Keď sa Andrej Kiska v roku 2014 stal prezidentom SR, bol som nadšený prvovolič ohúrený možnosťou podieľať sa na porážke Roberta Fica. Toto nadšenie sa trochu utlmilo pár dní po voľbách, keď som si uvedomil, čo sa vlastne stalo. Ja, a so mnou nemalá časť vtedajších Kiskových voličov, sme v skutočnosti v oných voľbách nehlasovali za Andreja Kisku. Hlasovali sme proti Robertovi Ficovi. Kisku sme si mnohí za prezidenta nezvolili z úprimného presvedčenia, že bude (za daných okolností) tým najlepším možným prezidentom. Nevolili sme ho ani tak pre to, čím je, ako skôr pre to, čím nie je. Robertom Ficom. Takto by zrelá demokracia fungovať nemala. Zvolili sme si mačku vo vreci.
Situácia sa zopakovala vo vlaňajších prezidentských voľbách. Hoci Zuzana Čaputová neprichádzala do kampane ako nepopísaný papier a počas nej sa dokázala úspešne vyprofilovať ako (potenciálna) prezidentka dialógu, slušnosti a (prinajmenšom právnej) odbornosti, mnohí z nás ju opäť volili bez jasnej predstavy, ako bude svoj mandát vykonávať. V prípade Andreja Kisku čas našťastie ukázal, že svoj mandát vykonával dôstojne a zodpovedne. Zuzana Čaputová zatiaľ budí dojem, že aj tento výstrel do tmy vypáli nad očakávania. I tak je na mieste zamyslenie, či je dobré (a potrebné) experiment s mačkou vo vreci zopakovať do tretice. A čo nám prinesie. Tentoraz sa tá mačka volá Igor Matovič.
Igor Matovič nie je žiaden politický nováčik. Ale v exekutíve ešte nebol, a za seba hovorím, že ani po 10 rokoch Matoviča v politike nemám predstavu, ako k nej bude pristupovať. Mojím cieľom ale nie je rozdávať volebné (ne)odporúčania. Chcem len ponúknuť zamyslenie sa nad tým, čo jeho potenciálne (a čím ďalej reálnejšie) volebné víťazstvo prinesie.
O Robertovi Ficovi už dlho vieme, že je ostrieľaný politický 'mazák'. Vo svetle udalostí spred 4 rokov sa preto zdá byť vidina Matovičovho víťazstva skvelou správou. Nedať Ficovi ani len šancu pomýšľať na zostavenie vlády je najspoľahlivejší spôsob, ako mu zabrániť zákulisnými hrami znova vyrokovať (rozumej 'vykšeftovať') parlamentnú väčšinu a nedovoliť strane Smer, podobne ako v roku 2016, vykorčuľovať zo zdanlivo patovej až beznádejnej situácie v pozícii lídra ďalšej vlády. Naviac, pre pravicového (a antificovského) voliča je predstava byť po dlhých rokoch pre zmenu na strane víťazov nepochybne lákavá. Lenže čím silnejšia je táto víťazná eufória medzi pravicovými voličmi, tým väčšiemu ohrozeniu čelia strany podobného zamerania, najmä KDH a Za ľudí. Parlamentná prevaha súčasnej opozície by možno nebola ohrozená, aj keby sa do parlamentu nedostali, a menej strán pri koaličných rokovaniach môže na prvý pohľad pôsobiť ako zjednodušenie situácie. Lenže dokonca aj komentátori Denníka N považujú (https://dennikn.sk/1774130/newsfilter-matovica-uz-nema-co-zastavit-smeruje-k-velkemu-vitazstvu/?ref=tema) prípadnú koalíciu s účasťou týchto (skôr konzervatívnych) strán za stabilnejšiu než bez nich. A na ich kandidátkach sa nachádza nemalé množstvo kvalitných ľudí, ktorí by mohli byť prínosnou súčasťou budúcej vlády či parlamentu. Miestami možno aj kvalitnejších než na kandidátke OĽaNO.
Práve samotná kandidátka Matovičovcov predstavuje ďalší otáznik. Čím vyšší bude ich volebný zisk (a čím menej strán prelezie do parlamentu), tým viac mandátov pre nich. Momentálne to vyzerá na číslo okolo 40-tky. Zároveň viac percent vo voľbách bude znamenať aj vyššie nároky pri obsadzovaní ministerstiev, takže o to viac kvalitných a 'overených' ľudí ako Eduard Heger či Jaroslav Naď skončí v exekutíve. A do parlamentu sa budú môcť reálne dostať aj ľudia z 50. či 60. pozície. Naozaj ste po preštudovaní kandidátky OĽaNO presvedčení, že majú Matovičovci ľudský kapitál na obsadenie viac než štvrtiny budúceho parlamentu? Nechcem tu vyťahovať konkrétne mená, ale pri niektorých o tom skôr pochybujem.
No najväčším otáznikom visiacim nad Matovičovým prípadným víťazstvom je samotný Igor Matovič. Áno, po desiatich rokoch jeho politickej kariéry sa zdá, že nie je dôvod pochybovať o jeho charaktere, neúplatnosti a odhodlaní bojovať s chobotnicou, ktorú Smer po sebe zanechá. Ibaže charakter na premiéra nestačí. A nie, nejde o úroveň jeho angličtiny. Ani o to, že by nás v EÚ zastupovala miesto uhladeného mafiánskeho poskoka Pellegriniho neriadená strela menom Igor Matovič. Ide o to, že Matovič by ako premiér niesol na pleciach nielen súdržnosť poslaneckého klubu svojho hnutia zloženého (pravdepodobne) zo zástupcov až 4(!) strán, ale aj celej vlády. Jedno aj druhé môže byť problém. Igor Matovič totiž z (pravdepodobných) budúcich koaličných lídrov dokázal dlhodobo bezproblémovo vychádzať iba s Igorom Matovičom. A čiastočne s Richardom Sulíkom, ktorý sa naučil rešpektovať ho viac pre jeho postoje než pre jeho činy. Predstava, že bozk volebného víťazstva premení žabiaka Matoviča na obratného štátnika, je síce romantická, ale srší naivitou (kiežby som sa mýlil). Nebol to Robert Fico svojimi rečami o 'psychopatovi z Trnavy' či 'daňovom podvodníkovi', ale sám Igor Matovič, rozsýpaním peňazí či injekčných striekačiek po parlamente (a mnohým iným), kto nám dal najväčší dôvod pochybovať o Matovičovej schopnosti viesť triezvy a konštruktívny dialóg, robiť kompromisy či správať sa (aspoň trochu) diplomaticky. Nie som si istý, či by bol Matovič tým správnym lídrom koalície, ktorej predstavitelia si do nej z minulosti prinesú miestami pošramotené vzťahy či osobné animozity. Ani či by ním mal byť práve človek, ktorý má s ostatnými lídrami vôbec najkomplikovanejšie vzťahy. A s ktorým podľa mnohých (vrátane množstva jeho bývalých spolupracovníkov), nie je vždy jednoduché nájsť spoločnú reč. Jedno je však isté: čím vyšší bude volebný zisk OĽaNO i počet krúžkov jeho predsedu, tým si bude Matovič robiť väčší nárok sa týmto lídrom stať. Dnes sa tým už netají. Preto sa nad tým zamýšľam. A pozývam Vás, aby ste sa zamysleli tiež.
