Vlada poznám nejaký ten rok a preto viem, že skutočným motívom jeho aktivít strach nie je. Jeho odpoveď ma však priviedla k otázke: môže byť strach základnou motiváciou konania zrelého katolíka?
Hlavným Božím prikázaním v Starom zákone bolo: "Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou." (Dt 6, 4-5)
Ježiš ho potvrdzuje: "Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily! Druhé je toto: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto niet." (Mk 12, 29-31) či u Matúša: "Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci." (Mt 22, 37-40) Nezostáva však iba pri potvrdení, ale pomocou viacerých podobenstiev ho i interpretuje.
Prítomnosť strachu je tak v Starom i v Novom zákone skôr znakom nezrelej viery, či barličkou dočasne napomáhajúcou na ceste k zrelosti viery. V žiadnom prípade však nie je nosným princípom, na ktorom by viera mala byť budovaná!
Evanjelista svätý Ján to hovorí naplno: "V láske niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach, lebo strach má v sebe trest, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske." (1Jn 4,18)
Mám pocit, že i napriek poznaniu Svätého Písma, 2000 rokov po Kristovom príchode, je v našom reálnom katolíckom živote toho strachu stále akosi priveľa.
Strach môže byť veľmi účinnou motiváciou. Ak je však nosným princípom, na ktorom budujem svoj vzťah k Bohu, som v takom prípade ešte katolík?
