Leto sa nám začalo krásne, akoby aj samo slniečko tušilo revolúciu v politickej kultúre, ktorú mali do poslaneckých lavíc, ale isto i do prezenčných listín či parlamentných garáží, priniesť zástupcovia „slušných ľudí"[1]. Teda až štyroch - tí sú obyčajní. Dúfam, že nie aj obyčajne slušní, lebo u nás v celkom obyčajnej krčme, celkom obyčajní ľudia z času na čas nadávajú napríklad na policajtov, obyčajne aj na policajtky. A to by sme sa vrátili zase do uhorkových sezón spred niekoľkých mesiacov.
So 75 slušnými sa teda nedá nielenže budovať nová politická kultúra (čo potvrdilo aj slniečko, ktoré sa na pár dní radšej stiahlo), ale ani zvoliť predseda Národnej rady. Keďže je v našom najvyššom zákonodarnom zbore veľa nováčikov, s najväčšou pravdepodobnosťou došlo k „obyčajnému ľudskému zlyhaniu"[2]." vysvetľoval erudovane príjemný hlas našej novej premiérky. Síce nie až tak príjemný ako Majky Pietrovej, ale dosť na to, aby som si to zapamätal. My sme na základnej škole tiež volili predsedu triedy a tiež sme mali zopár nováčikov, no žiaden zblúdilý hlas. A to sme boli, prosím pekne, celkom obyčajní ľudia!
Nová politická kultúra sa ale dá vybudovať arogantným odmietnutím čo i len formálneho rokovania o zostavení vlády alebo, čo je ešte horšie dialógom o dôležitých vecných otázkach. A toto všetko sa dá dokázať dokonca bez poslancov, len samotnou, novou slovenskou Fantastic Four alebo ako ju naše (?) médiá s obľubou nazývajú - pravicovým štvorlístkom. Akoby pre Slovensko, ktoré ju našlo, mala byť symbolom šťastia, na rozdiel od predchádzajúceho trojlístka, ktorý môžu akurát tak zožrať kravy (snáď ako bolestné, keď im ich obydlie obsadí kvôli tlačovke odchádzajúci minister).
S diskusiou alebo bez nej, táto vláda už sa už stihla zapísať do Guinessovej knihy. V tak rekordne krátkom čase oklamať slušných a obyčajných ľudí na tak zásadnom bode programu je asi ozaj svetový unikát. Sága zvaná euroval nám okrem (ne)čakaných zvratov (a zvratkov) priniesla aj zaujímavý, minimálne právny ak nie aj politický novotvar - generálny súhlas. Hoci ho nedáva generál, ako pojem znie z televíznych prijímačov naozaj presvedčivo. Bohu-žiaľ pre Slušných a bez Boha-žiaľ pre Obyčajných, ten Slovensko totálne k ničomu nezaväzuje právne a veľmi pochybne politicky. A tak, keďže nezasiahol ani Deus ex machina, na zmluve o eurovale sa bliští Miklošov a nie Počiatkov podpis a nepoveril ho k tomu Fico, ktorý to chcel, ale Radičová, ktorá to (údajne) nechcela. Pikoškou na celom románe je, že z neúspešne vyrokovaných podmienok, s ktorými nakoniec súhlasili (prečo svojprávny človek súhlasí so zlými podmienkam?) vinia bývalú vládu tí, ktorí úspešne vyrokovali napr. zatvorenie technicky zdravých blokov Jaslovských Bohuníc. Trochu farizejské, nemyslíte?
A pri farizejoch môžeme hneď ostať, hoci títo nosia na krku krížik. Rekordnému bestselleru Euroval by sa mohla vyrovnať snáď len Andrejova voľba. Hoci sa na rozdiel od tej Sophiinej neskončila tragicky a hlavní hrdinovia ešte nemali spolu sex, celý príbeh je prinajmenšom tragikomický. Nebolo by nič zvláštne na tom, byť poslancom i primátorom, zvlášť v hlavnom meste, ak by si Slušní ľudia nespravili z hesla Jeden mandát stačí jeden z podstatných bodov volebného programu. Jeden mandát evidentne nestačí, ale vraj stačí jeden plat. Teda aspoň pánovi Ďurkovskému.
[1] © Lipšic D., Asi každý jeden prejav, Slovenské (?) média, asi 2008-do konca vekov, Slovensko
[2] © Radičová I., Ako som hlasovala za kolegyňu, NR SR 2009
