Vergílius však zabudol na niečo podstatné. Každý národ nepotrebuje len „otca“, ale aj silnú „matku“. Deanerys Targarien by nám o tom mohla rozprávať, Vergílius nie.
Našťastie máme Urshulu K. LeGuinovú, vynikajúcu a oceňovanú autorku klasickej fantasy. Antropologičku, religionistku a feministku. Nie tú feministku, ktorá sa chce búriť a ovládať, ale tú feministku, ktorá si skutočne uvedomuje, čo znamená byť ženou v mužskom svete. Jej knihy nie sú akčné, ale sú poetické a hlboké. Skutočne nádherné a kvalitné čítanie. Veď Čarodej Zememorí patrí medzi klasiku žánru.
Podľa legendy je matkou rímskeho národa Lavinia, latinská princezná, ktorá je u Vergília spomenutá asi v dvoch vetách. Dejiny si ju pamätajú, ale je len duchom, telom bez hlasu. LeGuinová jej vo svojej knihe tento hlas dáva. A dáva jej viacej. Skutočný život od narodenia po smrť. Čitateľovi predkladá krásny poetický príbeh o silnej žene, ktorá napriek nástrahám, politikárčeniu a jej postaveniu v spoločnosti, chytí svoj osud do vlastných rúk. Nie, nevytvára si nový, a to je na tom to najzaujímavejšie. Ona bojuje za ten osud, ktorý jej bol predpovedaný básnikom, ktorý umrie až pár storočí po nej. Lebo niekedy, keď chceme byť skutočne šťastní a slobodní, musíme sa podriadiť okolnostiam. Napriek tomu ide o tragický osud. Nie preto, že by nezískala svojho vyvoleného, ale preto, že s ním bola prikrátko. Pre to, že si vytrpela mnohé a zabudlo sa na ňu. V LeGuinovej romanticko-historickej vízií sa stala matkou najmocnejšej ríši v dejinách a napriek tomu si nevyslúžila svoje miesto v podsvetí. Lebo dejiny vtedy písali muži.
LeGuinovej štýl je pomerne osobitný. Ako som už spomenul, je nesmierne poetický a to ako pracuje so slovami nepokazí ani preklad, ktorý miestami pôsobí ťažkopádne a nepatrične. Jej príbehy sú pomalé, často je až príliš opisná, ale deje sa tak v záujme postáv. V jej prózach nenájdete jediný plochý charakter, jej hrdinovia pôsobia živo a skutočne, nešuštia papierom a čitateľ potom naozaj prežíva ich príbehy s nimi. Jej svety sú pestré a skutočné. Je to aj preto, lebo šikovne kombinuje historické fakty s fantastickými motívmi. Výsledok silne romantizuje, ale nepreháňa to, všetko to pôsobí prirodzene a zapadá do seba. Takto sa robí skutočne kvalitná literatúra, nie remeslo ale pravé umenie.
Čítať LeGuinovú nie je ľahké. Ale stojí to za to. Odmenou je silný a dojemný príbeh, ktorý sa zapíše hlboko do duše. Za seba môžem povedať, respektíve napísať, že Lavinia patrí medzi najkrajšie knihy, aké som mal česť čítať. A ak nemáte chuť na starovekých Latinov, skúste siahnuť po spomínanom Čarodejovi Zememorí. Alebo po knihách Patrika Rothfusa. Píše podobne a úplne inak, je viac prístupnejší a zároveň rovnako kvalitný. A obaja sú hlavne veľmi ľudský.
