Keď sa koncom leta roku 1944 priblížili sovietské vojská ku poľsko – slovenskej hranici, a na druhej strane hraníc prebiehalo ozbrojené povstanie Slovákov, vznikol plán prejsť cez Karpaty a pomôcť povstaniu. Plán bol jednoduchý. Tak jednoduchý, akým len ho mohla jednoduchá hlava maršála Koneva vytvoriť : prehnať sa cez Karpaty a za 5 dní byť v Prešove.
Tí, ktorí vrchného sovietskeho mäsiara menom Konev poznali, tušili že je zle. Navyše – vojská mali iba 4 dni na prípravu útoku, po ťažkých bojoch mali iba 60% stavu ľudí aj techniky, a v prípade československého armádneho zboru vďaka sovietom chýbali aj kvalitní velitelia, ktorí nemohli prísť načas z Londýna. Takže tí, ktorí veci rozumeli, tušili že útok na Karpaty skončí jediným možným spôsobom – krvavým masakrom.
Útok začal 8. septembra 1944. Množstvo vážnych pochybení na strane sovietskeho velenia spôsobilo, že cez Kapraty sa neprešlo za 5 dní, ale za 50 dní, a na konci operácie mala sovietska a československá armáda celkové straty na úrovni takmer 60 tisíc vojakov, čo je viac ako 35% celkového stavu.
Celé desaťročia sme oslavovali Duklu ako prejav absolútneho hrdinstva. Áno, bolo to hrdinstvo. Hrdinstvo tých chalanov, ktorí tam bojovali, a ktorých magori v dôstojníckych uniformách posielali pred nemecké guľomety až kým Nemcom nedôjdu náboje. Celé desaťročia hovorili aktéri bojov na Dukle, že ak by chcel Konev zlikvidovať zárodky novo sa formujúcej československej armády, tak by nepostupoval inak. A hlavne – okrem hrdinstva spomínali vojaci bojujúci na Dukle ešte niečo – totálnu neschopnosť Koneva a jeho ľudí viesť útok takticky. Požiadavky na vykonanie ústupov, obchvatov, normálneho prieskumu pred útokom, rôznych taktických úskokov vnímali sovietski velitelia ako zbabelosť. Pre nich existovalo iba jediné – úráááá vperjód, davááááj. Bodka. Hotovo. Strata 35% stavu.
V mnohých krajinách sa tuposť, neschopnosť a babráctvo nazývajú pravými menami. U sovietov sa toto všetko nazýva, ak ste na správnej strane, hrdinstvom. A tak sa Konev mohol stať dvojnásobným Hrdinom ZSSR a za zdecimovanie nášho armádneho zboru sa stal aj Hrdinom ČSSR. Pritom samozrejme nebol jediným. Keď si pozrieme úspešnosť vedenia bitiek na strane sovietov, vidíme že napr. bitka o Kursk mala na strane sovietov straty 35%, v druhej bitke o Charkov 67%, v tretej bitke o Charkov 25%, v bitke o Kijev dokonca 82%. Pre porovnanie vylodenie spojencov v operácii Overlord malo na strane spojencov straty 16% a bitka o Ardeny 11%, v bitke o Iwo-Jima mali američania straty 24% pri samovražednej obrane Japoncov.
Skrátka, ak si soviet, a naženieš na smrť tisíce ľudí, ale si na našej strane, si hrdina, tí mŕtvi sú hrdinovia, hoc aj celé mesto je hrdina, aj front, aj krajina, všetko je hrdinské. A že je to jeden nekonečný sled chýb, neschopnosti a úbohosti, nevadí. Lebo sovieti sú hrdinovia aj keby rovno neboli. Lebo mŕtvi už nesvedčia, a živí nemajú odvahu.
A tak sa celé desaťročia vytváral v ZSSR kult hrdinstva. Že bol tvorený klamstvami, podvodmi a nezmyslami, nikoho netrápilo. Lebo ak niekto nevie vyrobiť kvalitné topánky, práčku či auto, ak nevie čestne a bez dopingu súperiť v športe, a aj 60 rokov po vojne milióny rusov nepoznajú splachovacie záchody a prdia do diery v zemi, treba niečo vymyslieť, aby boli na niečo hrdí. Tak sa vymyslelo hrdinstvo. Hrdinstvo osôb, kolektívov, dokonca celých miest.
Pozrime si dnes dvoch hrdinov – Mesto hrdina Leningrad a Mesto hrdina Moskva.
Dňa 22. júna zaútočilo nacistické Nemecko na Sovietsky zväz. Týmto útokom Hitler prepadol svojho brata v zbrani Stalina, po boku ktorého rozpútal dva roky dozadu druhú svetovú vojnu. Jedným z cieľov operácie Barbarossa bol aj útok na Leningrad. Tento útok bol vedený zo severu dnešného Poľska a viedol cez pobaltské krajiny. Nakoľko bolo pobaltie prepadnuté Sovietskym zväzom v roku 1940, a od tej doby sovieti masovo vyvražďovali obyvateľov pobaltských krajín, resp. ich presídľovali na Sibír, nemecké jednotky nezaznamenávali žiadny výraznejší odpor pri svojom prechode pobaltím smerom ku Leningradu. Už 9. júla bola nemecká armáda v Pskove, a dňa 8. septembra obkľúčila mesto Leningrad. Týmto dňom začala pozemná blokáda mesta, ktorá trvala 872 dní.
O blokáde Leningradu a hrdinstve jeho obyvateľov sa popísali stovky kníh. Celé desaťročia sme počúvali príbehy o nezdolnom meste, ktorým ani bomby, ani mráz a ani hlad nepohli. V deň útoku na ZSSR dňa 22.6.1941 žilo v Leningrade 2,8 milióna ľudí. Za obdobie blokády ich zahynulo vyše milión. Asi 1,4 milióna ľudí sa podarilo evakuovať, a tak ku koncu roka 1943 v meste ostalo ešte 560 tisíc ľudí.
Oficiálne informácie o blokáde ukazujú príbehy tisícov nešťastných ľudí. Za prvé tri mesiace roku 1942 zomrelo od zimy a hladu 300 tisíc obyvateľov. Jedlo bolo na poukážky a v najťažšom období bol denný príjem na úrovni 125 gramov chleba na osobu. Známe sú fotografie ťažko skúšaného mesta – zamrznuté mŕtvoly uprostred ulíc, mŕtvoly na sánkach ťahaných preživšími, tváre ľudí vyhladovaných na smrť. Celý svet pozná tieto fotky a príbehy. A môže si v nich prečítať príbehy ozajstného hrdinstva. Ako deti počas blokády pomáhali v leningradských fabrikách stojac na drevených podstavcoch vyrábať samopaly a guľomety určené pre front. Ako ženy v zime roku 1941 vyrábali v cukrárenskej fabrike sladkosti pre podobne skúšaných Moskovčanov. Ako hrdinskí robotníci kompletovali zbrane potrebné pre obranu Moskvy.
Príbeh za príbehom. O ľuďoch žijúcich v obkľúčenom meste. Tak obkľúčenom, že žili z porcií 125 gramového chleba denne, lebo sa inak nedalo. Ale ako potom bolo možné posielať vyrobené guľomety na front, cukríky do Moskvy a opravené kanóny na moskovský front?
Keď v roku 1944 blokáda Leningradu skončila, bola v meste otvorená výstava pod názvom Hrdinská obrana Leningradu. Túto výstavu spolu navštívili v roku 1945 aj maršál Žukov a generál Eisenhower. Nakoľko rýchlo pribúdali ďalšie a ďalšie dôkazy o tom čo sa v meste počas blokády dialo, vzniklo Štátne múzeum obrany a blokády Leningradu. Lenže, v materiáloch prezentovaných múzeom bolo množstvo dôkazov o hrdinstve obyčajných ľudí a nie o hrdinstve súdruha Stalina a jeho verchušky, a taktiež tam bolo také množstvo dôkazov o pochybení sovietskych úradov, že dňa 27. januára 1949 musel prísť do Leningradu tajomník ÚV KSSZ Georgij Malenkov, ktorý podrobil zdrvujúcej kritike predstaviteľov mesta, zistil že exponáty v múzeu nedostatočne reflektujú podiel súdruha Stalina pri obrane mesta, následne sa exponáty múzea označili za antistranícke, a bolo rozhodnuté potrestať autora výstavy, riaditeľa múzea, jeho zástupcu a mnohých ďalších. Následne sa múzeum zrušilo, exponáty boli zničené, a nastalo propagandistické obdobie, ktorého cieľom bolo odpútať pozornosť od vyhladovania ľudí, ale skôr pozornosť smerovať na plošné vyvražďovanie obyvateľov mesta nemeckým bombardovaním.
Toto však bola príliš náročná úloha aj na sovietsku propagandu. Problém bol totiž v tom, že počas blokády zomreli státisíce ľudí, ale z nich iba 3% vďaka ostreľovaniu a bombardovaniu. Všetci ostatní umreli hladom a zimou. A toto sa nedá zamaskovať. Navyše sa tu a tam v dejinách ZSSR stalo, že sa na chvíľu otvorili archívy a historici smeli do nich nahliadnuť. A aj nahliadli. A začali tvoriť trocha inú mozaiku toho čo sa v meste dialo.
Dňa 29. novembra 1938 na zasadnutí Vojenskej rady ZSSR povedal ľudový komisár Vorošilov na adresu čistiek v sovietskej armáde: „...museli sme nemilosrdne odrezať infikované jednotky a vyčistiť naše rady... vyčistili sme viac ako 40 tisíc ľudí...“. Toto čistenie malo podobu strely do tyla a týkalo sa veliteľov vojenských obvodov, 27 veliteľov zborov, 96 veliteľov divízií, 184 veliteľov pluku a pod. Takže keď v septembri 1939 prepadli súdruhovia po boku Hitlera Poľsko, väčšina dôstojníkov sovietskej armády mala asi tak polročné skúsenosti.
Od roku 1940 do júna 1941 dodával Sovietsky zväz do Nemecka obilie. Keď sa pár dní pred nemeckým útokom dozvedel ľudový komisár pre zahraničný obchod Mikojan, že nemecké lode narýchlo opúšťajú sovietske prístavy, vydal príkaz zastaviť vlaky plné obilia smerujúce z oblasti Leningradu do Nemecka a vrátiť ich späť. Tento príkaz zrušil Ždanov, tajomníka ÚV a najvyšší predstaviteľ Leningradu, vlaky do Nemecka opäť poslal a do Moskvy poslal správu o svojvoľnosti súdruha Mikojana.
A prišiel 22. jún 1941 a nemecký útok na ZSSR. Dňa 3. júla 1941 povedal Stalin v rozhlase nasledovné slová: „...s núteným stiahnutím jednotiek Červenej armády nesmieme nechať nepriateľovi ani kilogram chleba, ani liter paliva...“ Už o deň nato boli v novinách výzvy ako „...nenechajme nepriateľovi ani jeden klások! Vezmime všetko jedlo, a ak sa nedá vziať, treba ho zničiť...“ Veľmi skoro po útoku Nemecka na ZSSR sa začali z ohrozených oblastí presúvať stovky vlakov. Smerom na Moskvu to boli vlaky plné vybavenia fabrík a strategických surovín, smerom na Leningrad to boli vlaky plné potravín. A tak po pár dňoch takéhoto presunu posiela Ždanov telegram Stalinovi: „...všetky sklady sú preplnené potravinami. Už to nie je kam dávať...“ A príkaz smerom aj ku svojim: „využite všetky priestory, ktoré zostali v evakuovaných fabrikách a inštitúciách...“
V tom čase je v Leningrade asi 3,2 milióna ľudí. Vykoná sa evakuácia detí (asi 200 tisíc), zamestnancov evakuovaných tovární (asi 150 tisíc ľudí) a asi 150 tisíc mužov je povolaných do armády. Súbežne ale vchádza do mesta asi 150 tisíc rusov, ktorí po okupácii pobaltia začali pôsobiť v pobalstkých štátoch a ďalších 150 tisíc ľudí z oblasti Pskova a Novgorodu. Takže celkový počet obyvateľov Leningradu moc neklesol. Áno, asi by sa dalo organizovať evakuácie detí a ohrozených ľudí rýchlejšie, ale nebol na to čas, keďže až do obkľúčenia Leningradu Nemcami bolo prioritným zatýkanie, popravy a deportácie desiatok tisíc „politicky nespoľahlivých“ ľudí príslušníkmi NKVD.
Dňa 8. septembra Nemci dokončili blokádu Leningradu a ďalšie evakuácie skončili. Aspoň oficiálne, keďže sa začali po vojne objavovať iné informácie. Hitler vydal príkaz nevstupovať svojim vojskám do mesta, aby sa vyhol pouličným bojom. Následne Nemci jednali v leningradskom Smolnom paláci o zrušení blokády výmenou za vzdanie sa Baltskej flotily. V hre vraj boli aj nerušené stiahnutie civilného obyvateľstva z mesta či preprava potravín do mesta. Nech to však bolo akokoľvek, faktom je že v zmysle Stalinovho rozkazu jedlo smerom do Leningradu nešlo (a vlastne ani nemuselo, keďže Leningrad bol plný jedla – podľa Memoranda vedúceho Leningradskej územnej správy štátnych materiálnych rezerv Gorčakova boli zásoby jedla na 3 až 5 mesiacov), a z Leningradu odchádzali na front zbrane a do zbytku krajiny výrobky leningradských tovární na cukrovinky, oleje či tuk (napr. v polovici septembra 1941 preprava niekoľko vagónov z Leningradu do Vologdy s produktami cukrárenskej fabriky v zmysle príkazu Hlavného riaditeľstva cukrovarníckeho priemyslu adresovaného Leningradskej kancelárii v Sacharosbyte).
Prvé obete hladu sa objavili v novembri 1941. V decembri už od hladu umrelo 53 tisíc ľudí, v januári 1942 zomrelo 102 tisíc ľudí, vo februári 108 tisíc ľudí. Napriek tomu že ľudia ešte pred pár týždňami vlastnými rukami vykladali tony potravín z vlakov, a vedeli že v meste potraviny sú, hynuli po tisícoch. A napriek množstvu mŕtvych od novembra až do februára, až 22. januára bolo rozhodnuté o hromadnej evakuácii obyvateľstva (autami cez zamrznuté jazero Ladoga). Táto evakuácia zachránila 550 tisíc ľudí, a umožnila zvýšil denný prídel stravy, no aj napriek tomu v marci zomrelo 99 tisíc ľudí, v apríli 80 tisíc, v máji 53 tisíc, v júni 34 tisíc, v júli 18 tisíc a auguste 1942 zomrelo od hladu 9 tisíc ľudí.
Aby sa hlad v takomto rozsahu v meste neobjavil, aj keby neboli v meste žiadne potraviny, bolo by potrebné denne dostať do mesta 1,5 tisíc ton múky denne. V meste obkľúčenom nemeckou armádou toto bolo možné iba loďami po jazere Ladoga. A keďže lode mali nosnosť po 350 ton, na zásobenie múkou na jeden deň bolo potrebných 5 lodí. Loď bola schopná preplávať jazero za 10 hodín, pri nočnej plavbe by nemal byť problém so zásobovaním. Stačilo iba mať lode. A tie aj boli – nie v počte 5, ale v počte 323 remorkérov a 960 tlačných člnov. Lenže tieto začiatkom vojny v rámci evakuácie z Leningradu odplávali a akosi sa nenašiel nik, kto by ich vrátil späť. Na prevoz potravín zostalo iba pár lodí, a tie spočiatku nemali palivo, a keď to sa našlo, tak sa nenašli súdruhovia, ktorí by jednu takú loď vyložili v prístave skôr ako za 5 dní. A keďže toto viacmenej pokračovalo až do zamrznutia jazera koncom novembra, výsledok bol taký aký bol, a muselo sa čakať kedy jazero zamrzne poriadne, aby začali jazdiť autá.
Toto všetko sa dialo na pozadí udalosti, ktorá sa dnes nazýva Badaevská operácia. Leningradčania vedeli že v meste sú potraviny, preto bolo nutné tieto potraviny „zničiť“. A tak jedného septembrového dňa začali horieť Badaevské sklady potravín. Neboli to ani hlavné sklady, ani nijak extra veľké, hasičov k požiaru nepustili jednotky NKVD a vlastne okrem hustého dymu nikto nevidel požiar zblízka. Po požiari sa oznámilo, že mestské zásoby potravín boli zničené a denné prídely potravín padli na brutálne minimum. A začal hlad, a s ním i sprievodné zverstvá.
Už v decembri 1941 bolo v meste identifikovaných 26 kanibalov. V januári 1942 bolo z kanibalizmu obvinených 336 ľudí, vo februári už takmer 500 ľudí. V meste fungoval obchod s ľudským mäsom, kde bandy prepadávali ľudí, vraždili ich a ponúkali ako stravu. Celkovo bolo v Leningrade zadržaných kvôli kanibalizmu 2.136 osôb, pričom asi polovica bola popravená. Vďaka dôsledným súdruhom vieme, že :
37% kanibalov boli muži a 63% ženy
1% kanibalov boli straníci, pol percenta komsomolci a ostatní kanibali boli nestranníci
41% kanibalov boli robotníci, 5% úradníci, 1% roľníci, zbytok nezamestnaní
Žiaľ existovala aj iná štatistika, a to u mŕtvych. Nie je podstatné koľko percent mŕtvych boli deti, ženy, starí či chorí. Podstatné je že medzi mŕtvymi nebol ani jeden šéf strany, ani jeden kňaz, ani jeden predstaviteľ mesta. Prečo? Nuž, každý deň lietalo z Moskvy do Leningradu lietadlo s kaviárom, šampanským, čerstvým ovocím, rybami či lahôdkami. Počas najväčšieho hladomoru sa v Leningradskej cukrárenskej fabrike piekli rumové koláčiky, pričom vedúci smeny súdruh Abakumov bol dňa 12.12.1941 pochválený za prekračovanie noriem. V Smolnom paláci, kde sídlila stranícka verchuška, bolo niekoľko jedální a bufetov s jedlom od výmyslu sveta. Podobne v nemocnici pre funkcionárov, ako spomína zo dňa 9.12.1941 inštruktor mestského výboru Nikolaj Ribkovskij: „...Jedlo akoby v čase mieru v dobrom odpočinku domova. Mäso - jahňacie, šunkové, kuracie, husacie, morčacie, klobása; ryby - pražma, sleď, grilované a vyprážané, varené a plnené. Kaviár, balyk, syr, koláče, kakao, káva, čaj, 300 gramov bieleho a rovnaké množstvo čierneho chleba denne, 30 gramov masla a k tomu všetkému 50 gramov hroznového vína, dobré portské víno na obed a večeru...“
A nakoľko mali funkcionári a úradníci prístup k jedlu, dialo sa ešte niečo – výmena jedla za zlato, šperky, peniaze. Zlaté obdobie, kedy boli ulice mesta posiate tisíckami mŕtvych ľudí, ale vysokí súdruhovia sa stávali milionármi a tí ktorí chceli kus žvanca museli platiť.
Samozrejme, aby bola vykázaná činnosť v boji proti hladomoru, bolo rozhodnuté že sovietske vojská sa hneď začiatkom roka 1942 pokúsia preraziť blokádu. A tak 2. úderná armáda generála Vlasova spolu s 52. a 59. armádou zaútočili južne od Ladožského jazera. Generál Vlasov bol strojcom úspešnej obrany Moskvy a pred Moskvou sa už 2x dokázal prebojovať z obkľúčenia. Lenže v tomto prípade dostal vojakov bez prípravy, obyvateľov stepných oblastí, ktorí v teréne okolo Leningradu boli úplne stratení, navyše vojaci nemali automatické zbrane, poriadnu dopravu ani jedlo, a k prideleným delám boli uvolnené iba 3 náboje na hlaveň. Po dvoch mesiacoch bojov 300 tisíc chlapov spomenutých sovietskych armád išlo do prachu a generál Vlasov padol do zajatia.
Blokáda následne pokračovala až do januára roku 1944. Po jej skončení získalo 266 ľudí titul Hrdina ZSSR. Jeden a pol milióna Leningradčanov dostalo medailu „Za obranu Leningradu“, vrátane 15 tisíc detí. Mesto v roku 1965 dostalo titul Mesto hrdina. Kým za Stalina boli informácie o hladomore v Leningrade zakázané, a snahou bolo presvedčiť svet o zabíjaní Leningradčanov ostreľovaním a bombardovaním Nemcami, za Brežneva bola blokáda priznaná vrátane hladomoru. Sovietska propaganda ale blokádu kompletne heroizovala – síce ľudia umierali od hladu, ale akosi potichu, obetujúc sa víťazstvu, s jedinou túžbou ubrániť kolísku revolúcie. Nik sa vraj v tej dobe nesťažoval, nikto nekradol, nebral úplatky, nezabíjal susedov, nečachroval s prídelovými lístkami, nežral okoloidúcich, všetci bojovali alebo pracovali pre konečné víťazstvo hrdinného národa. Takto sa „jediná správna história“ pchala do hláv pár desaťročí. Nakoľko sa však stále objavovali zmienky, ktoré narúšali veľkoleposť a nekonečné hrdinstvo sovietskeho ľudu a jej jagavé dejiny, v roku 2009 prezident Medvedev zriadil Komisiu pre boj proti pokusom o falšovanie histórie. Z 28 členov komisie boli dvaja historici, zbytok politici a bezpečnostní pracovníci. O tri roky táto komisia končí, nakoľko sa už spúšťajú pod dohľadom Putina zákony, ktoré trestajú akékoľvek vybočenie prezentácie histórie voči oficiálnej línii.
V roku 2014 televízny kanál "Дождь" urobil v uliciach Leningradu anketu, či tie tisíce obetí za to stáli a či by nebolo rozumnejšie aby mesto kapitulovalo. Anketári boli fyzicky napádaní časťou obyvateľov, ale za tri hodiny ankety 54% dotazovaných uviedlo že mesto sa malo vzdať. Anketa bola okamžite stiahnutá, televízia začala byť odpájaná z káblových sietí, a Putin vyhlásil že televízia sa dopustila svätokrádeže, keď ignorovala morálne a etické medze.
Toľko ku Leningradu. Mestu, kde zahynulo v bojoch viac ako 300 tisíc vojakov a od hladu takmer milión ľudí. Alebo inak povedané – zničenie vlastnej armády, vládnutie neschopných komunistov v krajine aj v samotnom meste, bezbrehá nenažratosť funkcionárov a úradníkov a absolútna neschopnosť kohokoľvek s tým niečo urobiť v Leningrade spôsobili uhynutie státisícov ľudí. A čo sa urobí s týmto všetkým? Nazve sa to hrdinstvom. Hlupákom ktorí veria komunistom to zavrie ústa a mŕtvi sa sťažovať nebudú.
Moskva a Leningrad sú tak trocha ako Žilina a Banská Bystrica za socializmu. Ak sa náhodou niečo vybudovalo v Žiline, Pažravá nad Hronom to musela mať tiež. Takže ak sa mestom hrdinom stal Leningrad, musela sa mestom hrdinom stať aj Moskva. Nuž, v rámci sovietskeho „hrdinstva“ na to aj jeden dôvod bol.
V dňoch 2. až 12. októbra 1941 utrpeli sovietske vojská pred Moskvou hrozivú porážku. Päť sovietskych armád prestalo existovať. 14. októbra padol Kalinin, o deň neskôr Možajsk. Stalin dňa 15. októbra informuje politbyro že je nutné pripraviť evakuáciu Moskvy. Táto informácia sa začala šíriť ako lavína funkcionármi jednotlivých úrovní riadenia strany a mesta. Ešte v ten deň dal Lazar Kaganovič príkaz na prípravu zničenia moskovského metra. Tým sa stalo, že dňa 16. októbra metro nevyšlo, čo bolo signálom pre ľudí že Nemci sú blízko, nastáva koniec a v štýle zachráň sa kto môžeš je nutné brať veci do vlastných rúk.
Už ráno boli preplnené všetky železničné stanice. Všetko sa hnalo bezhlavo smerom na východ. Najvyšší predstavitelia strany a mesta utekali v zahraničných limuzínach, nižšia kasta súdruhov v sovietskych limuzínach, ešte nižšia kasta v gazíkoch a autobusoch, ostatní súdruhovia sa pchali v autách pre rozvoz chleba, mäsa a pod. Ostatní prchali pešo, ťahajúc za sebou kufre a tašky. O tretej poobede bolo mesto neprejazdné, mosty zapchaté, a začalo to čo si moskovskí proletariát odskúšal v časoch revolúcie a občianskej vojny – hlušiť každého kto stál v ceste. Novinár Nikolaj Veržbickij dianie komentoval slovami: „...v zónach bojov sú staré ženy škrtené, mladí sa správajú ako banditi, milicionári po dvoch či štyroch postávajú na chodníkoch a fajčia, tvrdiac že nemajú žiadne príkazy...“
Moskovská prokuratúra zaznamenala: „...V dňoch 16. - 17. októbra utieklo 779 vyšších úradníkov zo 438 podnikov, inštitúcií a organizácií. Takmer jeden a pol milióna rubľov bolo ukradnutých v hotovosti a cennosti a majetok v hodnote milióna rubľov. Stovky áut a nákladných vozidiel boli unesené. Bolo odhalených 1551 prípadov zničenia straníckych dokumentov komunistami v dôsledku zbabelosti v súvislosti s priblížením sa frontu...“ Leonid Mlečin napísal: „...Vodcovia krajiny a mesta boli zachvátení strachom. Slabosť systému, ktorý sa zdal taký pevný a spoľahlivý, nezodpovednosť obrovského a všemocného aparátu, zbabelosť Stalinových nominantov sa stala jasnou. Mysleli sme len na našu vlastnú spásu, utiekli sme s rodinami a osobnými vecami a zanechali sme hlavné mesto na milosť osudu...“ A Korjakov dopĺňa: „...Rovnako ako potkany z potápajúcej sa lode, riaditelia tovární, hlavní sovietski úradníci, pracovníci centrálnej kancelárie utiekli z Moskvy a zabavili vlaky a autá. Na základniach zriadených robotníkmi boli vyplienené kufre, v bankových obaloch sa našli zväzky peňazí. V obrovskom a zložitom riadiacom aparáte sa zuby prevodovky zlomili a stroj zastal...“
Hlásenia oddelení NKVD, a boli ich stovky, vypadali takto:
17. októbra v závode Noginsk č. 12 skupina pracovníkov v množstve sto ľudí vytrvalo požadovala od riaditeľstva vydanie 30 ton alkoholu uskladneného v sklade. Zo strachu z vážnych následkov sa riaditeľ rozhodol vyliať alkohol do kanalizácie. Nočná zmena strážcov továrne opustila pozície a vyrabovala jedálenský sklad s potravinami. Skupina pracovníkov toho istého závodu zaútočila na zodpovedných zamestnancov Ľudového komisariátu munície cestujúcich z Moskvy, zbila ich a ukradla ich veci.
16. októbra čakalo veľké množstvo pracovníkov na mzdy na nádvorí závodu Točizmeritel. Keď dav videl autá naložené osobnými vecami zamestnancov Ľudového komisariátu leteckého priemyslu, obkľúčil ich a začal veci kradnúť. Vysvetlenia pracovníka okresného oddelenia NKVD Nyrkov neuspokojili pracovníkov. Vyhrážali sa Nyrkovovi a riaditeľovi závodu Goldbergovi násilím
16. októbra pracovníci továrne na klobásy Moskovského závodu na spracovanie mäsa pomenovaného po Mikojanovi ukradli až 5 ton výrobkov
17. októbra pracovníci závodu na elektrotermické zariadenia, požadujúci výplatu miezd, sa vyzbrojili kladivami a lopatami, obkľúčili územie závodu a nikoho nepustili von
16. októbra Nekrasov, zámočník v továrni na motocykle, ukradol alkohol zo skladu a zorganizoval kolektívne opilstvo, počas ktorého vyzval na vyhladenie Židov
Spisovateľ Arkadij Pervencev napísal: „...Poznám ruský dav. Títo ľudia v roku 1917 ukradli majetky, zabili ich mateľov, opustili front, zabili dôstojníkov, zničili sklady vína. Pozrel som sa na ich zúrivé, strašné tváre, na ich čierne, mastné kabáty a otrhané topánky a zrazu som uvidel strašnú priepasť, rozdeľujúcu nás, dnešných ľudí a týchto proletárov. Videli vo mne pána, ktorý žil lepšie ako oni a teraz ich necháva napospas ich osudu...“
Dňa 17. októbra sa v uliciach mesta objavila armáda a začala „upratovať“. Asi 20 tisíc „dezertérov“ bolo zadržaných a poslaných do armády. Pred súd sa dostalo niekoľko nižších úradníkov a funkcionárov. O pár dní sa Moskva dostala do „normálu“. Stalin sa rozhodol na udalosti týchto pár dní zabudnúť a viac sa ku nim nevracať.
Obzvlášť jedno hlásenie potešilo: „...Tajomník Zväzu spisovateľov Alexander Fadejev informoval Ústredný výbor, že autor slov "Svätej vojny", Vasilij Lebedev-Kumač, "si doviezol na stanicu dva náklaďáky vecí, nemohol ich na vagón naložiť v priebehu dvoch dní a na základe toho sa správal ako šialený...“ Nuž, ono sa to vzýva, ono sa to hecuje, ono sa to spieva „...staváj strana ogrómnaja...“, keď je nepriateľ ďaleko za kopcami. Ale ako sa Nemec priblíži k Moskve, už sú súdružské zvierače veľkého buditeľa v reaktívnom móde a súdruh prchá kade ľahšie. Skrátka hrdina.
K útoku na Moskvu napokon zo strany nemeckej armády nedošlo, keďže 5. decembra sovieti vykonali prekvapivý útok na nemecké pozície a donútili nemeckú armádu k ústupu. Moskva získala titul Mesto hrdina v ten istý deň ako Leningrad.
Záver : sovietske a následne ruské tvrdenia o vlastnom hrdinstve sú nezriedka postavené na klamstvách a bludoch, a často iba kamuflujú vlastnú neschopnosť byť efektívny. Leningrad je desivý príklad státisícov obetí neschopného a prehnitého boľševického systému, ktorý v kombinácii s vonkajším vplyvom (blokáda nepriateľa) dospel do šialenej tragédie. Túto tragédiu si evidentne dnešní rusi pamätajú a vedia, čo s nimi urobila kombinácia zimy a hladu. Asi aj preto dnes ostreľujú Ukrajinu v nádeji, že ľudí na Ukrajine zlomia tak, ako sa zlomili sami počas blokády. Ja osobne si to nemyslím. Predsa len Ukrajinci nám každý deň, na rozdiel od rusov ukazujú, že patria do civilizovaného sveta.
Pokračovanie - hrdinovia - osoby a kolektívy
