Kde sa voda sypala a piesok sa lial, žil jeden dvorný šašo a jeden kráľ. Ten kráľ mal dcéru a neponúkal nič, len šašo bol obchodník a kráľovstvo získal aj s princeznou ako nič.
Princezná mala meno asi ,,Pandora“, lebo vždy , keď po noci šašo ráno rozprával, spomínal pandorinu skrinku. Čo tým myslel neviem, ale domyslieť si môžete aj Vy.
Princezná bola pyšná! Služobníctvo ani nevidela, lebo nosila hlavu hore. Dieťa , ktoré mala, veľmi milovala, venovala mu celé dve hodiny a to každú nedeľu. Inak sa oň starala vychovávateľka .
Kráľ bol veľký dobrák, ale mal zásady a na tie často doplácal. Nevedel logicky chápať niektoré životné udalosti. Bol však odborník v kraľovaní.
Šašo bol podivný. Celé dni nosil ružové okuliare a stále rozmýšľal ako získať kráľovstvo a vládnuť . Starosť mu však robilo pomyslenie, či bude k tomu potrebovať aj princeznú. Preto vždy chodil po rady k dvoranom, aby potom pred princeznou a kráľom , mohol rozprávať o sebe a o tom, čo všetko vymyslel na zveľadenie kráľovstva.
Prišlo však obdobie, keď si nevedel už poradiť a začal robiť chyby. Ružové okuliare prestali fungovať a dostával sa do problémov. Hrozilo, že sa kráľovstvo rozpadne. Múry kráľovstva začali praskať a kráľovská truhlica sa nenapĺňala tak rýchlo, ako si predstavoval.
Ten šašo ešte stále žije. Princezná s ním zdieľa svoju posteľ. Kráľ sa trápi a s macochou princeznej osamote žije. Poddaní a služobníctvo krúti hlavami a šepkajú si, ako to všetko dopadne.
O chvíľu začne padať sneh a bude možno tuhá zima. Tak ak budú riadne mrazy, nebudeme počuť to, čo na každom konci rozprávky odzváňa dobrý koniec. Ak budú tuhé mrazy, zamrzne šašovi zvonec a dlho budeme čakať, aký bude tomu koniec.
.......,, Človek vníma veci a všetko, čo podmieňuje jeho sebarealizáciu a vývoj, ako hodnoty. Získava ich, premieta do svojho konania. Tým sa formujú obvyklé, štandardné spôsoby myslenia a správania, samovoľne sa ujímajú, všetci ich považujú za “normálne” a odovzdávajú ich z generácie na generáciu. Napríklad osvedčený spôsob organizácie rodinného života, výchovy detí, podnikania.
Čím sú takéto vzory dôležitejšie pre harmonické fungovanie spoločnosti, tým väčšia je snaha inštitucionalizovať ich, t.j. presne, jasne vyjadriť a usporiadať. Tak sa vzory stávajú spoločenskými normami, pravidlami, ktoré stanovujú, ako sa majú isté subjekty v určitých okolnostiach či za určitých podmienok správať a aká ich postihne ujma, sankcia, ak sa takto správať nebudú.
Napríklad niektoré spoločnosti si zvykli vyjadrovať smútok za zomrelými čiernou farbou. Ak by sa niekto objavil na pohrebe v krikľavo červenej blúzke a na hlave s klobúkom vyzdobeným čerešňami, dotklo by sa to nielen pozostalých, ale pohoršilo aj ostatných. Estetické cítenie, symbolika, vžitá norma by boli porušené. Normy sú všeobecné pravidlá, čo znamená, že požiadavky, ktoré vyjadrujú, sa nevzťahujú na určitú konkrétnu osobu, ale na každého, kto sa ocitne v situácii predvídanej normou. Nie od Jožka Paprčku a jeho ženy Terezky, ale od všetkých manželov sa žiada, aby spolu žili, boli si verní a navzájom si pomáhali. Zákaz prechádzať na červenú neplatí len pre pani učiteľku, ktorá vedie škôlkárov, ale pre chodcov.
Normy sú určitým vzorom, schémou správania, vďaka ktorej sme schopní predvídať správanie iných ľudí, i keď ich nepoznáme. Nie je problém predstaviť si , ako sa zatvári náš kolega, keď mu nevrátime požičané peniaze, ani čo sa dozvieme od manželky, keď sa vrátime domov nad ránom. Veď žijeme s nimi celé roky. Ale vzťahy nevznikajú len medzi manželmi, milencami či priateľmi. Práve vďaka normám sú možné medzi celkom neznámymi ľuďmi. Normy sú akoby dobre naolejované koľajnice, po ktorých kĺžu naše vzájomné kontakty: vieme, že na znak priateľstva máme prijať podávanú ruku, jazdiť po pravej strane cesty, zaplatiť nájomné a pod. Schémy správania vlastnej civilizácie máme “v krvi” a pomáhajú nám stotožniť sa s ňou.....( pokračovanie http://obcianskytribunal.sk/pravo-povinnost-zodpovednost/, )“.
