Mám však pocit, že autori týchto rôznych "podstatných charakteristík" Cirkvi to podstatné v skutočnosti prehliadajú. Načo narážam? Na jav, ktorý je pre istý okruh ľudí mimo ich chápanie: že sú pápeži, kardináli, biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, otcovia a maminy, synovia a dcéry, jednoducho veriaci katolíci, pre ktorých je živá viera v osobného Boha realitou. Že sú veriaci katolíci, ktorí sa snažia žiť naplno Božie pozvanie k životu, ktorého princípom je láska. Práve tento moment je pre Cirkv podstatný.
Pre mňa osobne je Cirkev prostredím, v ktorom som vyrástol a ktorého som organickou súčasťou. Je tajomným Kristovým telom, znakom spásy a zároveň spoločenstvom hriešnikov.
Nedostatky jej údov nie sú pre mňa dôvodom ju odmietnuť. Keďže poznám svoje vlastné nedostatky, sú pre mňa jedným zo znamení, že som v Cirkvi správne. A navyše ma vedú k hlbšiemu prežívaniu Kristovho takmer nepochopiteľného tvrdenia: "... lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť." (Jn 15, 5)
Na druhej strane život mnohých i dnes žijúcich katolíkov je pre mňa povzbudením a motiváciou. Pozn. píšem o Katolíckej Cirkvi, preto hovorím o katolíkoch. To však neznamená, že nenachádzam povzbudenie a motiváciu i mimo nej. Ktosi kdesi kedysi povedal: " Dajte mi pevný bod vo vesmíre a ja pohnem Zemou! " (vraj Archimedes) Nemôžem sa 100% spoľahnúť ani na svoj úsudok, ani na svoju intuíciu, ktorá je v mojom živote pri rozhodovaní kľúčovým faktorom. Potrebujem " pevný bod ", ktorý je mimo mňa. Neviem ako vy, ale ja ho nachádzam práve v Cirkvi.
