S nadšením som si v nich vyskúšala pár piruet, a keď som sa dotočila, rodičia sa ma spýtali, ako je možné, že sa mi nikdy nezamotá hlava a nespadnem na nos.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o silné priehlavky a členky zabezpečujúce balans, no hlava sa vám začne krútiť aj pri otočkách s bosými nohami. Podstatná je hlava predbiehajúca o pár sekúnd hruď a celé telo. S očami zafixovanými na jednom pevnom bode v priestore.
V momente, ako tento bod oči stratia a hlava sa oneskorí, spadnete na nos. V lepšom prípade sa len nevydarí figúra.
Tak rozmýšľam, či by bol môj život krajším a bez menšieho množstva modrín a pádov, ak by hlava udávala smer srdcu.
Asi by sa toho toľko nedomotalo... len občas je umením ten jeden pevný bod nájsť, lebo všetko sa mení, ľudia, tváre, situácie, možnosti... aj my sami. A táto zmena, keď sami seba nespoznávame/ alebo KONEČNE spoznávame?/ niekedy bolí najviac. Lebo paradoxne zasahuje tých, ktorí sú nám najbližšie. Narobí vietor tam, kde bolo vždy bezvetrie a jediné naše útočisko rozmetáva na kusy, jedinú emóciu nenechá na pokoji.
Asi treba prijať,že pevným bodom je práve zmena, nemenná veličina, ktorá je pohybom a energiou, motorom.
Bez zmeny nie je život,bez pohybu neexistuje proces, nič sa nevyvinie, nič nevytvorí. A to by bola škoda, zastaviť. Prísť o umenie, krásu, šťastie. O kvety, proces kryštalizácie, fotosyntézu, o lásku.
Aj keď to vie pekne bolieť. A krvácať, asi tak ako prsty v baletných špičkách.
-Now we´re sleeping near the edge, holding something we don´t need- so come on let it go, just let it be, why don´t you be you and I´ll be me...- (James Bay, Let it go)
