Khmérsky Tuol sleng znamená - Jedovatý vrch

Hneď v prvej miestnosti bola v strede kovová posteľ, na dlážke zaschnuté fľaky a na stene veľká nejasná čiernobiela fotografia. Martina, členka slovenskej posádky projektu House of Family, tu už bola dvakrát a tam mi vysvetľovala: „Nemci pri svojom odchode z koncentračných táborov nechali ľudí nažive. S-21 mučila a vraždila do poslednej chvíle ...“ 

Prechádzali sme spolu prízemie prvej budovy, triedu za triedou. V každej z nich bolo to isté: kovová posteľ s putami, zopár hrdzavých mučiacich nástrojov, na zemi hnedé fľaky zaschnutej ľudskej krvi a na stene veľká nejasná čiernobiela fotografia poslednej umučenej obete.

Tak sa začala moja návšteva bývalej strednej školy, ktorú tajná bezpečnosť Červených khmérov, známa ako S-21, premenila na svoje väzenie. Bolo to v čase, v ktorom Kambodža nebola Kambodžským kráľovstvom, ale Demokratickou Kampučiou (1975-1979). V čase, v ktorom sa Pol Pot rozhodol vybudovať raj na zemi vyvražďovaním nepriateľov revolúcie a pestovaním ryže. V čase, v ktorom bol za nepriateľa revolúcie považovaný každý človek, ktorý mal vzdelanie a nemal mozole. V čase, ktorý viac ako 2.000.000 Kambodžanov neprežilo.

Od roku 1980 je v priestoroch bývalej školy múzeum genocídy: ako pamätník tým, čo neprežili a výstraha nám, ktorí žijeme. Dodnes nesie názov, ktorý mu v máji 1976 dala, ktovie prečo, samotná S-21: Tuol sleng - Jedovatý vrch. Pozn. na webe som našiel i iný preklad: Vrch otráveného stromu.

Múzeum som navštívil 8. januára 2007 popoludní, deň pred odletom z Kambodže. Keby som vtedy vytiahol fotoaparát z puzdra, mohli tu teraz byť fotografie. Na prvej mohla byť niektorá z už spomínaných tried na prízemí prvej budovy. Na ďalšej rady výstavných panelov v triedach na poschodí, plné fotografií (S-21 si robila podrobnú dokumentáciu o svojich obetiach, vrátane fotodokumentácie). Potom mohli nasledovať fotografie olejomalieb, výjavov mučenia. Namaľoval ich Vann Nath, väzeň, ktorý prežil. Mohol som pridať i zopár pohľadov na cely s rozmerom 0,8 x 2 metra, ktorých jediným vybavením bola krátka reťaz s putom na nohu. Koľko takých kobiek sa zmestilo do jednej triedy? Neviem, nepočítal som ich. Na záver som mohol pridať zopár záberov na mučiace nástroje a na vitrínu s lebkami umučených obetí. Mohol.

Ibaže ja som fotoaparát nevytiahol. Doteraz vlastne neviem, prečo. Veď ostatní návštevníci fotografovali ... bol to akýsi nejasný pocit, ktorý ma donútil nechať ho v puzdre a pre ktorý stále hľadám pomenovanie. Možno to bolo z piety voči tým, čo neprežili. Možno z pocitu úplnej bezmocnosti zoči-voči zverstvám, ktoré sa tu diali. Tej bezmocnosti, ktorej závan ma doslova omráčil už v prvej miestnosti ...

Jedna z tried v poslednej budove na poschodí je upravená na videoprojekciu. Každý deň o 15:00 v nej premietajú francúzsky dokumentárny film o genocíde. Jeho os tvorí rozťahané rozprávanie babičky, ktorá prišla o svojich najbližších. Jadrom jej rozprávania ale nebolo horekovanie nad vyvraždením jej drahých. Nie. Jadrom jej rozprávania bola myšlienka: „Čo je to za spoločnosť, ktorá oddeľuje tých, ktorí sa majú radi?!“

Vtedy ma to zaskočilo. Dnes už len obdivujem vnútornú silu tej babičky, ktorá prežila a pochopila, čo je v živote podstatné.