náš kámoš Georgij je starý zmrd.Odmala mal záľubu na čiernych ríbezliach. Nielen preto že sú extrémnym zdrojom vit. C, ale hlavne preto, že keď ich vystrelíš z gumapušky na gaty , nedaju sa oprať.
Furt ked sme oberali, vzal si tie svoje praky a strieľal na nás z humna. najhoršie bolo, že vlastné ríbezle nemal a tak musel šudiť malé deti aby mu predali tie svoje. väčšinou im za to dal brizolit co naškrabal na susedovom dome a povedal im, že im od toho bude dobre trávit ako lastovičkám. Malé deti mu uverili a potom im moja mama musela Pytiolom natierať zadky, lebo ten brizolit sa straviť nedal.Georgij teda skúpil ribezle a začal do nás strieľat. všetci sa ošívali a obkukávali kto to triafa.
Podozrievali sme suseda BinDalina ale ten mal potvrdený autizmus a škúlil na obidve oči a dokonca ani gumapušku nemal,tak to on byt veru nemohol. keď sme úplne zdestabilizovaní a zapackaní od ribezli nemohli pokračovat, a na dovazok posledna bobul trafila starú pani Krčmárikovú ,tot matuzalem oberacieho tímu, do okulárov , ktoré boli ešte po vojne dedovou novou spájkovačkou letované, velmi sme sa pohoršlili. to sa teda ale vobec nerobi! zacali sme sa nervozne obzerat a obškrabúvať zaschnuté ribezle z krku.akože keď už ti to lezie po predlaktiah, steká po krku a štekli aj na zadku, nahnevá to. Kto ej ten zmrd?! Kto je ten vinnik?!
A Georgij, stará maska , vyšou z humna v pravej chvíli beznádeje a vravi: ľudia dobri, čoze ste takí zasratí? ale budte vďační že ma máte- tuto aha , skúste môj skvelý nápad : vystrite si všetci dáždniky nad hlavu a okrem protiríbezľového ohranneho štitu získate aj ochranu proti UV ziareniu. Dokonca ani príležitostné migrujúce vtáky vás už nebudú obsierať.
uvitali sme Geogriov zlepšovák s ohromnou radosťou. Vyhadzovali sme sme ho do neba. Popritom mu vypadlo pár boluliek ribezlí z kapsy, ale to sme si nevšimli.kúpili sme si od neho dáždniky a z vďaky sme mu dali za vedro ríbezlí.
potom sme už oberali s dáždnikami. Ale len jednou rukou. Lebo v druhej sme tie dáždniky museli držat. tak sme naoberali menej. Ale Georgij pomohol aj teraz. Predal nám tie svoje čo mal. za dobrú cenu, pateticky a so slzami v očiach.
Je on dobráčisko. Máme ho mi veru radi. furt voľačo vymyslí, kde tu podkuší a tak. no už sa teším ako budeme sadiť na jar. hádam sparí dáku srandu ako minule, keď vyoral na družstevnom všetku kukuricu a nasadil tam banány. tie trochu primrzli a pohnili .georgij nám trpezlivo a príkladne vysvetlil že nieje kukurica ako banán. odvtedy skrmujeme kukuricu a od Georgijovho príbuzného Huga.podobá sa tej našej, len zrná má väčšie a kde tu trčí z nich ucho alebo myší chvost. to sa ale potom odkrojí a normálne sa pokračuje v príprave. keby nebolo Georgija ani by sme nevedeli akí sme bez neho stratení.
