Keď sme končili, mohlo byť niečo po štvrtej ráno. Doma som spadol na posteľ. O siedmej som však bol nazad. Zasvietil som si svetlá, ktoré nainštaloval Peťo, zapol všetky ozvučovacie systémy, sadol som si do hľadiska a bolo mi strašne fajn. Predo mnou stálo nasvietené a nazvučené pódium, aké Nová Dubnica dovtedy nevidela.
Postupne prichádzali ďalší zobúdzajúci sa kamaráti. Bolo treba odladiť detaily, kým prídu súťažiaci Pionierskej lýry (ako sme to vtedy "trendovo" nazvali) na generálku so živou kapelou. Ja som bol jej zvukárom, Tibor Vrtík basgitaristom, Čimo bicistom, Miloš Matejka klávesákom, Miro Gaži a Dodo Haluza gitaristami a Peťo Monček osvetľovačom. Súťažiacími boli deti základných škôl.
Boli sme tínedžeri a takýchto, či podobných podujatí sme v Novej Dubnici dokázali počas roka zorganizovať viacero. Spomenul som si na to včera večer, pri čítaní knihy s provokatívnym názvom Robiť ťažké veci, napísanej dvomi tínedžermi pre tínedžerov.
Spomienky v hlave sa mi prelínali s textom knihy. Akosi prirodzene sa objavila otázka: "Dokážu niečo také dnešní tínedžeri?" Odpoveď sa vynorila vzápätí: "Ak budú chcieť, dokážu!"
