Keď vás príbeh, obrazy vtiahnu tak hlboko do svojho vnútorného života, že prestávate byť nezaujatým čitateľom s objektívnym pohľadom či nadhľadom, kritikom; keď ste opäť na chvíľu dieťa či vymyslená bytosť, postava? Keď vás naliehavo, akoby išlo o život, strhne prúd napísaných slov, vypovedaných právd, kusy vašej duše akoby ktosi zmačkol, zadriapol sa do nich ako mača a nepustil, kým bude odtlačok po pazúroch surovej a predsa vo svojej surovosti krásnej reality dostatočne dlho v nej? Tak taká je táto kniha. Takáto. Nepustila ma navariť, nalakovať si nechty, nedovolila zhasnúť svetlo v spálni, kým všetko nepochopím.
Knihe Piata loď sa bojím dať prídavné meno. Nechcem to urobiť. Nepíšem recenziu (minimálne to nie je úmysel), no dávať tejto knihe prívlastky znamená definovať, ohraničovať, možno aj obmedzovať. A to nechcem dovoliť, lebo je v nej celé nekonečno. Esencií, života vo svojej drsnosti, krutosti, lásky, psychológie... áno, aj. To, čo mám doma v knižnici v priečinku s pomyselným nadpisom „Výchova“, Rudolf Dreikurs, Jiřina Prekopová, Šimčáková-Tóthová, Nicky a Sila Leeovci... títo všetci mi dali veľa informácií, teoretického „backgroundu“ v oblasti materstva, výchovy, rodiny, no nič ma nezasiahlo viac ako Piata loď. Skutočne nie. Ani zďaleka nie. Tak sa z nej akosi stále neviem dostatočne spamätať, spracovaťsi ju sama v sebe, a zároveň viem, že nemusím. Lebo ju cítim a vnímam tak akosi zmyslovo, odvážim sa napísať - pudovo.
Len nedávno mi vŕtala v hlave otázka citovej istoty, potreba stability vzťahov, zázemia, rodiny. Ako každý, aj ja mám svoje pochybnosti, občasné nihilistické všeničiace revoltné myšlienky - preč s tradíciami, preč s nefunkčnými zastaralými modelmi...a potom príde vytriezvenie. S niektorými vecami by sa hýbať nemalo. Dopredu, dozadu, doprava ani doľava. Minimálne jednu istotu okrem dlhov a hypotéky človek potrebuje nonstop. Tú citovú, takú tú bezpodmienečnú. Lásku. A o tom ma presvedčila malá Jarka v tejto knižke viac, ako všetci psychológovia a vedci dokopy.
A za to jej ďakujem.
Lebo dlho, fakt pekne dlho ma nič nezasiahlo tak, ako táto kniha.
A vždy, keď sa pozriem na jej krásny obal, budem mať pred očami Jarku, Luciu, Kristiána, deti – dvojičky, deti celého sveta a ich mamy, ich malé nožičky, veľké oči a čisté srdce; moje deti, seba - náš vzťah.
A dúfam, že opäť pocítim nutnosť, povinnosť byť lepším človekom. Som patetická? Nech!
Neviem, prečo sa ku mne táto kniha dostala tak „neskoro“ od jej prvého vydania, no asi v ten najsprávnejší čas. Ako to už býva.
A prečo táto "propaganda"? Lebo Piata loď je hodnota. Je nadčasová, je vzácna, je potrebná. Nesie v sebe hlboký odkaz a nádherný literárny jazyk, celé spektrum farieb, snov, metafor. Táto kniha nech sa číta, nech sa len číta... to jej prajem. A napriek tomu, že sa o nej veľa hovorí aj píše, cítila som potrebu urobiť to tiež. (Ja keď sa zaľúbim, to je koniec.)
Tak si to, ak ju budete čítať, užite tiež, priatelia.
