, nie je to len koalícia. Týka sa to všetkých, ktorí prešli sitom volieb a dostali moc.
A nakoniec je to vždy obyčajný človek, kto to zaplatí ako prvý.
Bombic je dnes už deväť mesiacov vo väzbe kvôli v úvodzovkách kontroverznému zákonu o extrémizme. A práve tu sa začína ďalší paradox. Niektorí politici sa ho zastávajú, kričia, že je to nehorázne, nespravodlivé, že ho chcú umlčať a odstrániť, a že samotný zákon je strašný a že Bombic je nevinný. A áno, možno je. Možno nie je. To dnes nevie nikto z nás. A ani to nie je na nás, aby sme to rozhodovali. Na to sú súdy.. Áno, ten zákon je zvláštny. Áno, dá sa o ňom diskutovať. Ale nechcem ho teraz hodnotiť. Pre mňa je dôležitejšie niečo iné, kto z neho urobil zákon, ktorý je dnes tak ľahko zneužiteľný.
A tu sa oplatí pozbierať všetky tie malé úlomky, ktoré sa bežne prehliadajú. Kedy zákon vznikol. Kto bol vtedy pri moci. Kto ho neskôr sprísnil. Kto ho dnes kritizuje. A kto ho dnes používa.
Keď tieto drobné kúsky poskladáte, zrazu pred vami neleží mozaika, ale ostré črepy. A zo črepov sa dá poskladať zrkadlo. Zrkadlo, ktoré musí byť veľké, aby sa doň zmestili všetci naraz. Aby ukázalo, kto je za čo zodpovedný, kto hovorí pravdu a kto vedome klame.
Nie, nie neklame len opozícia. Nie, nie je to len koalícia. Týka sa to všetkých, ktorí prešli sitom volieb a mali moc v rukách.
A ako vždy – obyčajný človek to nakoniec odnesie ako prvý.
Tak si teraz podrobne opíšeme, ako to s tým zákonom vlastne je. Ako a kedy vznikol, kto za ním stál, ako politici hovoria o pravde a ako je to naozaj s tou ich pravdovravnosťou.
Zákon o extrémizme totiž nespadol z neba. Neobjavil sa kvôli Danielovi Bombicovi. Nezrodil sa ani včera, ani pred rokom. Má svoju históriu, svojich autorov, svojich tichých podporovateľov a svojich dnešných hlasných kritikov. Ale keď sa na tú históriu pozrieme bez emócií, začne sa diať niečo nepríjemné. Zisťujeme, že tí, ktorí dnes kričia najviac, boli pri tom, keď sa ten zákon rodil. A často aj pri tom, keď sa sprísňoval.
A tu začína byť zaujímavé, kto kedy sedel vo vláde, kto mal v rukách ministerstvo spravodlivosti, kto riadil vnútra a políciu – a kto dnes hovorí o „strašnom zákone“ a „politickom procese“.
Ako ten zákon vlastne vznikol
A teraz sa vráťme na začiatok. Zákon o extrémizme nevznikol včera, ani kvôli Bombicovi, ani kvôli dnešnej vláde. Jeho korene siahajú do roku 2009. Vtedy bola pri moci prvá vláda Roberta Fica. Ministerstvo spravodlivosti viedol Štefan Harabin. Ministerstvo vnútra mal v rukách Robert Kaliňák. A práve v tom čase sa do Trestného zákonníka dostala celá kapitola o extrémizme – definície, paragrafy, skutkové podstaty.
Bol to zákon, ktorý mal riešiť neonacistov, násilné skupiny a organizovaný extrémizmus. Lenže ako to u nás býva, napísal sa tak široko, že sa dal vyložiť rôzne. A to je presne ten moment, keď sa z dobrého úmyslu môže stať nástroj, ktorý raz niekto použije úplne inak, než bolo pôvodne zamýšľané.
A teraz prichádza prvé nepríjemné zistenie: tí, ktorí dnes najhlasnejšie kričia, že je zákon strašný, boli pri jeho zrode.
Ako sa zákon sprísnil
Lenže tým to neskončilo. V rokoch 2016 a 2017 prišla ďalšia vláda Roberta Fica. Ministerstvo spravodlivosti viedla Lucia Žitňanská. Ministerstvo vnútra opäť Robert Kaliňák. Políciu riadil Tibor Gašpar. A práve vtedy sa zákon sprísnil. Presunul sa na špecializovaný súd, vznikla špecializovaná prokuratúra, definície sa spresnili a rozšírili.
A tu prichádza druhé nepríjemné zistenie: tí, ktorí dnes tvrdia, že je zákon zneužitelný, boli pri tom, keď sa stal ešte zneužitelnějším.
A dnes?
Dnes počúvame, že je zákon zlý. Že je to politický proces. Že Bombic je nevinný. Že je to celé nespravodlivé. A možno je. Možno nie je. To nie je na nás. To je na súdoch.
Ale jedno je isté: zákon, podľa ktorého je dnes Bombic stíhaný, nevytvorili jeho nepriatelia. Vytvorili ho tí, ktorí ho dnes bránia.
A sprísnili ho tí, ktorí ten zákon dnes kritizujú.
A tu sa dostávame k tomu, čo som písal už na začiatku. Keď sa poskladajú všetky úlomky, vznikne zrkadlo. A v tom zrkadle nie sú len politici jednej strany. Sú tam všetci, ktorí mali moc. A ktorí ju používali podľa toho, ako sa im to práve hodilo.
A teraz k tomu najdôležitejšiemu: ako politici pracujú s pravdou
Nie všetci politici klamú, ale všetci majú motiváciu ohýbať realitu. A to je rozdiel.
Niektorí klamú vedome. Niektorí si realitu upravujú tak, aby sedela ich príbehu. Niektorí hovoria len tú časť pravdy, ktorá sa im hodí. A niektorí sú „úprimní“, ale len dovtedy, kým sa ich to nezačne týkať osobne.
A presne tento mechanizmus vidíme v kauze Bombic.
Tí, ktorí zákon vytvorili, dnes tvrdia, že je zlý. Pretože sa im to politicky hodí.
Tí, ktorí ten zákon sprísnili, hovoria, že vtedy chránili demokraciu. Pretože sa im to hodilo v tom čase.
Tí, ktorí ho dnes používajú, tvrdia, že len robia svoju prácu. Pretože sa im to hodí teraz.
A tí, ktorí sú obvinení, tvrdia, že sú obeťou systému. A niekedy majú pravdu. Pretože systém, ktorý vznikal roky, nie je dokonalý. Je zložitý, pomalý, často nejasný a niekedy aj nespravodlivý. A keď sa v ňom stretnú politické záujmy, staré zákony, nové výklady a ľudské chyby, môže sa stať, že sa do jeho zubov dostane človek, ktorý tam vôbec nemusel byť. Ale rovnako sa môže stať, že sa doň dostane niekto, kto tam patrí. A práve preto máme súdy, nie politikov, nie komentátorov, nie sociálne siete.
A výsledok?
Každý hrá svoju rolu a obyčajný človek je ten, kto platí vstupenky do tohto divadla.
To neznamená, že všetci politici sú rovnakí. Ale znamená to, že systém motivuje každého hráča ohýbať pravdu podľa toho, kde práve stojí.
A keď sa rovnaké mená objavujú pri každej fáze zákona, pri jeho vzniku, sprísnení, kritike aj obhajobe, je prirodzené, že to celé začína pôsobiť ako jedna veľká hra.
A teraz to zrkadlo
Keď si všetky tie úlomky poskladáme dohromady, nevznikne obrázok Bombica. Vznikne zrkadlo. A v tom zrkadle neuvidíme jedného človeka, ale celý politický systém.
Uvidíme politikov, ktorí zákon vytvorili. Uvidíme politikov, ktorí ho sprísnili. Uvidíme politikov, ktorí ho dnes kritizujú. Uvidíme politikov, ktorí ho dnes používajú. A uvidíme politikov, ktorí sa zrazu tvária, že s tým všetkým nemajú nič spoločné.
A keď sa rovnaké mená objavujú pri každej fáze — vznik, sprísnenie, kritika, obhajoba — nie je to náhoda. Je to vzorec. Je to systém. Je to hra, ktorá sa hrá stále dokola.
A obyčajný človek? Ten v tejto hre nehrá. Ten len platí.
Záver
Bombicov prípad raz skončí. Možno bude odsúdený. Možno bude oslobodený. Možno sa ukáže, že bol obeťou systému. Možno sa ukáže, že bol jeho súčasťou.
Ale na tom všetkom je jedna vec desivejšia než Bombic sám.
Zákon, podľa ktorého je dnes stíhaný, nevznikol kvôli nemu, vznikol kvôli politickej pohodlnosti. A politici, ktorí ho roky ohýbali podľa potreby, dnes kričia, že je zlý.
To nie je spravodlivosť. To nie je pravda. To je len ďalší dôkaz, že moc u nás nemá pamäť, ale občania by ju mať mali.
A ak si ju neudržíme, ak si nebudeme pamätať, kto čo vytvoril, kto čo sprísnil a kto čo dnes popiera, tak sa táto hra bude opakovať stále dokola.
A zakaždým to zaplatí niekto iný. A zakaždým to bude obyčajný človek
