O chorobe bechterev (morbus bechterev, ankylozujúca spondylitída) čosi viem. Žijem s ňou od roku 1981. Zažil som časy, keď som sa takmer nevládal hýbať. Bolesť, tá bola v mojom živote prítomná nepretržite, len občas bola slabšia, inokedy silnejšia. Na to som si ale postupne zvykol.
Pred pár rokmi mi vo VURCHu (Výskumný ústav reumatických chorôb v Piešťanoch, čosi ako "rodný ústav" reumatikov, dnes NURCH) nasadili biologickú liečbu. Najskôr Remicade a neskôr, keďže sa objavili isté komplikácie, Enbrel. Vďaka tejto liečbe sa z môjho života fyzická bolesť takmer stratila. Choroba však zostala. Uvedomil som si to, keď mi po návrate z Kambodže (január 2007) môj reumatológ z obavy pred TBC na pol roka Enbrel vysadil. Ranná stuhnutosť a bolesť sa mi opäť "pripomenuli".
Keď som si dnes ráno prečítal pozvánku na stretnutie s bechterevičkou, ktorá napriek postihu žije naplno a venuje sa cykloturistike, pousmial som sa. Lebo tak ako ona môže byť dobrým príkladom pre každého bechterevika (aktívne športuje, dodržiava správnu životosprávu ...) ja som skôr príkladom odstrašujúcim: stravujem sa nezdravo, necvičím, sem tam si zapálim cigarku, či napchám fajočku. A keď som si vlani sadol som na bicykel, zlomil som si ruku. Snáď jediné, za čo by ma bolo možné pochváliť, sú moje občasné výlety do Roháčov ☺
Ja viem, svoju životosprávu by som mal zmeniť. Len - akosi sa mi nechce ☺ A hoci som aj "neporiadny" pacient, či už s bolesťou, alebo bez nej, žiť ma bavilo a baví stále viac. Pozn. ak mám niekedy menšiu chuť do života, nie je to kvôli bechterevu.
