Ona veriaca, on neveriaci, obaja študenti. Mali sa radi. A tak sa stalo, čo sa občas stáva. Keď to zistila, hneď šla za ním, veď nikomu inému niečo také povedať nemohla. A on? Povedal, že teraz ešte nie. Potom, keď skončia školu, potom áno. Ale teraz? Teraz ešte nie! Pokúšala sa mu vysvetliť, že ona nemôže. Nemôže urobiť to, čo od nej žiada. Nemôže!
Šli spolu do nemocnice. Verila, že lekár jej pomôže, že mu všetko vysvetlí a že spolu to predsa dáko zvládnu, veď sa majú radi a po škole sa chcú vziať!
Potom prišla za mnou. Ani mi nevedela povedať, ako dlho v tej nemocnici bola. Opakovala len: "Myslela som, že mu to ten lekár vysvetlí, že mi pomôže presvedčiť ho!"
Príbehov ako je tento som už počul viac. V jednom z nich sa tí dvaja po čase vzali a dnes majú dieťa. V inom si vzala iného a majú detí viac. A zase v inom ... hm.
Čo sa bude diať ďalej? Neviem. Viem len, že bola nádhernou ženou plnou života a teraz je z nej ľudská troska.
Obsah termínu postabortívny syndróm je vraj diskutabilný. Ibaže ja zoči voči konkrétnej ľudskej tragédii vôbec nemám chuť diskutovať.
