Už pár týždňov lúskam životopisy úspešných ľudí - Billie Holidayovej, Oprah, Belmonda, Escobara /áno, úspech v činnosti bez ohľadu na jej morálne a etické hľadisko/, Stephena Kinga, a ďalších. Viac než spoločné charakterové vlastnosti a povahové črty mi jeden artikel vyskakuje stále do popredia a výrazne prevyšuje ostatné, a to veľmi ťažké detstvo a dospievanie.
Žiadna idylka. Neúplné rodiny, znásilnenia, sociálne dno, ťažké pomery v krajine. Výrazný nedostatok. U jedného peňazí, u ďalšieho jedla, oblečenia, lásky, pozornosti... študijných a pracovných možností.
A z tohto nedostatku vyplývajúca životaschopnosť. Lebo len vtedy rozlíšiš skutočnú potrebu, kým nie je naplnená. Keď si hladný, rozmýšľaš neustále nad jedlom a nad sposobom, ako nejaké získať. Rozmýšľaš a konáš, inak umrieš. Pud sebazáchovy na plné obrátky, parí sa ti z hlavy, MUSÍŠ byť kreatívny. Nič iné ti neostáva.
Ty vlastne nič nemáš. Nič teda nemožeš stratiť. Kapitál, renomé ani prestíž. Nepoznáš zvazujúci strach zo straty. Nemáš nič len samého seba a všetko, čo vieš, musíš zúročiť.
Často sa pozerám na svoje deti a s ľútosťou konštatujem, že sa nevedia tešiť z nových hračiek, lebo majú hádam všetky. Nadchne ich len máločo. Potom sa pristihnem, ako jeden spadne z detskej motorky a ja ho hneď dvíham, hoci ani neplače. Nadbytok hmotný, nadbytok pozornosti.
Nič nepotrebuješ, prestávaš túžiť. Túžba produkuje sny a sny pracujú v našej fantázii. Fantázia rozširuje obzory, premieňa neskutočné na reálne.
Možno chceš byť profesionálny cyklista a nemáš peniaze na poriadny bicykel. Tvoja túžba po ňom je taká veľká, že sám nejaký zostrojíš, zrenovuješ starší model. Zrazu zistíš, že vieš o bicykloch všetko a staneš sa profesionálny konštruktér či najlepším opravár široko-ďaleko.
Keď si vybavím v hlave kamarátov z detstva, ich rodinné a majetkové pomery, vychádza mi, že z tých, ktorí si nemohli dovoliť značkové oblečenie a nechodili na dovolenky, sú najsebestačnejší jedinci, ktorých poznám. Nedostali nič zadarmo, vedia veci získať a vážiť si ich. Nefňukajú, neľutujú sa, budujú.
Poznajú, ako chutí absencia základných vecí a hodnôt, o to viac sú obrnení a rýchlejšie sa pozbierajú z pádu. Sú zvyknutí. Ako v boxe.
Keď začínate, máte priveľa odvahy a sebavedomia. A potom BIM. Dostanete jednu pekne mierenú rovno do nosa a ste na zemi. Prekvapení z bolesti a pocitu, aký ste doteraz nezažili, zadržiavate napoly slzy, napoly zbierate zvyšky síl a hrdosti a pomaly sa dvíhate. Pár takýchto rán a Pavlovov reflex zabezpečí, že ruky z tváre nespustíte. Naučíte sa brániť. A keď rana predsa príde, a tomu verte, že príde a zase ďalšia a bude ich veľa, vaše telo bude zocelenejšie, pripravenejšie. A modrina, ktorú ste na začiatku mali pri každom zinkasovaní kopanca do stehna, sa prenesie na súperovu píšťalu. Uvedomíte si svoj potenciál a hodnotu.
Budete silnejší. Budete nezastaviteľní.
