stopujem, stopujem. vietor mi veje do vlasov a cítim sa ako mladá socka z Californie ktorá kôli zhliadnutiu osudových stopárskych filmov americkej produkcie plných neuveriteľných zážitkov , dobrodružstiev a pravej lásky z kamióna, opustí školu a tým aj poslednú šancu na seriózny život, a vydá sa do diaľav, sama stopom, bez mapy a vedomosti kde je sever. kukám do áut. vymydlení, vyholení páni v rokoch si to dávajú tak do sedemdesiat v povačšine modrom alebo červenom prevedení škody fabia alebo felicia. dali by aj viacej, ale načo.
doma v panelákoch ich čakajú ich ženy s nadváhou, novinkami o Studnenkovej a obedom s predvčera. horšie je keď tie ženy sedia pri nich povelmi určujúc smer, rýchlosť jazdy. a hrôzostrašným výkrikom počuteľným až za ich obrnenú karosériu" kde to čumíš?! odkedy my zastávame stopárom?!"
potom sú tu oživené bárbiny spod Zobora s okuliarmi za ktoré by sa ani poriadny zvárač z KOVOHUTY nemusel hanbiť, tri vlasy v piatich radoch vyčesané do abstraktných supermoderných línií. obrovské čierne monštrá na 4x4, moderná protiraketová obrana ich zvláštne nadobudnutého bohatsva. za nimi ostáva pachová stopa Channel, či Ricci. rútia sa šialenou rýchlosťou. aspoň že majú automat.
potom je tu zlatá mládež devadesiatych rokov, ktorí sami kedysi stopovali, mali sny, hmlistú predstavu o slobode, prví poprekračovali hranicu inak ako v autobuse s dôchodcami smerujúc na kamenisté pláže balkánske. nosili mrkváče aj twisťáky. prví skutoční slovenskí progrmátori a učitelia angličtiny.ak sú úspešní, tak zastanú. ak však zasockovali v panelákoch pri svojich modernej dobe neprispôsobiteľných rodičoch s jablkovým kompótom v ruke pred televíznym kvízmi Miliónár a neskor Zlaté vajce, tak nezastanú.možno im stopári až priveľmi pripomínajú stratené a nedožité. ospravedlnenkovo si hovoria-"veď si postoj, si myslíš to je len tak, že ťa furt bude niekot zvážať a pomáhať. len tak za nič. život je džungeľ moja milá. mňa už naučil."
a bonusové sú staré panie, poväčšine vdovy, s pekelne čevenými vlasmy a nezmývateľným mejkapom- nezmývajú ho, len vrstvia. práve sa vracajú od kamošky alebo od veštice. zastanú vám preto aby sa vám nič nestalo na tej zlej ceste. starej panej sa usta nezavrú a tak sa dozvedáte že si bola dať vyveštiť, že sa vraj čoskoro podrobí závažnému rozhodnutiu ktoré pozitívne zmení jej celý život. veru, stará pani ide meniť zuby a už neuotáľa. navykladajú vám kopec múdrych hlúpostí o živote, starobylé recepty oživené mandarínkami, trucovito neakceptujú semafory a nútia vás krčovito zvierať opierky a ručnú brzdu pri každej križovatke a premietať si svoj krátky mladý život zas a zas.
ak prežijete,takéto panie vás dovezú až pred dom a pozvú sa ku vám aj na kávu. určite vám pošlú vianočnú pohľadnicu a ak z vás vytiahla aj info o vašom zamení a dátumu narodenia, čakajte čosi duchaplné aj vtedy.
...moje úvahy prerušili pískajúce brzdy a drsná čierna kára. dala si to pať centy od mojich tenisiek bez smerovky. vyklonila sa biela hlava. povedomá. zalistovala som v archívoch. .... pán obehol káru, otvoril kufor a hodil mi tam batoh. sadnite si slečna. pán pozrel sa na mňa a mne svitlo.CUPER!
"kam to bude?"
- "no idem do štiavnice ale ta dakde na zvolen bolo by oukej. ďakujem veľmi pekne pane".
zapol motor a mne hlavou prelietli všetky dostupné informácie z vlastnej databázy. viem že to bol poslanec HZDS. už len tieto štyri slovné spojenia vo mne vyvolávali hrôzu. táto hrôza má korene v mojom porevolučnom detsve, keď môj otec ako najinteligentnejší ,najhorlivejší, najspravodlivejši a najnaivnejší antikomunista romanticky veriaci v demokraciu a slobodu po 89 prišiel o všetky ideály počas mečiarových vlád. denne sme museli dochádzať s bratom do otcovej garáže kde nám rituálne vysvetľoval hrozy vládnutia HZDS strašil nás kauzami tunelovania, electry, gabčikova a podobné nechutnosti. teoreticky sme chystali atentát na Mečiara kedykoľvek bol v dosahu 50 km. ale o tom v ďalšej časti Mojich Retardovaných Návratov.
potom sa mi k Cuperovi vyjavila posledná vtipná kauza "Orešanské", ktorá na chvíľu zaplnila noviny a novinky. obrovské plofarebné obrázky skazy jendého plota , môj polusediaci s okuliarmi nakrivo s pripitučkým úsmevom poloidiota. zahmlilo sa mi pred očami.s miernymi strachom som sa pozrela na štartujúceho Cupera. otočil sa ku mne a spýtal sa -"po žiar stačí? potom odbočujem"
"jasné, jasné ak to po tadiaľ s vami prežijem" dodala som ironicky s ĺahkým úsmevom. Mám takú vlastnosť. keď poviem najneprístojnejšiu poznámku v najnevhodnejšej chvíli s istým tajným zvukovým podtonom a nevinným vážnym ksichtom, všade mi to prepáčia a ešte sa aj zasmejú. dá sa s tým dobre zapôsobiť a vyžiadať si pozornosť. naučila som sa to počas praxe na prežitie v našej veľkej demokratickej rodine kde mal každý právo na slovo a všetky slobody slova, vyjadrenia, vlastných pravidiel a teda to bol praktický minidespotizmus s mnohými vodcami a triednymi nepriateľmi.
" sa bojíte, čo?" teplo sa usmial on
"vy ste pán Cuper, že? " milo som vyslovila otázku s mačacou prefíkanosťou a obratne si zapla pás.
" hej. ma poznáte?" pousmial sa a spokojne sa zahniezdil. teplý pocit mediálnej známosti mu prešiel tvárou a vyhladil vrásky.
" poznám všetkých poslancov HZDS. " hej brácho, keby si len vedel ako! vyskloňovať ich mená pomocou tých najneslušnejších slov, viem o ich najšpinaveších kauzičkách. povečeroch hádžem do nich šípky a terče mením len po priamom zásahu do rozkroku.
"....celkom dobre" dodala som s tým príjemným nastrojeným úsmevom.
"ja už ale niesom v parlamente"
"hej? nie?" prekvapene a nahlas som zaklipkala očami.
" teraz učím na vysokej škole, právo..a -"
"VY?!" prerušila som ho a skoro som prezradila svoje sabotážne sklony.
" som vyštudovaný právnik" vyslovil a vypol hruď, " už som mal politiky dosť, slečna, viete to je úplne inak ako to vyzerá a prezentuje. hrajú sa tam jednoduchá hra Kto je silnejší so zväčšenými pravidlami "
"......aha"nekládla som odpor. tiež mám takú líščiu schopnosť že sa viem opravdicky zalíškať aj najväčšiemu nepriateľovi, vytiahnuť z neho čo treba a besne pohrýzť do krku.vnorila som sa hlbšie do sedačky a ľútostivo som poznamela- "asi ste toho už mali dosť, však?"
"veru veru. teraz mám čas cestovať, robiť čo ma baví, zbieram starožitnosti, moja žena je reštaurátorka, milujeme afriku, chodíme na safari. k moru" rozhovoril sa o svojich dovolenkách o svojich záĺubách v starých hudobných nástrojoch.
" jééj, to je dobre, že máte čas na sba a rodinu" pochvalne som podotkla s tónom priania len toho najlepšieho. vzadu bola detská sedačka.
" a máte aj bábätko?"
" no áno" hrdo sa pousmial ale viiac som z neho nedostala.
potom mi dal pár rád do života spojených návštevou slovenských vzdelávacích inšitútov prezývaných "Vysoké školy", pedantným štúdium cudzích jazykov a príklonu k vhodnej politickej strane.
pri tých rečiach sa mi znovu vyjavil môj Veľký otec šimrikujúc rukami prednášajúc o zlodejskej bande Mečiarovej, majetkových právach, amnestiách a Noci dlhých nožov. vedela som, že musím získať viacej informácií o tom zlodejskom hnutí.
" a čo vy na tie Mečiarove prechmaty? "
"ktore?" so smiechom sa spýtal.
" no.. tak poväčšine všetky"
" viete, politika je hra. veľa sa spraví len pre efekt daľšieho kroku. ale Mečiar , pozrite, vytvorili sme spolu samostatné slvovensko. ústava. sa rozťahujú same najstrojené kauzičky ale podstata všetkým akoby uniká. keby ste videli do zákulisia aj tejto dzurindovej politiky, tiež by ste plakali. "
" no to si nemyslím" . chcela som sa spýtať na všetko možné.na tie amnestie. na Roberta Remiáša. Na Kováčovho syna. na mafiu. na tunelovanie, na všetko možné čo kvárilo moju dušu od detstva. nedalo sa. zazvonil mu telefón. vykladal čosi o svojom poslednom víkende. čosi nestihol ale už má ospravedlnenie. a ..........samozrejme, podpíšte to,.......... a to druhé kľudne vyhoď........... a ježiš to je krava. .....čo povedal?..........zase si dal?......... ja sa k tomu nebudem ...vyjadrovať. ......veď vieš. .....dobre čav, mám stopárku musím zastať..čo? odvtedy? ..no, hej........prvú.......čav."
"ste busy/bizi/, čo?" pýtam sa.
" čo či som?"
"zaneprázdnený?" znovu sa pýtam
"hej, ako vždy "odpovedá spomaľuje a zatáča káru ku krajnici
"slečna tu vám zastanem?"
" ak sa vám dá"
"nech sa páči". zatiahol ručnú a vyložil mi zozadu ruksak.
"dovidenia a ďakujem".
" dovi dovi, neni zač" pousmeje sa a nasadá.
cítim že som sklamala všetko čo do mňa moj Veľký otec vkladal. nezistila som takmer nič.snažila som sa, použila som roky trénované tváre a konverzačné glosy a úprimný záujem o súkromie. nebola vhodná príležitosť. ani technická stránka mi nehrala do karát. zdenený kalašnikov mi vysí doma pod šatami zo stužkovej a tlmič na revolver som požičala bratrancovi, mal strašne nemožnú frajerku. potreboval pomoc.
.......teraz po rokoch, som sa v mojom seriáli Retardovaných Návratov k prípadu vrátila a názorne vysvetľujem prečo niektoré iritujúce a nebezpečné živly našej politckej scény stále ešte žijú. v ďalších budúcich dieloch opisujem aj daľšie plánované atentáty podmienené ohňom spravodlivosti.
môžete sa tešiť na najbližšiu časť Moje Retardované Návraty" - Vladímir Mečiar, nefungujúci bipass a odtrhunté nohy-
-
