
Pred pár týždňami sa však čosi zmenilo. Bývam na fare a keď sme sa v jeden večer nezáväzne rozprávali (aj o televízii), lamačský farár Marek poznamenal: "V stene by predsa mal byť signál."
Bol. Teda bola - istá nemenovaná káblovka so svojou ponukou. Zobral som do ruky diaľkový ovládač a na pár večerov som si sadol k obrazovke. Že si urobím obraz. Pozn. tých večerov bolo oveľa viac, ako pár.
Sedím si a klikám a objavujem nový, mnou roky zanedbávaný, svet... Na niektorých kanáloch idú filmy a tie ja mám rád. Škoda len, že ide skôr o reklamu, filmom sem tam prerušovanú.
Na ďalších kanáloch bežia dokumentárne filmy a tie mám tiež rád. Keď som však po pár dňoch objavovania objavil kamióny na ľadovej ceste už po 6. krát, radosť trošku ochabla. Pozn. v porovnaní s nimi je na tom naša telka celkom fajn, čo sa množstva repríz týka.
Pokračujem v klikaní, prepínam na šport; futbal, tenis, golf, biliard, futbal, tenis, golf, biliard a skoky na lyžiach a slalom a biatlon a... uf, ale ten čas letí. Aj spať treba.
Na záver som si nechal - ako zlatý klinec programu - naše mienkotvorné televízie; Markízu, Joj, STV (teda RTV:), či spravodajskú TA3. Prvé tri menované mi po pár týždňoch intenzívneho objavovania akosi splývajú a pred očami sa mi tvoria farebné škvrny.
A to by bolo asi tak všetko. Vlastne nie celkom. Niektoré naše seriózne mienkotvorné televízie urobili zásadný objav, ktorý umožňuje nájsť fundovanú odpoveď takmer na všetko - veštice. Pozn. zazrel som ich i v predvolebnej publicistike.
Toľko na tému Ďuro a televízia. Uvedomil som si, že za čas venovaný objavovaniu sveta televízie som si mohol pozrieť kopec dobrých filmov na DVD, či prečítať zopár dobrých kníh. A že tá naša telka je čosi ako ostrovček pokoja v rozbúrených vodách televízneho chaosu všade naokolo. Podtrhnuté, zrátané - televíziu opäť nepozerám.