Zákonom č. 11/1918 Sb. Z 28. 10: o zriadení samostatného československého štátu (o tzv. ústavnom provizóriu), „aby zahochována byla souvislost dosavadního právního řádu se stavem novým, aby nenastaly zmatky a upraven byl nerušený přechod k novému státnímu životu", sa Československo prihlásilo k právnej kontinuite s rakúsko-uhorským právnym poriadkom, vyjadrenej predovšetkým v čl. 2 (dočasne ostávajú v platnosti ríšské a zemské zákony) a v čl. 3 (všetky samosprávne, štátne, župné, zemské i obecné úrady, podriaďujúc sa národnému výboru. Úradujú podľa platných predpisov naďalej).
Keďže sa rakúsko-uhorská monarchia vyvinula kontinuálne z feudálneho absolutistického štátu a napriek mnohým liberálnym reformám najmä v šesťdesiatych rokoch 19. storočia, recepčným zákonom ostali v ČSR platné mnohé normy nesúladné s ideami a budúcim zriadením nového štátu. Väčšina feudálnych prežitkov týkajúcich sa štátneho zriadenia, ľudských a občianskych práv, bola odstránená už v Dočasnej ústave resp. v Ústavnej listine z roku 1920. Ďalšie úpravy si vyžadovali novelizácie resp. nové zákonníky v oblasti trestného, občianskeho a obchodného práva.
Odstraňovanie „prežitkových" noriem trvalo počas celého obdobia prvej ČSR a dokončené bolo prakticky až v roku 1950. Napriek tomu existujú určité monarchicko - feudálne prežitky v modernej podobe v práve ČR (inštitút amnestie) až dodnes.
1.1 Pojem feudálny prežitok
Feudálny prežitok je možné chápať v dvoch rovinách:
a) inštitút typický pre obdobie feudalizmu
b) skutočnosť, ktorá nie je typický výlučne pre obdobie feudalizmu, no v tej dobe a vďaka feudálnemu zriadenie nadobudla svoju podobu a je potrebné ju odstrániť
Ad a) V tomto prípade je feudalizmus pojem veľmi široký a nemožno sa naň pozerať len ako na ekonomický model fungovanie spoločnosti. Zahŕňa aj rovinu politickú a štátoprávnu. Patria sem aj inštitúty z obdobia absolutistickej monarchie, ktoré nie sú príznačné pre všetky formy a úseky feudalizmu. V podstate sú to všetky inštitúty odporujúce demokratickému a republikánskemu štátnemu zriadeniu, ku ktorému sa ČSR prihlásila.
Ad b) Sem patria nepriame dôsledky feudálneho zriadenia predovšetkým v hospodárskej oblasti. Hoci veľké súkromné (pozemkové alebo iné) vlastníctvo nemožno označiť za výlučne feudalistické, svoj charakter (neprijateľne veľké) nadobudlo práve vďaka feudálnemu zriadeniu. Jedná sa najmä o pozemkovú reformu.
K feudálnym prežitkom jednoznačne nemožno pričítať represívne opatrenia protinárodné, protiľudskoprávne (protiobčianskoprávne) a protisocialistické. Kým prvé dve sú znakmi akéhokoľvek autoritárskeho či policajného, neliberálneho režimu, druhé je už kapitalistické.
1.1.1 Rozdelenie feudálnych prežitkov podľa právnych odvetví:
a) Ústavné právo
b) Občianske a ľudské práva
c) Trestné právo
d) Občianske právo
e) Pozemková reforma
2. Likvidácia feudálnych prežitkov v jednotlivých právnych odvetviach
2.1 Ústavné právo
Východiskom pre zistenie spôsobu a obsahu likvidácie feudálnych prežitkov (ďalej len likvidácie) bolo porovnanie rakúsko-uhorského ústavného poriadku (hl. decembrovej ústavy a pragmatickej sankcie) a Ústavnej listiny z roku 1920. V tomto odvetví prebehli zmeny najzásadnejšie. Týkajú sa zmeny štátneho zriadenia a v rámci neho ústavného usporiadania orgánov a rozdelenia moci, volebného systému a pomeru štátu a cirkvi. Základnou právnou normou, ktorá likviduje prežitky starého právneho poriadku je prvý odstavec čl. I zákona č. 121/1920: „Zákony odporující ústavní listine, jejím součástkám a zákonům ji měnícím a doplňujícím jsou neplatné."
2.1.1 Štátne zriadenie a hlava štátu
1. Odstránenie monarchie - Právnym základom nároku Habsburgovcom na trón bola pragmatická sankcia Karola VI. z roku 1713. Prehlasovala dedičnosť „habsursgských zemí" v rámci rodu a upravovala zásady nástupníctva. V roku 1918 bolo Rakúsko - Uhorsko konštitučnou dualistickou monarchiou s výrazným a silným postavením panovníka. Kým ešte v zákone č. 11/1918 Sb. podľa čl. 1 nie je štátna forma ČSR vyriešená („Státní formu československého státu určí Národní shromáždení ve srozumení s Národní radou v Paříži"), v čl. IX zákona č. 121/1920, ktorým sa uvádza Ústavná listina Československej republiky, je stanovené, že „pozbývají platnosti všechny ustanovení, které odporují této ústavné listine a republikánské formě státu" a čl. 2 Ústavnej listiny jednoznačne konštituuje československý štát ako republiku („Stát československý jest demokratická republika, jejíž hlavou je volený president.")
2. Suverenita cisára vs. suverenita ľudu - Aj keď decembrová ústava z roku 1867 výslovne nedeleguje cisárovu suverenitu, z jednotlivých jej ustanovení (čl. 1: „Cisár je posvätný, nedotknuteľný a nikomu nezodpovedný."), z pragmatickej sankcie (dedičnosť trónu v rámci habsurgsko - lotrinskej dynastie) vyplýva - cisár je cisárom nie z vôle ľudu, ale z „milosti Božej". Naopak podľa § 1 Ústavnej listiny z roku 1920 (ďalej len ÚL) je jediným suverénom v ČSR ľud („Lid je jediný zdroj veškeré státni moci v republice Československé").
3. Zodpovednosť členov vlády - Podľa čl. 3 zákona č. 145/1867 r. z. o výkone vládnej a výkonnej moci menuje ministrov cisár. Podľa čl. 9 sú zodpovední jedine za ústavnosť a zákonnosť vládnych aktov, náležiacich do ich pôsobnosti, a to súdnemu dvoru (nie Ríšskej rade). Podľa § 75 ÚL je „vláda zodpovedná poslaneckej snemovni, ktorá jej môže vysloviť nedôveru", a to nadpolovičnou väčšinou prítomných poslancov.
4. Vyhlasovanie vojny - Podľa čl. 5 zákona č. 145/1867 cisár „vyhlasuje vojnu a uzatvára mier" bez potreby súhlasu parlamentu. Cisár je tu chápaný ako najvyšší vojvodca, čo je pozostatok chápania ranofeudálnych kráľov. Podľa odseku 3 § 64 ÚL prezident republiky „vypovedá s predchádzajúcim súhlasom Národného zhromaždenia vojnu a predkladá mu dojednaný mier na vyslovenie súhlasu", na ktoré je potrebný podľa § 33 ÚL trojpätinový súhlas zo všetkých členov v oboch snemovniach.
2.1.2 Parlament
1. Panská snemovňa - Paragrafy §2, §3, §4, §5 zákona č. 141/1867 r. z., ktorým sa mení základný zákon o ríšskom zastúpení definujú panskú snemovňu ako zbor privilegovaných vrstiev rôzneho druhu, pričom dedičnosť členstva sa viaže buď na osobu alebo na úrad, ktorý zastáva. Tak sú členmi panskej snemovne: podľa §2 „princovia cisárskeho domu" , §3 hlavy tých domácich šľachtický rodov, ktoré vynikajú veľkým pozemkovým majetkom a ktorým cisár dedične prepožičal hodnosť ríšskeho radcu, §4 všetci arcibiskupi a biskupi, ktorí majú kniežaciu hodnosť, §5 doživotní členovia (muži), ktorí sa zaslužili o rozvoj štátu, cirkvi, vedy či umenia a povolal ich tam cisár. V ÚL je hornou komorou parlamentu Senát a podľa §13, §14, §15, §16 je volení na základe „všeobecného, rovného, priameho, tajného hlasovacieho práva podľa zásady pomerného zastúpenia", volebné obdobie je 8 rokov a aktívne i pasívne volebné právo je v podstate obmedzené len vekovým cenzom.
2. Poslanecká snemovňa - V §7 zákona č. 141/1867 r. z. je poslanecká snemovňa ustanovená ako zbor delegátov vysielaných zo zemských snemov, ktoré sú volené od roku 1907 všeobecným rovným hlasovacím právom pre mužov. Paragrafy II: hlavy ÚL listiny o voľbe do národného zhromaždenia a § 106 odsek 1 toto právo rozširuje aj na ženy.
3. Cisárske nariadenia - Podľa §14 zákona č. 141/1867 r. z. môže cisár v dobe, keď nie je Ríšska rada zhromaždená a vyžaduje si to naliehavosť situácie, vydávať nariadenia so silou zákona, no nesmú sa týkať zmeny ústavy , predaja a trvalého zaťaženia štátneho majetku. Sú to nariadenia provizórne a musia byť schválené na najbližšom zasadnutí Ríšskej rady, inak stratia platnosť. Zároveň potrebujú kontrasignáciu ministrov. Cisár tak okrem výkonnej sústreďuje v sebe aj zákonodarnú právomoc. V ÚL listine ČSR podľa §6, je zákonodarným orgánom pre celé územie ČSR Národné zhromaždenie, pričom delegovanie legislatívnej moci na exekutívu odporuje aj demokratickému zriadeniu podľa čl IX zákona č. 121/1920.
4. Predsedníctvo snemovní - Cisár podľa § 9 zákona č. 141/1867 r. ž. menuje prezidenta a viceprezidentov panskej snemovne. Vedenie poslaneckej snemovne si sama zvolí zo svojho stredu. V § 35 ÚL si obe komory parlamentu volia svoje predsedníctvo sami.
5. Zrušenie zemských snemov - Podľa decembrovej ústavy mohli zemské snemy vydávať predpisy v oblastiach, ktoré neboli výlučne prisúdené Ríšskej rade resp. vydávať prevádzacie predpisy k ríšskym zákonom. Prijatím ÚL podľa §7 ich zákonodarná a správna činnosť zanikla.
2.1.3 Justícia
1. Rozsudky menom cisára vs. rozsudky menom republiky - Podľa čl. 1 štátneho základného zákona č .144/1867 r. z. o sudcovskej moci „Všetko súdnictvo v štáte je vykonávané menom cisára. Rozsudky a rozhodnutia sa vydávajú menom cisára". Podľa §101 ÚL sa „rozsudky vyhlasujú v mene republiky".
Dôležité je tu pripomenúť, že oddelenie súdnictva od správy prebehlo už počas Rakúsko - Uhorska (čl. 14 zák. č. 144/1867 r. z.) a je zakotvené aj v ÚL v §96 odsek 1. Inštitút milosti (čl. 13 zák. č. 144/1867 r. z.) bol v právnom poriadku ČSR zachovaný (§103 ÚL, odsek 1)
b) 2.2 Občianske a ľudské práva
Mnohé občianske práva garantuje už štátny základný zákon č. 142/1867 r. z. o všeobecných právach štátnych občanov pre kráľovstvá a zeme, zastúpených v ríšskej rade (rovnosť pred zákonom, sloboda pohybu, nedotknuteľnosť majetku, osobná a domovská sloboda, petičné právo, slobodu slova, viery a svedomia, vedeckého bádania, národné a náboženské práva). Napriek tomu bolo v republike potrebné vysporiadať sa s jedným z najkrikľavejších prežitkov feudalizmu - šľachtictvom.
Paragraf §106 ÚL odsek neuznáva „výsady pohlavia, rodu a povolania" a odsek 3 „tituly smú byť udelené, len pokiaľ označujú úrad alebo povolanie". Týmito paragrafmi vylučuje Ústava akúkoľvek pozitívnu právnu úpravu šľachtictva ako inštitútu, ktorý uznáva nerovnosť ľudí podľa pôvodu. Zákon č. 61/1918 Sb., ktorým sa zrušuje šľachtictvo, rády a tituly a zákon č. 243/1920 Sb., ktorým sa mení zákon o zrušení šľachtictva, rádov a titulov, šľachtictvo výslovne zakazujú a používanie šľachtických titulov sankcionujú. Rušia sa zároveň všetky práva a výsady, ktoré zrušené šľachtické tituly prinášali. Bývalí šľachtici majú zakázané používať svoje rodné meno s prídomkom, ktorý by naznačoval ich šľachtictvo.
Keďže bolo potrebné odmeniť občanov, ktorí výraznou mierou prispeli k rozvoji či Sb.ustanovené, že „Zákon ze dne 10. prosince 1918, č. 61 Sb. z. a n., nevztahuje se na čestné odznaky zavedené na paměť šťastně skončených bojů za svobodu československého národa nebo jako uznání za zásluhy a vznik a vývoj zřízení samostatného státu československého.". Zároveň taxatívne vymenúva čestné odznaky a medaile. Samozrejme, zákon sa nevťahoval na tituly, „na které lze splněním předepsaných podmínek nabýti právního nároku (titul doktorský, inženýrský atd.), pak tituly, jež vyjadřují skutečně zastávanou úřední hodnost, a vyznamenání udělovaná vysokými školami (čestné doktoráty a pod.)."
Porušenie tohto zákona bolo priestupkom a bolo sankcionované väzením na Slovensku od 24 hod. do14 dní alebo peňažným trestom do 50 do 15 000 Kč. Oba spomínané zákony sú dodnes platné.
2.3 Občianske právo
Prvým dôležitým predpisom v rámci občianskeho (rodinného) práva bol tzv. rozlukový zákon č. 320/1919 Sb. z. a n., ktorým sa menia ustanovfenia občianskeho práva o obradnostiach manželskej zmluvy, o rozluke, a o prekážkach manželstva. Tento zákon menil dovtedajšiu úpravu Všeobecného občianskeho zákonníka z roku 1811 v oblasti manželského práva. Podľa §12 rozlukového zákona bol snúbencom umožnený výber civilného či cirkevného sobáša, resp. možnosť uzavretia manželstva oboma spôsobmi. Zjednotil právnu úpravu uzatvorenia manželstva: v českých zemiach nahradil výlučnosť cirkevného sobáša a na Slovensku obligatórny civilný sobáš, možnosťou výberu.
Zákon taxatívne vymedzil dôvody rozluky, medzi ktoré patrilo podľa §13, písmena i) „neprekonateľný odpor". V tomto prípade musel rozluke predchádzať rozvod. Až po zákonom stanovenej lehote (1 rok) a podľa §15 „neobnovili manželského společenství", môžu požiadať o rozluku. Týmito ustanoveniami a podľa § 25, kde sú taxatívne vymenované rušiace sa paragrafy občianskeho zákonníka je umožnené rozlúčiť manželstvo aj osobám vyznávajúcim katolícke náboženstvo. Istým, ale nedostatočným pokrokom je odsek 2 §25 rozlukového zákona, ktorý priznáva dedičské právo potomkom narodených mimo manželstva („z cizoložství"), ak rodičia uzavrú manželstvo dodatočne. Rovnako zákon ešte zakazuje uzavretie manželstva s nevlastným dieťaťom a súrodencami exmanžela.
2.4 Pozemková reforma
Zákonmi súvisiacimi s pozemkovou reformou sa neodstraňovali feudálne inštitúty ako také, ale bola nástrojom na likvidáciu feudálnych prežitkov v širšom slova zmysle. Z ekonomického pohľadu na feudalizmus bol tento systém zlikvidovaný zrušením poddanstva a robotných povinností v roku 1848, čím zrušil lénne vzťahy medzi veľkými pozemkovými vlastníkmi pôdy a jej obrábateľmi.
Zjednodušene povedané išlo o „odčinenie Bielej hory", ktorá mala aj v oblasti majetkovej ďalekosiahle dôsledky, pretože znamenal presun veľkého pozemkového vlastníctva z domácich na cudziu šľachtu. Rovnako bolo pre malých roľníkov, ktorých záujmy zastupovala najmä agrárna strana, neprípustné, aby niekdajšiu feudálnu mimoekonomickú závislosť od veľkostatkárov vystriedala kapitalistická ekonomická. Obdobné reformy prebehli po prvej svetovej vojne v mnohých európskych štátoch a aj v ČSR si získala širokú podporu obyvateľstva. Jej cieľom bol presun vlastníctva veľkej časti pôdy do rúk domácich, čiže českých a slovenských vlastníkov.
Prvým zo série zákonov o pozemkovej reforme bol zákon č. 32/1918 Sb. z. a n. z dňa 9.11., ktorý podľa §1 znemožnil scudzovanie pozemkov zapísaných v zemských doskách bez schválenia úradu pre poľnohospodárstvo. Síce neučinil zásah do vlastníckeho práva ako takého, ale de facto zakázal disponovanie s ním. Až zákonom č. 215/1919 Sb. z. a n. o zabratí veľkého pozemkového majetku (tzv. záborový zákon) previedol „veľký pozemkový majetok" - súbory nehnuteľností vrátane práv s nim spojenými, náležiace do vlastníctva jednej osoby, ktorých výmera prevyšovala 150 ha poľnohospodárskej pôdy (role, lúky, záhrady, vinice, chmeľnice) alebo 250 ha pôdy celkom, do vlastnícva republiky československej. Podľa §14 mohla byť vyvlastnená pôda, ktorej výmer bol pod stanovení medze, ak je „místní potřeba půdy naléhavá" alebo „zádá-li toho obecné blaho".
Podľa §9 malo byť neskôr rozhodnuté o náhrade za vyvlastnené pozemky, okrem prípadu, keď sa „Zvláštním zákonem provede se zásada, že bez náhrady bude převzat majetek příslušníků nepřátelských států, příslušníků bývalé panovnické rodiny Habsbursko-Lotrinské, majetek nadací spočívajících na právech ze šlechtictví zrušeného zákonem ze dne 10. prosince 1918, čís. 61 Sb. z. a n.; majetek, jehož užívání zakládá se na výkonu funkcí, úřadů a důstojenství cizozemských, nebo který s takovou funkcí, úřadem nebo důstojenstvím jest spojen; majetek bezprávně nabytý; majetek osob, které se hrubě provinily proti československému národu ve světové válce; konečně majetek, který podle ustanovení zákonů finančních připadne státu jako splátka na dávku z majetku.
Zo záboru boli vylúčené podľa §3:
„a) objekty právně i hospodářsky samostatné, jež neslouží hospodaření na zabraných nemovitostech;
b) majetek zemský, okresní a obecní (jmění i statek), s výhradou zvláštních zákonných ustanovení o jejich úpravě."
Ďalej podľa §10 stanovil, že ak nebudú dané pozemky využívané verejno-prospešne, tak ich bude štát prideľovať do vlastníctva alebo dlhodobého prenájmu drobným roľníkom (resp. iným osobám, ktoré sa takto maloroľníkmi stanú). Za týmto účelom bol na základe zákona č. 330/1919 Sb. z. a n. zriadený Pozemkový úrad.
Hoci bola pozemková reforma hrubý zásah do vlastníckych práv, bola nutná pre hmotné zabezpečenie širokej vrstvy obyvateľstva a znamenala oklieštenie ekonomickej moci zväčša bývalej šľachty, ktorá toto pozemkové vlastníctvo vo veľkej miere užívala na úkor ľudu a získala ho vo veľkej miere na úkor historickej českej šľachty po bitke na Bielej hore.
2.5 Trestné právo
Základom rakúsko-uhorského trestného práva, recipovaného do práva ČSR, bol predovšetkým trestný zákoník z roku 1852, ktorý bol novelizovaný k 28.10. 1918 a trestný poriadok z roku 1873. Boli z nich odstránené normy týkajúce sa ochrany cisár a cisárskej rodiny (crimen laese maiestatis) a ochrany cirkvi. Negatívnym javom bolo ponechanie nariaďovacej, exekučnej a trestacej právomoci policajným resp. administratívnym úradom, ktoré mohli v oblasti na ochranu verejného poriadku vydávať nariadenia a sankcionovať ich porušenie pokutami či odňatím slobody až na 14 dní. Komplexnejšie novely trestného zákona sa udiali až v rokoch nasledujúcich.
3. Záver
Recepcia rakúsko-uhorských zákonov do práva prvej ČSR bol nevyhnutný krok, ktorým sa mladá republika vyhla zmätkom a nejasnostiam, ktoré by pri právnej diskontinuite mohli napáchať obrovské škody. Nevzniklo tak právne vákuum, vďaka ktorému by teoreticky Národný výbor (ktorý vlastne nebol demokraticky zvolený budúcim „československým" národom) mohol získať moc ako Výbor pre verejné blaho či Najvyšší soviet. Vznik ČSR preto nebol revolúciou v pravom slova zmysle, hoci nebol z hľadiska vtedy platného práva legálny.
Najväčšie zmeny, týkajúce sa odstraňovania feudálnych prežitkov v zákonodarstve ČR, sa udial v odvetví ústavného práva. V ústavnom poriadku prvej ČSR neostali snáď s výnimkou amnestie žiadne feudálne relikty. Obdobné to bolo aj v oblasti práva obchodného, ktoré prešlo liberálnymi reformami už koncom 19. stor. a feudálne prežitky v širšom slova zmysle boli likvidované pozemkovou reformou. Právna úprava šľachtictva bola zrušená a jeho prejavy sankcionované. Tým sa dosiahla úplná formálna rovnosť občanov ČSR. Určité feudálne relikty ostali v oblasti manželského práva (poňatie rozluky, nerovnoprávne postavenie manželských a mimomanželských detí) a najmä v oblasti práva trestného, kde boli ustanovenia tzv. výpraskového patentu o nariaďovacej, výkonnej a trestacej právomoci administratívnych (policajných) orgánov de facto ponechané, čím získali inak výkonné orgány časť súdnej moci.
Keďže postihnutí reformami najmä v oblasti ústavného práva, občianskych práv a pozemkovej reformy, boli prevažne národnostní príslušníci národov, ktorých domovské štáty boli v prvej svetovej vojne medzi porazenými, prevádzaným zmenám nebol kladený významnejší a nebezpečnejší otvor.
Zákonodarstvo prvej ČSR zvládlo úlohu reformy recipovaného rakúsko-uhorského práva za účelom likvidácie feudálnych prežitkov natoľko dobre, že z republiky sa stal na 20 rokov moderný a demokratický štát, ktorého koniec spôsobil skôr vonkajší tlak ako vnútorné rozpory.
