Uvažujme. Kde všade môžu byť príčiny? Budem sa snažiť vžívať sa do jednotlivých vlastníkov, do ich spôsobu vnímania sveta, do ich pocitov a do ich duševných pochodov, aby som sa pokúsil prísť na to, prečo sa rozhodli svojho vlastníckeho práva vzdať.
1. Fero - nikdy sa necítil byť vlastníkom vlastnej vlasti. Považuje sa za úplne bezmajetného. Má len seba. Voláme ho bezdomovec a má často veľký problém prežiť. Netuší, že aj on má momentálne občiansky dlh 9.000.- €, a že ak ten dlh prirátame k HDP na hlavu a k spoločenskému majetku štátu a všetkých samospráv a k vybraným daniam a čo ja viem ešte k akým všetkým aktívam vydelených počtom vlastníkov občianskeho preukazu s právom volebným, tak výsledok je vlastne súčasná cena jeho občianskeho preukazu. A jeho vlastnícky podiel na jeho vlasti. Ani mu len nenapadne ísť voliť, iba že by sa chcel zohriať na chvíľu vo volebnej miestnosti, ak sa voľby konajú v krutých mrazoch.
2. Anka - tak isto si neuvedomuje, že je spolu-podielničkou na majetku svojej vlasti, má síce len základné vzdelanie, ale našla si prácu, ktorá jej zabezpečí zákonom zaručenú minimálnu mzdu a aby vyžila, býva u rodičov, alebo možno s kamarátkou, alebo s priateľom a ďalšími tromi, či štyrmi, niekedy cudzími ľuďmi, v cudzom, trojizbovom byte. Všetko je pre ňu cudzie. Má pocit, že vlastní výplatu, to málo, čo si z nej môže dovoliť kúpiť na seba, volajme to oblečenie a možno vlastní zopár príjemností. Vie, že jej občianskym právom je ísť voliť, lenže vôbec netuší prečo by to mala robiť, a práve v sobotu majú doma u rodičov na dedine začať jarné práce a otec povedal a mama by sa hnevala.
3. Jožo - má skončenú učňovku a celkom sa mu darí. Síce nemá maturitu, ale výučný list mu stačí na to, aby sa celkom dobre zamestnal doma v miestnom podniku. Jeho plat je často nad polovicou priemerného príjmu obyvateľa krajiny, takže patrí k tým, ktorí doma zarábajú viac ako ostatní. Chodí často na fušky - je to na ruku, bez zdanenia a keby prišiel o prácu, vie sa uživiť aj takto. Ba dokonca už bol aj v Anglicku, v Nemecku a vo Francúzsku. To boli iné fušky. Za mesiac tam zarobil to, čo doma za trištvrte roka. Aj ho volali, aby tam zostal, ale doma je doma. Veď sa nejako pretlčie (aj s tými fuškami), komu by sa chcelo cestovať hore-dole a nemusí sa trhať, ako tam. Tam by mu teda nikto nedovolil zobrať si trocha materiálu domov a v piatok skončiť pred druhou. Chodí na futbal, na ryby a do krčmy. Na pivo a na telku. Kvôli futbalu. Nie kvôli krčmovým rečiam. Politika ho nezaujíma, je to panské huncútstvo (povedané slušne) a vôbec tej téme nerozumie. Voliť ešte nikdy v živote nebol, lebo v sobotu chodí na ryby.
4. Jana - má maturitu a učí v škôlke, sem tam vypomáha v škole, niekedy v jasliach a chodí aj opatrovať. Niekedy deti, ako au-pairka a niekedy aj dospelých. Pravidelne cez prázdniny do Rakúska. Lebo si urobila aj kurz červeného kríža, nech má z čoho žiť, keď tie platy v školstve sú také katastrofálne. Robí si diaľkovo výšku, aj keď sa tam učí presne to isté, čo na strednej, ale keď bude mať papier, dostane na výplatu o 78.- € mesačne viac, tak neštuduj kvôli tomu štyri roky. Vie trochu po nemecky a má tam v Grazi rodinu. Teda tam sa im žije. Tie platy a tie vlaky a byty. Tam chce žiť, vydať sa, mať deti, kopec detí, malých Rakúšančiat a nebude ich učiť po slovensky. Nechodí voliť preto, lebo tu nechce žiť, tak načo.
5. Miro - skončil vysokú a dosť dobre sa zamestnal. Síce nie na prvý raz, lebo všade chcú pracovné skúsenosti. Najprv bol teda päť rokov po škole v Holandsku. Síce začínal v sklade, ako pomocný robotník, ale keď si šéfovia všimli, že vie nielen po anglicky, ale aj riešiť komplikované logistické situácie, povýšili ho najprv na vedúceho smeny, potom skladu a napokon skončil v nižšom manažmente, kde sa mu už ekonomická fakulta fakt zišla. Doma ho zamestnali v zahraničnej firme, má príjemný príjem a keď ho volajú voliť, najprv odpovedá, že to nepotrebuje, že sa má celkom fajn a keď apelujú cez jeho vzdelanie a vycvičenú kombinatoriku na jeho skrytý zmysel pre zodpovednosť, vyhlási: "Nemám koho!", lebo nikomu neverí, lebo všetci len sľubujú, lebo aj tak začnú napokon všetci kradnúť etc, etc. Je zázrak, že si vie v obchode kúpiť nejaké potraviny a neumrieť od hladu, keď si uvedomíme, v čom všetkom je nejaký nedostatok.
6. Elena - sa dobre vydala. Absolútne ju nezaujíma, odkiaľ má jej manžel peniaze, dôležité je, že ich má dosť, aby pokryl jej nároky. Jej svet je skrytý v televíznych reklamách, v reklamách na internete a v katalógoch, v katalógoch a v katalógoch. Celé dni presedí na kávičke na záhrade, s kamarátkami na záhrade a občas na záhrade, ale len vtedy, keď majú čas medzi návštevou kaderníka, fitka, nákupného a zábavného centra. Fakt nechápe načo tie voľby sú. Ona sa má fest dobre a ostatné je jej fuk.
7. Edo - je podnikateľ. Začínal síce v útlom detstve svojej kariéry ako podradný vekslák, ale keď jeho brata prepustili po Havlovej amnestii z basy, hneď si založili podnik. Všetko možné. Najprv tovar zo západu, potom tovar z východu, pomedzi to nejaká SBS-ka a teraz posledné roky fotovoltaika. Sype to perfektne, keď máš kontakty. Teda aj v politike, jasné, ale hlavne na finančnej správe, v polícii a treba niečo dať zliznúť aj na prokuratúre, pre istotu. Najdôležitejšie je byť poistený z každej strany. Aj na súde je švagriná, síce len manželka sudcu, ale veď cherché la femme, ako hovoria klasici. Keby dačo, v zastupiteľstve majú na výplatnej listine pre istotu úplne každého poslanca (okrem tých pár trpákov, ktorí sa tvária, že ich mama vychovala a boja sa, že by išli do pekla, keby zobrali úplatok), najmä kvôli tým obchodom s pozemkami a s ťažbou dreva v miestnych lesoch. Pohŕda liberálnymi podnikateľmi, ktorí chcú zavádzať nejaké posraté princípy nejakého právneho štátu a akúsi voľnú, verejnosťou kontrolovanú súťaž prideľovania verejných zákaziek. Sú to naivní slniečkári. Načo voliť, všetci sa predsa dajú po voľbách kúpiť, vydierať, alebo odstrániť.
A je množstvo ďalších Karolov, Andreí, Jurajov, Petrov, Milanov a Eugenov, Katarín, Júlií a Moník a .... mnohých iných, poctivých, slušných, usilovných, vzdelaných a často aj vlastenecky cítiacich hrdosť na našich športovcov a niekedy aj na umelcov a na vedcov, ktorí nás všetkých, vlastníkov našej spoločnej vlasti vlastenecky reprezentujú za jej hranicami. Tí mnohí všetci odmietajú ísť voliť preto, lebo: je čas na výlet, som unavený z práce, mama povedala, že oni sú diablove plemä, Igor je anarchista a to by mnou pohŕdal, alebo len preto, že: "... ty kokso, to bolo včera?!"
O chvíľu sú voľby do Európskeho parlamentu. Napriek všetkým výhradám voči všetkým omylom a nedostatkom nášho spoločného spoločenstva vlastníkov kontinentu, poďme, prosím, voliť. Nielen kvôli tej paneurópskej hanbe, že sme z osemdesiatich siedmych percent (87%!) totálni ignoranti. Poďme voliť, kvôli svojmu majetku! Bolo by to asi veľmi veľké pohŕdanie vlastníctvom, keby sme sa zvysoka vykašľali na svoj podiel na európskom statku. Je obrovský. Najväčší spoločný majetok na planéte. Viem, chápem, dlhé roky nás učili, že majetok je fuj a vlastniť ho je vykorisťovanie a hriech a zločin a hanba ...lenže to všetko je blud. Majetok je záväzok a výzva. Predstavte si, že by ste nechali svoj bicykel, svoje auto, svoj dom, alebo svoj podnik niekomu inému len tak, bez protihodnoty. Presne to robíte, keď sa vzdávate slobodne vyjadrenej, slobodnej vôle, ako spolu spravovať svoj podiel na našom spoločnom majetku.
Zodpovednosť za stav vecí verejných vyjadrená účasťou vo voľbách je jediná možnosť zachovania slobody voliť. Volebné právo z nás robí rovnocenných a rovnoprávnych vlastníkov vlasti. Aj tej európskej. Bez neho sme nik. Vzdávame sa, zlyhávame, hynieme na poli polis a stávajú sa z nás len prázdne obaly, voskové figúrky do počtu, mŕtve duše demokracie.
