Venované istej Lenke

Každá z nich celkom prirodzene čaká na toho svojho princa. Namiesto princov im ale život ponúka len sexuálnych športovcov, neúspešne úspešných podnikateľov, chlapov "svet gombička" hrajúcich v krčme „slovenskú hádzanú“, kockatých vedátorov, pre ktorých je srdce iba sval, zlomené stratené existencie ... jednoducho „moderných“ mužov zahľadených do seba. Mužov, ktorí neveria ani na princezné a ani na rozprávky.

Vždy, keď stretnem smutnú princeznú, niekde vo vnútri ma to veľmi zabolí. Taká tá bolesť z bezmocnosti. Chcel by som vtedy urobiť všetko, čo je v mojich silách, len aby už nebola smutná. Ale rozveseliť smutnú princeznú môže iba princ.

Keď princezná napokon prestane veriť na princov, keď prestane veriť svojmu vlastnému, princeznovskému srdcu, stane sa z nej „moderná“ žena.

Niekto by mohol povedať: „Čo je na tom zlé? Veď do moderného sveta predsa patria moderné ženy a moderní muži!“ Na to nedokážem reagovať. Mám len pocit, že je veľmi zlé, keď človek zabudne, kým v skutočnosti je.

Ale aby som nevyznel negativisticky, musím priznať, že poznám princezné, ktoré nikdy neprestali byť princeznami. Dokonca poznám i „moderné“ ženy, ktoré nanovo objavili svoje princeznovské srdce a vo svojom „modernom“, trebárs manželovi, zakliateho princa. Stačilo len odblokovať túžby zablokované kdesi na dne srdca a trochu snahy na oboch stranách a to zakliatie sa stratilo. Dnes sú z nich opäť nádherné princezné ☺

Prečo tu tak vehementne obhajujem existenciu a prítomnosť princezien v našom svete? Lebo si myslím, že práve ony a nie „moderné“ ženy, vnášajú do nášho sveta to, čo vnímam ako skutočnú krásu. Tú krásu, bez ktorej sa zo sveta stáva miesto, v ktorom sa z príslovia „každé hrable k sebe hrabú“ stáva základný princíp formujúci medzičlovečie vzťahy.

Asi by som tu teraz mal vysvetliť, čo chápem pod pojmom princezná a princ, „moderný“ muž a „moderná“ žena ... nevysvetlím, nechce sa mi.