Keď v plnosti času vstupuje do Dejín spásy Ježiš Kristus, medzi iným definuje svoje poslanie i takto: "...nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal." (Jn 5,30) A svojim nasledovníkom hovorí jasne: "Nie každý, kto mi hovorí: "Pane, Pane," vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach." (Mt 7,21) Prezradil i to, ako spoznať vôľu Otca: "A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale." (Mt 7,24)
Je žiaľ paradoxné, že hoci to my (kresťania) vieme a dokonca sa denne modlíme: "buď vôľa tvoja" (Mt 6,10), v konkrétnej životnej situácii z nás znova a znova vyletí: "Ja chcem!"
Pozn. nikto z nás to takto "natvrdo" neformuluje. Vždy máme na všetko svoje neotrasiteľné argumenty a často sa oháňame Božími príkazmi (podobne ako židovská Veľrada, keď odsúdila Ježiša na smrť).
Neviem odpovedať na otázku, prečo niektorí kňazi zneužívali malé deti, prečo niekomu zomrie dieťa, iného opustí manželka, prečo sa niekto narodí ako postihnutý, či prečo sú celé etniká vyvražďované ... to sú veci, ktoré sa dejú a ja im nerozumiem. Ale jedno viem: Boh má pre každého svoj plán, každý z nás má dokonca i všetky vlasy na hlave spočítané. (Mt 10,29-31)
Keď sa my (kresťania) denne modlíme "buď vôľa tvoja," tak nech to nie je iba prázdna fráza. Nech sa namiesto sebeckého "ja chcem" snažíme radšej vždy zaujať vnútorný postoj: "Nauč ma plniť tvoju vôľu, lebo ty si môj Boh; na správnu cestu nech ma vedie tvoj dobrý duch." (Ž 143,10)
Nemôžem si pomôcť, ale mám pocit že i dnes, keď človek na Božie "nebudeš!" (či "budeš!") odpovedá svojim "ja chcem!" - vždy to končí zle.
