Chlapcovi je už dlho, nevie obsedieť. Chvíľu leží na stoličkách, kým ostatní stoja, ale to nie je zábavné. Začne dvíhať sestre sukňu, ovoniavať a tváriť sa, že rukou rozháňa nepríjemný zápach. Nahlas sa smeje a komentuje to. Dievčatko si zahanbene ťahá zdvihnutú sukničku späť na miesto. Brata to však baví, skúša to znovu a znovu. Sestra doňho sotí, potom si sadne. Problém na chvíľu zažehnaný.
O chvíľu sa opäť vstáva. Chlapec sedí, dievčatko tiež. Nasleduje otcov pohľad a dievčatko sa postaví. Chlapec nemusí. Tak si teda opäť ľahne, tentokrát na brucho a kopká nohami do stoličiek. Otec sa tvári, že nevidí. Po chvíľke chlapča vstáva uskutočniť svoj nový nápad. Začne sa pchať otcovi pomedzi mierne rozkročené nohy. Otec ich rozkročí o trochu viac, aby synak mohol prejsť. Trošku sa nadvihne, keď sa chlapcova hlava na chvíľu zasekne v jeho rozkroku.
Nasleduje otcov kradmý pohľad smerom dozadu. Takmer som si nevšimla, komu bol adresovaný. Až keď sa chlapča predralo cez otca a rozbehlo sa smerom k žene, začalo mi to dochádzať. To je mama. Jej patril ten otcov pohľad s otázkou: „Mám už zakročiť, alebo ešte nie? Čo povieš?“ Zrejme povedala, že netreba. Ostal teda stáť, akoby bol jej tretím dieťaťom. Možno mal z toho dobrý pocit, že on mamu poslúcha.
