Hovorí sa, že oči sú okná do duše a že to, čo má človek v srdci, odzrkadľuje jeho tvár. Z vlastnej skúsenosti viem, že to tak viac menej naozaj je.
To, čo som videl pred sebou v onen nádherný sviatočný deň, boli tváre kamenné. Aspoň mne sa takými zdali byť. Žiadnu radosť, ani takú tú tichú, takmer nebadanú, som v nich vybadať nedokázal.
Pozn. pre upresnenie dodávam, že sa to netýkalo všetkých tvárí. V niektorých tá tichá radosť prítomná bola a po mojich slovách o pohrebných obradoch sa zmenila v úsmev ☺
Tichá, úprimná radosť, vychádzajúca z čistého srdca a prežarujúca tvár by podľa mňa mala byť znakom autenticity každého kresťana, lebo on je nositeľom evanjeliovej radostnej zvesti (o milujúcom Otcovi a Jeho pláne spásy realizujúcom sa prostredníctvom Jeho Syna Ježiša). V opačnom prípade sa jeho kresťanstvo stáva z môjho pohľadu nedôveryhodným.Nehovorím, že nie sú situácie, kedy onú radosť prekryje napríklad bolesť zo straty milovanej osoby. Ale iba prekryje, neodstráni. Lebo podľa mňa je len jediná sila, ktorá túto radosť zo srdca človeka odstrániť dokáže a tou silou je hriech .
