Dlho som bola presvedčená, že trpím. Moje deti mi totiž zakázali jednu z najobľúbenejších aktivít. Spievanie. Také to domáce. Poznáte to. Spievam skutočne rada, no to, či mi to ide... to už je druhá vec. Pre ilustráciu krátky príbeh z piatej triedy ZŠ. Povinná vianočná koleda. Odspievala som ako bolo v mojich silách, pani učiteľka sucho skonštatovala : "Pamätáš si, ako Habera povedal jednému súťažiacemu v Superstar, že to bolo falošné ako divá sviňa?" Prikývla som. "Tak o tebe sa to povedať nedá."
Čo prosím? Žeby som nebola úplne na zahodenie? "Júlia, bolo to falošné ako desať divých svíň." Triedou sa ozval hurónsky smiech, moje ego sa išlo hanbiť do kúta... no čo. Prežila som. A spievala si ďalej. Keď nikto nebol doma.
Sladké časy sa skončili príchodom mojich synov na svet. Pri pokuse o uspávanie som im sladučko šveholila do ušiek... a oni ryčali a ryčali... Pochopila som prečo, až keď začal starší syn rozprávať a konečne vyslovil, čo ho dva a pol roka sužovalo: "Mama, NIE, nespievaj. TY NIE." Trochu to zabolelo, toľko odkrútených Kukulienok do brucha, koľko si oni vypočuli v podmorskom svete mojej maternice asi nikto nespočíta...
Tak som včera zase raz uspávala svojich hudobných kritikov. Prvý sa úspešne dohral s ramienkom podprsenky, stav 1:0.
Na rad prišiel kritik číslo dva, prvorodený. Ľahol si vedľa mňa a pri obligátnom kopaní do môjho brucha (áno, niektoré deti kopú, aj keď ich porodíte) začal recitovať. Všetko čo vedel. NAHLAS.
Upozorňovanie, aby aspoň stíšil hlas, nepomáhalo, ani skutočne dôrazné upozorňovanie. A vtedy, v zúfalstve, aké pozná len nespiaca matka, v strachu, že podprsenkové dieťa znova otvorí oči a bude sa chcieť hrať s ramienkom, to prišlo. Nápad za milión.
"Syn môj, ty mi tak krásne recituješ, maminka ti za to zaspieva." Jeho oči sa podobali očiam svokry, keď som sa jej spýtala, či do guláša ide smotana... čistá beznádej. Zúfalstvo. Strach. Nie, prosím, nie... len nie spev, len nie smotana...
"Ku-ku-lien-ka....kde si boooooo...." Nevydržal to. "Mama, NIE!!! NESPIEVAJ!"
"Ak ty nebudeš recitovať, maminka nebude spievať." Prichytila som sa ako hovorím s diabolským výrazom v očiach, trochu pridusene strašidelným hlasom.
A bola tma, deň tisícpäťstodeviaty, i nastalo v spálni TICHO. Požehnané ticho.
Prvý barter s mojím synom. (Počkať, alebo prvé vydieranie???) Účel svätí prostriedky, riadil sa tým Machiavelli a ajhľa, kam to dotiahol...
Zaspávala som pokojne. Našla som silu vo svojej slabosti. V hlave mi znela Tichá noc, svätá noc, rozmýšľala som na Ježiškom, či bol dobré dieťa, či niekedy plakával... a pred očami som mala opäť svokrin výraz Preboha, smotanu nieeeeeeeee... Rozmýšľala som, kedy pôjdem so Simonou na punč, a vôbec mi neprekážalo, že stánok v Kysuckom Novom Meste otvorili posledný októbrový týždeň. Nazvali ho Najlepší. Nie vianočný. Na správnu terminológiu si potrpím.
Lebo najlepší punč si môžete dať aj v októbri. Vianočný len na Vianoce.
Lebo nielen talenty sú Božím darom. Aj tie nepodarky v nás môžu byť devízou. Len sa musíme naučiť použiť ich v správny čas.
