Vo všeobecnosti sa má zato, že na Slovensku žijú dobrí ľudia, čestní a charakterní (až na pár kriminálnikov).
Teda neviem, či sa má zato vo všeobecnosti, ale kdekoľvek sa s ľuďmi stretávam, poväčšine sa každý za dobrého považuje: blogeri, politici, farníci, športovci, umelci, dobrovoľníci, rodáci, či kolegovia v robote.
Problém nastáva, keď chcem dobrotu nás tu žijúcich konfrontovať s každodennou realitou: ak na Slovensku žijú dobrí ľudia (teda až na pár kriminálnikov), mali by sme tu mať raj na zemi. Ibaže my tu ten raj akosi nemáme.
Skúsme si vybrať dáku vzorku obyvateľstva a trochu si na ňu posvietiť: napríklad 150 poslancov, ktorých sme si zvolili vo voľbách + n členov vlády. Opoziční politici tvrdia, že tí koaliční kradnú a klamú (alebo niečo také). Na druhej strane koaliční tvrdia, že to robia tí opoziční. Teraz nie je podstatné kto, podstatné je, že niekto tu asi naozaj niečo také robí. A máme po čestnosti a charakternosti.
Pozn. námietka - nás sa to netýka, to tí "tam hore" - podľa mňa neobstojí. Tí "tam hore" sú len vzorkou z nás "tu dolu".
Ako to teda vidím ja? Myslím si, že záleží na "vzťažnej sústave". Ak sa porovnávam trebárs s Adolfom Hitlerom, mám zo seba celkom dobrý pocit. Ale ak sa začnem porovnávať napríklad s Ježišom, nezostáva mi nič iné, len vysloviť: "Pre tvoje meno, Pane, odpusť mi môj hriech, i keď je veľký." (Ž 25,11)
Som presvedčený, že Ježišovo hodnotenie: "Keď teda vy, hoci ste zlí ...", sa týka každého jedného z nás, aj keď znie tvrdo. A cesta von je pre mňa možná iba vtedy, ak si to priznám a začnem pracovať na svojej náprave.
