"Možno sa niekomu bude zdať, že hovoriť dnes o ľude, či o hlase ľudu je akosi patetické, archaické, alebo niečo čo sa používa len v rétorike estrádneho MDŽ alebo pri predvolebnej kampani, po ktorej konečne „ľud odovzdá svoj hlas“, aby potom – ten istý ľud, keďže „hlas už odovzdal“ - ďalšie roky už bol ticho." Ale im dal, politikom!
"...chcieť ich zaradiť medzi tú tzv. novú šľachtu, ktorá si svoje postavenie rýchlo-vyšľachtila tým, že sa „vedela obracať“ v nejakom pofidérnom „biznise“, alebo vedela obracať kabáty v správnom poradí podľa správnych farieb." Ale im dal, finančným žralokom!
"Slovensko v oblasti vymožiteľnosti práva, nielenže skončilo z krajín Európskej únie samozrejme ako úplne posledné ale spomedzi 144 krajín sveta sa umiestnilo na obdivuhodnom 140 mieste." Ale im dal, sudcom skorumpovaným!
"...kňaz, ktorý je povýšenecký, lakomý alebo hrubý, biskup, ktorý by sa v prvom rade vnímal cez prizmu svojho úradu, alebo minister, či poslanec, keď sa školene usmieva do kamery šliapuc si po jazyku, popierajúc fakty odkazujúc nám tak nepriamo, že mu aj tak nič nemôžeme urobiť." Ale im dal, farárom nenažraným...!
Ale im dal! Naozaj? Skúste si pozorne pozrieť, alebo prečítať celý text homílie vladyku Vasiľa. Ako sám povedal, chcel v nej nechať zaznieť hlas tých, ktorých hlas v spoločnosti z rôznych dôvodov nezaznieva. Vo svojej homílii hovoril o symbolických siedmich bolestiach Slovenska dnešných dní. O bolesti zo straty radosti zo života, zo straty ľudskosti a súcitu, zo straty dôvery v autoritu, v spravodlivosť, v dané slovo, lásku a rodinu, zo straty solidarity a predovšetkým o bolesti zo straty nádeje. Nebál sa pomenovať veci pravým menom bez ohľadu na politickú korektnosť či prevažujúce trendy.
Je ľahké povedať: "Ale im dal!" Je ľahké poukazovať na smietky, alebo hoci aj brvná v očiach druhých. Oveľa ťažšie však je nastaviť si to zrkadlo (ktoré nám vladyka Vasiľ svojou homíliou vložil do rúk) tak, aby sme videli brvná vo vlastných očiach. Aby sme boli ochotní vybrať si ich, či dať si ich vybrať. Inak zostane všetko po starom.
Jeden umlčaný hlas vladyka Vasiľ nespomenul, napriek tomu, že mu zaznieť dal; hlas zdravého rozumu.
