Šlo to úryvok z Lukáša 20, 27-40. Za Ježišom prišli saduceji, veriaci židia neveriaci v posmrtný život, a vytiahli na neho problém vskutku neriešiteľný.
Bolo sedem bratov. Najstarší sa oženil a zomrel bezdetný. Jeho manželku si vzal ďalší (podľa zákona, aby splodil potomka svojmu bratovi), ale aj ten zomrel bezdetný. A tak to šlo, kým nezomrel aj ten posledný. Potom zomrela i žena. Otázka znie, čia bude v nebi?
Všetkým bolo jasné, že Ježiš musí byť v koncoch. Ak by zmŕtvychvstanie malo byť skutočnosťou, tento problém nemá riešenie. Pokiaľ ale zmŕtvychvstania niet, prečo vodí ľudí za nos?
Ježišova odpoveď mala dve časti. V prvej povedal zhruba toto: "Vy si vážne myslíte, že všemohúci Boh sa nechá pri stvorení neba obmedzovať vašimi úbohými predstavami?" Keďže vedel, že ich takáto odpoveď urazí, dodal: "A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva ‚Pána Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba‘. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“
Kázeň s nosnou myšlienkou - fakt, že teraz niečomu nerozumiem, nemusí znamenať, že to neexistuje - som mal pripravenú za pár minút.
Začala svätá omša. Po alelujovom verši som sa postavil k ambone. Pozrel som sa do lekcionára a bolo mi jasné, že z pripravenej kázne nebude nič. Pomaly som začal čítať: "Keď Ježiš vošiel do chrámu, začal vyháňať predavačov a povedal im: „Napísané je: ‚Môj dom bude domom modlitby.‘ A vy ste z neho urobili lotrovský pelech.“ A denne učil v chráme. Ale veľkňazi, zákonníci a vodcovia ľudu sa usilovali zabiť ho. Ibaže nevedeli, čo robiť, lebo všetok ľud na ňom visel a počúval ho." (Lk 19, 45-48)
Omylom som si pripravil kázeň na evanjelium nasledujúceho dňa. "A teraz káž, čo si si pripravil," prebleslo mi mysľou. Bolo mi však jasné, že na pripravenú kázeň môžem rovno zabudnúť. Na kamere svietila červená, čas letel ako šialený. Začal som hovoriť. Myšlienky v hlave sa rojili ako splašené, slová pomaly pribúdali a tak sa v priamom prenose zrodila kázeň nová - nepripravená.
