„Keď sa v roku 1939 naplno rozbehol pohon na židovské obyvateľstvo, nacisti nemali k dispozícii len pušky a rukou písané zoznamy. Mali niečo oveľa mocnejšie: precíznu americkú technológiu. Zatiaľ čo sa svet prepadal do chaosu vojny, v útrobách koncentračných táborov potichu klepotali stroje dcérskej spoločnosti IBM. Každý väzeň sa stal číslom, každá smrť bola zakódovaná do dierneho štítku. Holokaust nebol len aktom nenávisti, bol to logistický proces riadený algoritmami vtedajšej doby.“
Keď IBM naučilo nacistov počítať
Väčšina z nás si pri slove holokaust predstaví ostnatý drôt, uniformy SS a plynové komory. To je však len koniec príbehu. Na jeho začiatku nestála puška, ale niečo oveľa nenápadnejšie, dierny štítok.
Ak ste čítali môj predchádzajúci text o Audi či Hugo Bossovi, viete, že nemecký priemysel bol do vojny zapojený po uši. Ale príbeh amerického giganta IBM je iný. Je o logistike, o dátach a o tom, ako sa z ľudskej bytosti stane štatistický údaj určený na likvidáciu.
Sčítanie, ktoré sa stalo rozsudkom
Keď sa Hitler v roku 1933 dostal k moci, mal v rukách nenávisť, ale chýbal mu kľúčový nástroj, presné dáta. Nacisti potrebovali vedieť, kto je Žid, kde presne býva, aký má majetok a kam siahajú jeho korene. Vtedajšia nemecká pobočka IBM, spoločnosť Dehomag, im však ponúkla riešenie, ktoré navždy zmenilo osud miliónov ľudí, sčítanie ľudu pomocou systému Hollerith.
Prečo to bolo také prelomové a desivé?
Pred érou IBM trvalo spracovanie celonárodného sčítania roky. V roku 1933 to nacisti vďaka 500 miliónom diernych štítkov a stovkám triediacich strojov zvládli za necelé štyri mesiace. Táto efektivita vzala obetiam to najcennejšie, čas na útek alebo ukrytie sa.
Stroje neidentifikovali len ľudí, ktorí sa hlásili k židovstvu v synagógach. Vďaka krížovému prepojeniu dát o mieste narodenia, sobášoch a rodokmeňoch dokázali algoritmy IBM odhaliť aj „asimilovaných“ Židov, ktorých predkovia konvertovali ku kresťanstvu pred generáciami. Tieto dáta sa stali priamym technickým podkladom pre neskoršie Norimberské rasové zákony.
Thomas J. Watson, šéf IBM, vycítil obrovskú obchodnú príležitosť. Osobne dohliadal na investíciu vo výške jedného milióna dolárov do rozšírenia nemeckých tovární Dehomag. IBM tak prakticky vybudovala infraštruktúru, ktorú nacisti potrebovali na automatizáciu útlaku.
Každý dierny štítok mal svoje stĺpce. Stačilo nastaviť stroj a ten vypľul zoznamy mien a adries pripravené pre gestapo. Z človeka sa stala diera v papieri, ktorú bolo možné mechanicky vytriediť, ohradiť múrom v Gette a nakoniec naložiť do vagóna.
Smrť na splátky a kódovanie genocídy
To, čo robí príbeh IBM skutočne desivým, nie je len samotná technológia, ale spôsob, akým ju nacistom poskytovali. IBM pod vedením Thomasa J. Watsona vytvorila model, ktorý im zabezpečil kontrolu nad každým jedným pohybom stroja aj osudom väzňa.
Servis v srdci pekla
Stroje Hollerith sa nacistom nepredávali. IBM ich výhradne prenajímala. Tento detail mení všetko.
Stroje boli mechanicky zložité a vyžadovali údržbu približne každé dva týždne. Technici vyškolení spoločnosťou IBM tak museli pravidelne navštevovať nemecké úrady, policajné centrály a neskôr aj priamo koncentračné tábory, aby stroje udržali v chode.
Stroje boli bez špeciálnych diernych štítkov nepoužiteľné. IBM ich do Nemecka dodávala v miliardách kusov. Bez týchto „nábojov“ by sa celá nacistická administratíva a evidencia obetí v momente zastavila.
Kódy, ktoré vymazali mená
V momente, keď sa otvorili brány koncentračných táborov ako Osvienčim, Dachau či Buchenwald, prestali byť ľudia ľuďmi a stali sa len číslami v databáze IBM. Každý tábor mal svoje vlastné Hollerith Abteilung (oddelenie diernych štítkov).
Nacisti v spolupráci s inžiniermi IBM vyvinuli špeciálny systém kódov pre kategorizáciu väzňov.
Kód 1: Politický väzeň
Kód 2: Svedok Jehovov
Kód 3: Homosexuál
Kód 8: Žid
Kód 11: Róm
Ešte mrazivejšie boli kódy pre spôsob odchodu z tábora (teda smrť).
Kód 4: Poprava
Kód 5: Samovražda
Kód 6: „Sonderbehandlung“ (Zvláštne zaobchádzanie), tento kód znamenal smrť v plynovej komore.
Keď dnes vidíme vyblednuté modré čísla vytetované na predlaktiach preživších, musíme si uvedomiť, že to neboli len náhodné poradové čísla. Boli to identifikačné čísla zo systému IBM, ktoré slúžili na to, aby stroje v táborovej kancelárii vedeli presne priradiť dierny štítok ku konkrétnemu človeku.
Kontrola z New Yorku
Zisky z týchto prenájmov a servisu v Nemecku (pobočka Dehomag) sa počas vojny ukladali na viazané účty. Hneď po páde Tretej ríše si ich americká centrála IBM vyzdvihla. Pre firmu to bol mimoriadne úspešný biznis, postavený na precíznom kódovaní masového vyvražďovania.
Mozog transportov a firma s menom šéfa
Keď 1. septembra 1939 vtrhli nacistické vojská do Poľska, pre IBM to neznamenalo koniec biznisu, ale jeho masívnu expanziu. Kým v Nemecku operovali pod názvom Dehomag, pre okupované poľské územia (tzv. Generálny gubernát) vytvorila centrála v New Yorku novú entitu. Watson Business Machines.
Áno, čítate správne. Firma niesla meno vtedajšieho prezidenta IBM, Thomasa J. Watsona.
Varšava a Krakov. Logistické centrá smrti
Firma Watson Business Machines sídlila na ulici Kreuz 23 (dnes ulica Świętokrzyska), doslova pár krokov od miesta, kde nacisti neskôr uväznili pol milióna Židov vo varšavskom gete.
Skutočné centrum operácií sa však nachádzalo v Krakove na ulici Pawia 22. Tam vzniklo gigantické štatistické oddelenie poľských železníc (Reichsbahn), kompletne vybavené strojmi IBM.
Železnice. Efektivita, ktorá vraždila
Nacisti potrebovali prepraviť milióny ľudí z celej Európy do vyhladzovacích táborov na území Poľska (Osvienčim, Treblinka, Sobibor). Bez technológie IBM by sa tieto železnice v momente zrútili pod náporom chaosu.
Až 95 % príjmov poľskej pobočky IBM pochádzalo z kontraktov pre železnice. Stroje koordinovali milióny ton nákladu, ale aj „náklad“ živý.
V krakovskom stredisku sa na diernych štítkoch spracovávali grafy vyťaženosti vlakov. Vďaka nim SS presne vedela, kedy je voľná koľaj, koľko vagónov je k dispozícii a koľko tisíc ľudí sa do nich zmestí, aby transporty do Osvienčimu nestáli v zápchach.
Dôkaz z prvej ruky
Historik Edwin Black vypátral svedectvo Leona Krzemienieckeho, ktorý v krakovskom stredisku pracoval. Ten potvrdil, že stroje, ktoré obsluhoval, boli najmodernejšie kúsky od IBM, a čo je najdôležitejšie, všetky popisy na strojoch a schémy boli v angličtine. To dokazuje, že stroje neboli len staré kusy „zabavené“ nacistami, ale technológia, ktorá prúdila priamo z amerického impéria alebo jeho neutrálnych pobočiek.
Investícia do „budúcnosti“
Thomas J. Watson nechal v okupovanom Poľsku vybudovať aj obrovskú tlačiareň na dierne štítky, pretože dopyt po nich bol vďaka masovým transportom enormný. Každý transport, každý zoznam majetku zabaveného v getách, každá štatistika úmrtí, to všetko generovalo zisk, ktorý tiekol cez Švajčiarsko naspäť do New Yorku.
Krvavé peniaze a amnézia giganta
Vojna skončila, dym z komínov v Osvienčime ustal, ale pre IBM sa začala nová operácia, ako legálne zinkasovať zisky a vymazať minulosť.
Zisky bez hraníc
Hoci USA boli s Nemeckom vo vojne, IBM nikdy nestratila kontrolu nad svojím kapitálom. Zisky, ktoré nemecký Dehomag a poľský Watson Business Machines vygenerovali počas holokaustu (z prenájmu strojov, predaja miliárd diernych štítkov a servisu v táboroch smrti), sa počas vojny zhromažďovali na špeciálnych viazaných účtoch. Hneď po skončení vojny si americká centrála v New Yorku tieto peniaze nárokovala a úspešne ich prevzala. Krvavý biznis s nacistami sa tak premietol do legálnych ziskov americkej korporácie, ktoré jej pomohli k povojnovému rozmachu.
Upratovanie histórie
V nasledujúcich desaťročiach IBM o svojej úlohe v tretej ríši mlčala. Keď sa v roku 2001 objavila kniha investigatívneho novinára Edwina Blacka „IBM a holokaust“, firma zvolila stratégiu defenzívy.
IBM tvrdí, že nad nemeckou pobočkou počas vojny stratila kontrolu, pretože ju prevzali nacisti. Historické dokumenty však ukazujú, že centrála v New Yorku bola o aktivitách v Európe informovaná cez neutrálnu pobočku vo Švajčiarsku (v Ženeve).
Pod tlakom dôkazov IBM v roku 2001 prispela sumou 3 milióny dolárov do fondu pre obete nútených prác. Urobila to však s jasným vyhlásením, že nepriznáva žiadnu právnu ani morálnu zodpovednosť. Pre firmu s miliardovými obratmi to bolo v podstate „drobné“.
Účet za nacistickú precíznosť s americkou technológiou
Keď sa spojila nemecká posadnutosť poriadkom s technológiou od IBM, vznikol stroj na smrť, ktorý sa nedal zastaviť. Tu je mrazivý zoznam ľudí, ktorých táto technologicky riadená genocída stála život.
2 000 000 ľudí, toľko osôb so židovskými predkami identifikovali stroje IBM v Nemecku. Mnohí o svojom pôvode ani netušili, kým ich algoritmus nevytriedil z davu a neposlal na smrť.
3 000 000 poľských Židov, ich osud mala v rukách pobočka Watson Business Machines. Vďaka logistike diernych štítkov bolo možné transportovať do plynových komôr vyše 1,5 milióna z nich bez toho, aby železnice skolabovali.
1 100 000 obetí v Osvienčime, každý jeden človek tu bol len číslom v databáze IBM. Tetovanie na predlaktí bolo priamym kľúčom k diernemu štítku, ktorý sledoval ich prácu aj ich konečnú likvidáciu (Kód 6).
6 000 000 židovských obetí celkovo, takmer každý z nich bol v nejakej fáze (identifikácia, konfiškácia majetku alebo transport) spracovaný technológiou IBM. Bez tejto „papierovej munície“ by holokaust nikdy nedosiahol takéto obludné rozmery.
Státisíce ďalších. Rómovia, politickí väzni a homosexuáli, ktorých stroje v koncentračných táboroch mechanicky evidovali pod špeciálnymi kódmi až do ich posledného dychu.
Táto technológia nebola neutrálna. Stála za každým jedným menom na zozname smrti. Keď stroj IBM zacvakal a dierny štítok vypadol, niekde v Európe sa v tej sekunde skončil ľudský život.
Odkaz pre dnešok
Príbeh IBM v nacistickom Nemecku je mementom. Ukazuje, že technológia sama o sebe nie je morálna ani nemorálna, je taká, aký je jej používateľ. Ale firma, ktorá túto technológiu vyvíja, prenajíma a servisuje, nemôže zatvárať oči pred tým, čo jej stroje počítajú. V prípade IBM to neboli len čísla. Boli to ľudské životy, ktoré sa zmenili na diery v kartóne.
Záver blogu:
Keď nabudúce uvidíte logo IBM alebo iného technologického giganta, spomeňte si na tento príbeh. Pripomína nám, že pokrok bez svedomia môže byť tou najefektívnejšou cestou do pekla.
