Ach, niekomu tak pomotať hlavu ako slečna Daisy! Na celý život. Stať sa túžbou. Nekonečnou.
"Strašná" romantika toto... priznám sa, s odstupom času... nebolo Gatsbyho správanie trošku psychopatické? Sledovať celý život zelené svetielko Daisynho "baráku" oproti. (Haha, aká metafora pre všetky "čety" a zamilovancov, ktorí čakajú, kedy ich láska bude zase online :-)
Spomínala som, že sa mi to zdalo psychopatické? Počkať, a nebolo psychopatickejšie to, že Gatsby si DAL POSTAVIŤ ROVNO VILU OPROTI DAISY, ABY JU MAL NABLÍZKU?! Vila, drahé autá, luxusné večierky pre celú newyorskú smotánku, len aby si ho všimla, len aby okázalosť každodenných prepychov upútala jej jemne zlatokopecké srdiečko? (Veľmi jej krivdím? Alebo ju rodičia donútili?) A nevedno, možno sa vydala vtedy z lásky, len Gatsby si myslel, že bol chudobný, že jej nemal čo ponúknuť...
...a začal, vtedy chudobný mladík, makať makať makať makať makať... no makať asi toľko, aby mal v budúcnosti na tie vily, autá, večierky... A možno nemakal, ktovie, kde nabral toľko prachov, to z príbehu nie je celkom jasné... A je to aj v tejto mojej úvahe jedno. Podstatná je túžba. Motivácia. Dostať sa na taký vrchol životného štandardu, akým Gatsby oplýval. Kto by nechcel, všakže? Kvôli žene. Hm. Pekné. Milé. Vsutku dojímavé...
Na chvíľku som prestala túžiť po nekonečnej náklonnosti zo strany muža, na chvíľku som zatúžila mať svoju Daisy. Tú všeprekonávajúcu celoživotnú motiváciu dotiahnuť to niekam... posúvať sa, zlepšovať, "makať" na sebe.
A potom, potom som mala opäť pred očami Gatsbyho. Nešťastného muža. Muža žijúceho pre ilúziu. Muža žijúceho v minulosti. Neschopného pustiť ju. Neschopného pohnúť sa ďalej. Nie finančne. V srdci. V hlave. V živote. V láske.
Lebo motivácia je všeličo. Dakedy pomsta. Inokedy potreba "ukázať niekomu" (veď nech len vidia tí druhí, že nie som žiadny babrák!) Niekedy strach, že človek, ktorého zubami-nechtami chceme vo svojom živote nás opustí (keď priberiem na zadku, keď sa dám potetovať, keď mu poviem pravdu v tom či onom...). Možno si tých ľudí okolo seba naozaj udržíme... Ale budeme šťastní? Nechceme po svojom boku človeka, ktorý nás bude nosiť na rukách práve pre to, čo niekto druhý na nás neznáša?
Robiť veci s láskou. Nie pre lásku. Nie kvôli človeku. Robiť veci pre vnútorný pocit naplnenia, so zápalom, s vášňou. Lebo keď ich tak robíme, ľudia to cítia. A prídu.
Takí, ktorí chcú NÁS, nie ilúzie, nie plastelínu, z ktorej si nás modelujú na počkanie. Tá je na hranie, pre deti.
