Stál som pri ambone a kázal a kdesi z hĺbky pamäti sa mi postupne vynárali spomienky na všetky tie nádherné roky, prežité na poste sólistu prvého klarinetu.
Kázeň som zakončil nepripraveným emotívnym výlevom: "Sú ľudia, bez ktorých si nebo neviem predstaviť. Náš zomrelý dirigent Štefan Baláž patrí medzi nich." Vzápätí som si uvedomil: "Ďuro, to si prestrelil."
Niekedy v roku 1975 som sa ako 12 ročný fagan ocitol v koncertnej sále Ľudovej školy umenia s klarinetom v ruke. Okolo mňa sedelo kopec detí s klarinetmi, flautami, krídlovkami... Tie nástroje boli pomaly väčšie, ako my. Pred nami stáli notové stojany a na nich noty, Prvá polka a Prvý valčík Karola Pádivého. Úplne vpredu bol on, riaditeľ ĽŠU a náš dirigent, ktorému sa práve začínal plniť sen o detskom dychovom orchestri.
Pozn. v tej polke sme mali náramne ťažkú pasáž, osmičky! Neskôr prišli oveľa náročnejšie pasáže (pre mňa napríklad Langerove Ľahké prsty) a na "ťažké osmičky" z Prvej polky sme spomínali s úsmevom.
Naše prvé verejné vystúpenie bolo v kine Panorex. Pri akej príležitosti, to už neviem. V Panorexe sme hrávali často, aj keď väčšinou iba hymny (Kde domov můj a Sojuz nerušimyj), Pieseň práce a "hydrocentrálu" (Internacionálu). Orchester bol pravidelnou súčasťou všetkých osláv a verejných schôdzí KSČ.
Neskôr som mal od Panorexu vlastné kľúče; orchester sa rozrástol a ako skúšobňa mu slúžil vestibul kina. A ja, človiečik chodievajúci všade aspoň o pol hodinu skôr, som bol poverený odomykaním.
Prišli ďalšie koncerty: Trenčín, Piešťany, Považská Bystrica, Poprad, Krakov, Zwickau, Plauen, Karl-Marx-Stadt (dnes Chemnitz), Praha, Mariánske Lázně, Kolín... Za desať rokov môjho pôsobenia v orchestri sme prešli kus sveta. Prespávanie v autobuse, mrznutie v drevených chatkách bez kúrenia, túlanie sa okolo polnoci po Václaváku bez dozoru (boli sme deti); dodnes nechápem, ako je možné, že nás odvšadiaľ doviezol domov všetkých a v poriadku.
Sedeli sme na kare spolu, my, bývalí spoluhráči z jeho orchestra. Tuším to bol niektorý z bratov Pavlikovcov, ktorý naše spomienky zhrnul najlepšie: "Keď sme trochu vyrástli, boli i veci, čo sme mu vyčítali a nešlo iba o ono oslavovanie výdobytkov socializmu počas koncertov. No Baláž bol pre nás predovšetkým druhým otcom a čo robil, robil kvôli nám."
Pomaly som si začínal uvedomovať, že môj emotívny záver kázne až tak od veci byť nemusel. Keď si ma počas karu zavolala pani Grétka (manželka nášho dirigenta) a rozprávala mi o posledných mesiacoch života svojho manžela, posledné diely skladačky zapadli...
Je to už viac ako 10 rokov, čo odišiel. Neviem, prečo som si na neho spomenul práve dnes. Ale viem, že sa mu chcem za všetko verejne poďakovať. A raz dovidenia v nebi.
