Aj tieto fotografie som robil z vysokozdvižnej plošiny. Na fasáde hotela Carlton bol tento nápis :
PO BOKU SOVIETSKEHO ZVÄZU A BRATSKÝCH KRAJÍN ZA SVETOVÝ MIER, ZA SOCIALIZMUS !
.
.
Niektoré zábery som urobil z ešte väščšej výšky. Na tomto zábere vtedy ešte galéria DANUBIANA nebola.
Takéto moje fotografie môžete vidieť vo filme MUŽI REVOLÚCIE, ktorého premiéra bola tento týždeň.
Pre firmu Electrolux som fotografoval aj interiéry budov, ktoré vznikali v Bratislave.
Takéto škaredé kryty fontán dúfama "ocenia" tí, čo to nemohli vidieť na vlastné oči.
Ešte jeden záber z nadhľadu.
Trochu histórie z druhého brehu.
Tu jediný orientačný bod je prezidentský palác.
Prehrabávajúc sa v archíve, aby som našiel fotografie pre tento blog, som otvoril zložku s portrétmi osobností. Štepka a Markovič v čase, keď ešte nebolo Radošinské divadlo.
Bolek Polívka a Boris Hybner v čase, keď ich málokto poznal. Bolek prišiel k nám do Bratislavy so svojou manželko vlakom. http://fotky.sme.sk/fotka/169073/bolek-polivka O aute vtedy ani nesníval.
Tu je už vo svojom divadle s Dášou Bláhovou v hre PEZZA VERSUS ČORBA. Je to hra o dvoch klaunských rodinách, ktoré si manéž rozdelili múrom z papierových krabíc. Proti Bolkovej (čorba je po rumunsky polievka) bola rodina Pezzu (Jiřího Pechu). Ten múr z krabíc rozdelujúci manéž symbolizoval vtedy politycky rozdelený svet.
Tu je vynikajúci hudobník, moj menovec, Juraj Bartoš. Kedysi keď som ho chcel trochu "spropagovať", som napísal o ňom malý článok do časopisu ŽIVOT. Ten text začínal vetou: "Keď Juraj Bartoš fotografuje Juraja Bartoša, ešte nemusí vzniknúť autoportrét".
Túto iste poznáte.
Túto fotografiu, na ktorej je Zlatica Puškárová, som urobil v Taliansku. Vďaka mojej známej, učiteľky z mesta Cuneo, som pomohol zorganizovať výmenný pobyt medzi jej školou a gymnáziom, kde študovala Zlatica. Na fotografii je tretia spredu.
Tu moderuje slvnostný večer profesora Brezu k jeho 60tim narodeninám.
Pre profesora Brezu, aj jeho predchodcov na uroligickej klinike, som pracoval skoro 30 rokov.
Tu upokojuje pacienta pred operáciou.
Pri prvom pobyte na operačnom sále som skoro odpadol, aj keď som nevidel ani kvapku krve. Stačilo, keď som počul štrnganie "príborov" a pokyny asistentom.
Neskoršie som si zvykol aj na takéto situácie.
Mal som dobrý pocit z tej práce. Moje fotografie boli použité v odborných publikáciách a premietané na prenáškach. Nemusel som fotografovať politické témy, ako moji kolegovia v redakciách.
Fotografie som musel tato upravovať.
.
.
.
Takto vyzerá oblička, keď príde v ochrannom roztoku od darcu . . .
. . . a takto tesne pred vložením do tela príjemcu.
Tak to je v tejto chvíli všetko. O niekoľko dní zas možno niečo pridám.
