V máji 2022 oslavovali rusi, tak ako každoročne, svoj deň víťazstva. Pri príležitosti 77. výročia ukončenia druhej svetovej vojny rečnil Putin okrem iného aj o hrdinskom boji ruských jednotiek na Donbase. A napriek tomu, že táral samé nezmysly, armády prisluhovačov ho vychválili do neba. Medzi najznámejších riťolezov Putina patria ruský krasokorčuliar Pľuščenko a jeho žena. Tá sa pri príležitosti veľkého sviatku navliekla do sovietskej uniformy, a pod svoju fotku na Instagrame zavesila aj pár viet: „...deň víťazstva! Aký to veľký sviatok pre našu krajinu. Sviatok so slzami v očiach. V tejto strašnej vojne sme stratili 40 miliónov ľudí, nepočítajúc civilistov...“
Nebudem rozoberať jej ďalšie vety z príspevku. Ako do jedného koša napchala k Rusku aj Ukrajinu a Pobaltie, ako jej v reakciách desiatky pobúrených ľudí píšu, čo si o nej myslia. S vymletou chuderou odchovanou ruskou propagandou to ani nepohlo, ale mňa zaujalo tých 40 miliónov mŕtvych, mimo civilistov. Koľko to bolo vrátane civilistov si neodvážim hádať, tým skôr že takáto cifra je produktom ruskej propagandy adresovanej hlupákom, ktorí tomu uveria. Viď Pľuščenkova žena Rudkovskaja, pričom pravda je zas niekde úplne inde. Skúsme sa teda na obete trocha pozrieť.
Podľa oficiálnych štatistík zomrelo počas vojny 26,6 milióna obyvateľov ZSSR, približne podľa tabuľky:
Percentuálne najviac zahynulo Bielorusov, až celá štvrtina. Nasleduje Ukrajina s 16,5%, pobaltské štáty a následne Rusko. Pozrime si štruktúru obetí. Ale aby sme ju vnímali reálne, musíme si pozrieť prácu ruského novinára Vladimíra Pomortzeffa, ktorý si dal tú námahu analyzovať príčinu úmrtia vojakov červenej armády pochovaných na Olšanskom cintoríne v Prahe. Východisková tabuľka je nasledovná:
Obete boja sú podsvietené modro, takže spolu 133 osôb (30,4%). Toľko vojakov zahynulo v boji alebo v zajatí, ostatní zomreli mimo boja. Ak by som do skupiny vojnových úmrtí započítal aj všetkých s inou chorobou (napr. syfylis...) alebo bez údajov, bolo by to menej ako 60% z celkového počtu. Toto si treba uvedomiť, lebo obeť vojny podávaná rusmi je hrdina bojujúci proti fašistom. Ruskí novinár ale zistil, že napr. vojenský pilot Viktor Malcev sa dňa 14. mája 1945 niekde v Prahe dostal ku koňaku a tak sa ožral, až ho trafil šlak. Vojak Ivan Opalim sa dňa 22. mája 1945 ožral a vypadol z okna druhého poschodia. Seržant Vasilij Linnik bol zastrelený na Masarykovom nádraží v Prahe pri krádeži. A tak ďalej. Desiatky vojakov sú vnímaní ako hrdinovia a obete vojny, lenže to ich hrdinstvo si zaslúži istý dovetok. A ak vieme, že v zozname pochovaných je aj vojak Nikolaj Lukašev, ktorý ako príslušník vlasovovcov padol v boji so sovietmi, tak tá štatistika naberá trocha iný odtieň. A asi aj preto, z úcty k obetiam vojny, a hlavne z úcty k pravde by sme si mali pozrieť obete vojny bez propagandistických bludov.
CIVILNÉ OBYVATEĽSTVO
Pobaltie
V septembri 1939 rozpútali Hitler so svojim kumpánom Stalinom 2. svetovú vojnu útokom na Poľsko. Vyvražďovanie Poliakov na chvíľu Stalina zamestnalo, rovnako ako následné prepadnutie Fínska, avšak už od jarných mesiacov sa Stalin a jeho vrahovia mohli plne venovať pobaltským krajinám. Od leta 1940 začali v Pobaltí čistky, kde sa likvidovali politickí oponenti, a v lete 1941 začali masové popravy a deportácie obyvateľov do gulagov.
Údaje z wikipédie hovoria o 715 tisíc pobaltských obetiach počas obdobia celej vojny, z toho obeťami nacistov malo byť 335 tisíc ľudí (47%). Čísla historikov z pobaltských krajín sú ale trocha iné.
Za roky 1940 a 1941 bolo sovietskymi vrahmi popravených 169 tisíc obyvateľov Pobaltia. Do gulagov bolo vyvezených 42 tisíc ľudí, z ktorých štvrtina neprežila ani len cestu. Prvá vlna vraždenia začala hneď po obsadení území pobaltských krajín v 1940. Len v Lotyšsku NKVD okamžite zlikvidovala 22 generálov a 50% dôstojníkov lotyšskej armády. Hlavná vlna vraždenia prišla v júni 1941. Nakoľko ale už o pár týždňov Nemecko zaútočilo na ZSSR, NKVD prestala vraždiť programovo, a začala v čase čo jej ostával do obsadenia krajiny Nemcami, likvidovať ľudí hlava nehlava. Dňa 7. júla bolo Lotyšsko obsadené nemeckou armádou a tá nachádzala neuveriteľné stopy barbarstva. Dokaličené ľudské telá, mučiarne, popravčie komory, miesta masových vrážd, dokumenty NKVD o výsluchoch a popravách. Hneď po útoku Nemecka na ZSSR odvliekli jednotky NKVD tisíce mladých Lotyšov z dôvodu narukovania do Červenej armády. Väčšina z nich zmizla bez stopy.
Treba povedať, že nacisti sa v období 1941 až 1944 dopúšťali v Pobaltí podobných zverstiev ako NKVD. Tentokrát boli terčom násilností židia, rómovia, predstavitelia národnostných organizácií a pod. Celkový počet obetí holokaustu na Pobaltí ako aj popráv realizovaných nacistami bol okolo 370 tisíc ľudí. K tejto skupine obetí treba pripočítať ešte tých, ktorí boli odvlečení na nútené práce, pričom cca. 50 tisíc toto peklo neprežilo alebo sa vrátilo s vážnymi postihnutiami.
Obete nacistov sú pomerne presne zdokumentované. Súdruhovia si totiž dali záležať na tom, aby popísali a propagandisticky využili všetko zlo, ktoré nacisti páchali. Ostatne mali na to dôvod – Robert Jackson, žalobca v Norimbergu napísal : „...Sovietska delegácia navrhla a až do posledného stretnutia presadzovala definíciu, ktorá mala za následok, že určité činy boli vyhlásené za zločiny len vtedy, keď ich spáchali nacisti. Spojené štáty tvrdili, že trestná povaha takýchto činov nemôže závisieť od toho, kto ich spáchal, a že medzinárodné zločiny môžu byť definované len ako široko uplatniteľné na štátnikov ktoréhokoľvek národa, ktorí sú vinní zo zakázaného konania. Na záverečnom stretnutí sa upustilo od sovietskych kvalifikácií a dosiahla sa dohoda o všeobecnej definícii prijateľnej pre všetkých..“ Tá dohoda vypadala tak, že sa súdili iba nacistickí predstavitelia, a sovietski nie. Žiaľ.
Mária Sorokina z Ruskej akadémie vied to okomentovala slovami: „...toto sa nazýva „mýtus vojny“. Z pomedzi mnohých stalinistických politických mýtov, ktoré boli v Rusku postupne zničené v posledných desaťročiach, sa "mýtus vojny" ukázal ako jeden z najodolnejších... Podľa svojej jednoduchej a očarujúcej logiky sa všetko "naše" skladalo z hrdinov a obetí a všetko "cudzie" bolo spojené s nepriateľmi a zločincami...“
V roku 1944 došlo k „oslobodeniu“ Pobaltia sovietmi, kde jednak tisíce obyvateľov ušli z pobaltských krajín spolu s ustupujúcimi nemeckými vojskami, a zároveň sovieti mohli nerušene dokončiť to vyvražďovanie, ktoré im na pár rokov prerušili nacisti. A tak začali masové deportácie, popravy a boj proti pobaltským partizánom, čo malo fatálny dopad na pobaltské obyvateľstvo.
Zverstvá páchané na Pobalťanoch ale neskončili vojnou. Od roku 1944 do roku 1955 bolo do gulagov vyvezených 124 tisíc Estóncov, 136 tisíc Lotyšov a 245 tisíc Litovcov. A ďalšie tisíce obyvateľov boli vraždené a mučené vo svojich krajinách. Sovieti sa totiž jednak rozhodli pomstiť za to, že Pobalťania ich nevítali podľa predstáv, a hlavne sa rozhodli Pobaltie kolonizovať a poruštiť. A tak od roku 1944 prichádzali do Pobaltia desaťtisíce rusov, ktorí začali „kolonizovať“ pôvodné krajiny a pretvárať ich na Rusko. Túto aktivitu David Chioni Moore definoval ako „reverznú kultúrnu kolonizáciu“, kde nekultúrne hordy primitívov s červenými knižkami obsadzovali krajinu ľudí, ktorí kolonizátorov považovali „za kultúrne menejcenných“. Výsledkom vo finále bolo, že v pobaltských krajinách bolo od roku 1940 sovietskou mocou zabitých alebo odvlečených 625 tisíc ľudí. Azda netreba dodať, že väčšina odvlečených v gulagoch zahynula, a z tých pár čo prežilo sa časť mohla vrátiť späť do rodných krajín až po roku 1956.
Podľa uvedených čísiel teda reálnych obetí pobaltských krajín bolo cca. milión, z toho sovieti sa na tomto počte podieľali viac ako 60%.
Po rozpade ZSSR sa pobaltské krajiny vrátili späť k tomu čo sa dialo na ich území a začali hľadať vrahov z radov NKVD a jej kolaborantov. Známym sa stal prípad Vasilija Kononova v Lotyšsku. Ten sa dopustil vraždenia lotyšských civilistov v máji 1944. Tento gauner bol v 90-tych rokoch odsúdený na 18 mesiacov, v rámci Európskeho dohovoru o ľudských právach, kde článok 7 znie: „...Nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Nesmie sa uložiť ani trest prísnejší ako trest, ktorý sa uplatňoval v čase spáchania trestného činu...“. Gauner Kononov sa odvolal a súdy s ďalšími vrahmi sa začali javiť problémovo. Lebo veď, ruský vojak ak má možnosť vraždiť, tak predsa iba s oporou v zákone. Chorom zákone chorej krajiny, ale čo už...
Bielorusko
Bielorusko je krajina, ktorá percentuálne stratila vo vojne najviac svojich obyvateľov, až 25%. Tu si treba uvedomiť, že dnešné Bielorusko bolo pri útoku Stalina na Poľsko čiastočne územím Poľska, takže besné vraždenie Poliakov sadistami NKVD bolo čiastočne aj vraždením Bielorusov. Navyše aby sme pochopili vzťah Bielorusov k Rusom, musíme sa vrátiť do roku 1937, kedy došlo k plneniu Stalinovho rozkazu č. 00447 s cieľom pozabíjať všetko, čo nebolo žiarivo červené. A tak kulaci, inteligencia, a dokonca ktokoľvek koho meno len trocha pripomínalo Poliaka boli v Bielorusku masovo popravovaní. Čo sa týkalo samotnej akcie, pre Bielorusko si súdruhovia naplánovali zastreliť 2 tisíc protisovietskych živlov a 10 tisíc poslať do gulagu. Nakoľko ale náčelníci NKVD boli dosť súťaživí, v honbe za vyznamenaniami tieto plány prekročili niekoľko krát. Na konci akcie dostali desiati náčelníci NKVD Leninov rád, viac ako dvadsiati Rád červenej hviezdy, ostalo po nich iba na území Bieloruska 7 tisíc popravených (plus ďalší popravení Bielorusi v gulagoch), a v obyvateľoch Bieloruska ostala trpkosť ku všetkému čo predstavovala Moskva. Toto bolo pred vojnou. A od roku 1939 začalo na území západného Bieloruska programové vyvražďovanie obyvateľov spojené s deportáciami (takmer 300 tisíc len v roku 1940).
Nemožno sa preto diviť, že keď nacisti zaútočili na ZSSR, bieloruské obyvateľstvo cudziu armádu nezriedka vítalo ako osloboditeľov. Už skoro po obsadení Bieloruska sa začali vytvárať rôzne nacionálne spolky snažiace sa stavať budúcnosť krajiny mimo vplyvu ZSSR, ale hlavne sa do podpory nemeckej armády zapojilo značné množstvo bieloruských mužov, či už v podobe vojakov alebo polície. Ako vojaci sa zúčastňovali bojov proti sovietskym partizánom, a miestna polícia bola priamo predĺženou rukou nemeckých okupačných vojsk. Odpor Bielorusov proti sovietom bol tak silný, že od roku 1943 vstupovali bieloruské vojenské jednotky priamo do štruktúr Wehrmachtu či SS jednotiek, napr. 1. bieloruská útočná čata, Prápor bieloruskej železničnej stráže, 13. prápor bieloruskej polície SD, 30. divízia granátnikov SS (1. bieloruská), SS granátnická brigáda (1. bieloruská), Bieloruský výsadkový prápor "Dahlwitz"...
Čo sa týka civilného obyvateľstva, hlavne roľníci dlhodobo likvidovaní agrárnou politikou súdruhov verili, že sa ich postavenie pod nacistami zlepší. Nezlepšilo, a navyše po Stalingrade bolo jasné že zo strany sovietov dôjde na území Bieloruska k nekompromisnej pomste. Dnes je ťažké povedať, kto bol na území Bieloruska koho obeťou. Zabíjali sa tam všetci navzájom. Roľník pomohol Nemcom, zabili ho partizáni. Pomohol partizánom, zabili ho Nemci alebo bieloruskí policajti. Aký taký pohľad na túto smutnú dobu dáva informácia, že príchodom Červenej armády ušli z Bieloruska státisíce obyvateľov. Tých inteligentnejších. A ďalšie státisíce boli deportované sovietmi do gulagov hneď po „oslobodení“ krajiny od nacistov, pričom tieto deportácie končili až niekedy v 1952, kedy sovietski osloboditelia vyviezli do gulagov posledné desaťtisíce Bielorusov, z ktorých len v rokoch 1951 – 1952 zahynulo okolo 20 tisíc.
Celkový počet bieloruských obetí bol 2,3 milióna ľudí. Vzhľadom na to, čo páchala NKVD na území západného Bieloruska, ako aj na vzdor ktorí viedli mnohí Bielorusi, trúfnem si povedať že najmenej 35% obetí nebolo obeťami Nemcov, ale sovietov.
Ukrajina
Štatistiky hovoria o takmer 7 miliónoch vojnových obetí z radov Ukrajincov. K tomu čo formovalo vzájomné vzťahy Ukrajincov a Rusov, bude spracovaný samostatný seriál blogov, preto iba v skratke.
Ukrajinci, z dôvodov pochopiteľných, nemeckú armádu vítali ako svojich osloboditeľov. Po rokoch riadeného hladomoru, nútenej kolektivizácie a plošného vyvražďovania bolo čokoľvek prijateľnejšie ako vrahovia z NKVD. Aj keď tu je nutné dodať, že zverstvá páchané jednotkami SS na území Ukrajiny (ako aj Bieloruska) sa silne blížili zverstvám sovietov.
Útok Nemecka na ZSSR si vojensky najťažšie odniesla Ukrajina a Bielorusko, kde v prvých fázach vojny boli práve chlapi z týchto krajín odvádzaní do armády. Armády nevyzbrojenej, s mizerným velením, bez skúseností a bez techniky.Výsledkom boli ohromné počty mŕtvych a zajatých vojakov. Navyše viac ako 2 a pol milióna Ukrajincov išlo do Nemecka na nútené práce, pričom takmer 2 milióny sa vrátili so zdravotným postihnutím. To, čo sa dialo počas vojny na Ukrajine, bolo podobné Bielorusku.
Moldavsko
Počet vojnových obetí z radov Moldavcov bol 170 tisíc. Začalo to rokom 1941, kedy pod heslom sovietizácie bolo deportovaných do gulagov niekoľko desiatok tisíc Moldavcov, z ktorých sa už 30 tisíc nevrátilo. To čo sa dialo následne na území Moldavska, počas nemeckej okupácie, bolo do značnej miery podobné ako v Bielorusku. A podobným bolo aj to čo nasledovalo po vojne – v roku 1949 počet zavraždených Moldavcov v počte 36 tisíc v rámci boja proti banditom, v roku 1951 v rámci akcie „Sever“ tri tisíc obetí z radov deportovaných, v tom istom roku ďalšie tisíce Moldavcov povraždených v rámci boja proti kulakom.
Dovetok ku civilným obetiam
Údaje o počte civilných obetí počas druhej svetovej vojny v ZSSR sú kamuflážou. Obyvatelia ZSSR boli totiž vraždení sovietskou mocou priebežne, a nejaká svetová vojna a príspevok nacistov boli v tomto prípade len sprievodným doplnkom. Začalo sa to už Červeným terorom a následnou občianskou vojnou, ktorá za 4 roky (od 1918 do 1922) vykázala 13 miliónov obetí. Následne sa prešlo do násilnej kolektivizácie a s ňou spojeného hladomoru, výsledkom bolo 8 miliónov mŕtvych. Než začal v 1938 Veľký teror s takmer miliónom obetí, prebiehali ďalšie deportácie kulakov a antisovietskych živlov na istú smrť. To čo sa dialo počas vojny bolo „iba“ pokračovaním toho vraždenia, ktoré na civilnom obyvateľstve prebiehalo už vyše dvadsať rokov, a len čo skončila vojna, zverstvá pokračovali v podobe násilnej rusifikácie jednotlivých krajín a s tým boli spojené ďalšie státisíce obetí.
Takže nejaká suma zahynutých civilistov vo výške 16 miliónov bola „iba“ súčasťou priebežného vraždenia vlastného obyvateľstva Kremlom. Vzhľadom na vyššie uvedené si dovolím napísať, že obetí na civilnom obyvateľstve zo strany nacistov mohlo byť okolo 9 miliónov, a teda obete na vlastnom civilnom obyvateľstve spôsobené priamo či nepriamo sovietmi dosiahli 7 miliónov. Nemecká armáda sa cez Pobaltie, Ukrajinu, Bielorusko a Moldavsko doslova prehnala plnou rýchlosťou a nacisti síce páchali neskutočné zverstvá v týchto krajinách, ale než tam prišli a po tom ako ustúpili, NKVD sa ukázala vo vyvražďovaní ako výrazne efektívnejšia.
Civilných obetí na strane „iba“ Ruska bolo 7 miliónov. Tu si treba spomenúť na dve veci – prvým bol zákaz opúšťať ruským civilistom veľké mestá pri príchode nacistov, lebo podľa logiky súdruhov bude červená armáda bojovať udatnejšie, ak mestá budú plné vlastných obyvateľov. Druhá vec bol Stalinov príkaz, že ak už nejaké mesto či dedina padli za front, a teda do zóny Nemcov, bolo nutné tie mestá a dediny zničiť aj s obyvateľstvom. Takže v nárazníkových zónach partizáni nebojovali s nacistami, ale vraždili svojich vlastných (viď Kosmodemjanskaja, predchádzajúci blog).
Ak ku tomu započítame takmer milión civilných obetí z krajín ZSSR, kam sa nacisti nedostali, tragédiu krymských Tatárov a iných etník, vyvraždenie milióna obyvateľov Leningradu hladom a podobné "úspechy" sovietov, čísla sú jednoznačné. Do začiatku druhej svetovej vojny si sovieti vyvraždili viac ako 22 miliónov vlastných civilistov, počas vojny s nacistami si sovieti priamo vyvraždili či nepriamo spôsobili úmrtie ďalších cca. 7 miliónov svojich ľudí a po vojne v tomto trende pokračovali, pričom deportácie boli dôvodom úmrtia ďalších obyvateľov až do konca 50-tych rokov.
VOJACI
Celú vojnu ZSSR proti Nemecku je svojim spôsobom možné rozdeliť na tri etapy. Prvá etapa bola operácia Barbarossa, kedy sa Nemci pokúsili dostať čo najďalej v rámci prvotného úderu. Ten však časom oslabol, z dôvodu strát, z dôvodu logistiky a z dôvodu počasia, a nastala druhá fáza protiútokom pod Moskvou a končila Stalingradom. Druhá fáza bola o pozičných bojoch, premiestňovaní armády a posilňovaní pozícií. A tretia fáza začala obkľúčením nemeckých zoskupení pod Stalingradom a zahájením ofenzívy končiacej v Berlíne.
Každá fáza bola o niečom úplne inom.
Prvá fáza bola o nepripravenej sovietskej armáde a nepripravenom sovietskom priemysle. Druhá fáza bola o tom ako sa sovieti poučili z drtivých porážok, a ako sa za pomoci USA a ostatného sveta naštartoval sovietsky priemysel. A tretia fáza už bola o skúsenostiach a výkonnom priemysle. Lenže...
Nemecko napadlo ZSSR v júni 1941. Za 5 mesiacov sa dostali ku Moskve a Leningradu. Narazili pritom na absolútne nepripravenú armádu, s neschopným velením, a do značnej miery zastaralými zbraňami. Za 5 mesiacov útoku vyradili Nemci z bojov 2,1 milióna vojakov (800 tisíc mŕtvych a 1,3 milióna zranených) a vzali do zajatia 2,8 milióna vojakov.
Tu si treba uvedomiť, že počet zajatých sovietskych vojakov za celú vojnu bol 5,7 milióna, takže 50% zajatých sovietov bolo iba za prvých 5 mesiacov vojny!!! Navyše z tohto počtu zajatých vojakov v roku 1941 zahynulo v zajatí 80%, čiže cca. 2,2 milióny celkom.
To dáva pomerne jasný obraz o tom čo znamenala pre ZSSR operácia Barbarossa. A otázka znie, kto nevie vinu na tomto ohromnom počte obetí? Iba nemecká armáda? Iste nie. Sovietske vedenie hrubo podcenilo prípravu svojej armády. Navyše po útoku Nemecka nahnali sovieti na istú smrť desaťtisíce Ukrajincov a Bielorusov. A navyše sovietske vedenie dalo prísny zákaz svojim vojskám ustupovať. Pod hrozbou smrti. A zajatie sa vnímalo u sovietov ako zrada a za to sa popravovalo.
Ako taký boj vypadal v skutočnosti, popisuje bitva o Kyjev. Na obranu Kyjeva mohli byť nasadení muži, ktorí boli zo strany NKVD označení ako „politicky nekorektní“. Na to niekedy stačilo udanie suseda, alebo jedna krava navyše v stajni a pod. NKVD rozhodla že muži bojovať nebudú a došlo k masovým popravám (...a tým pádom obete vojny). A to tesne pred bitkou o Kyjev. V samotnej bitke o Kyjev boli tak chybné rozhodnutia zo strany Stalina, že tu umierali sovietski vojaci v neuveriteľných počtoch. Keď mesto Nemci začali obkľučovať, Stalin zakázal ústup. A keď ho napokon povolil, bolo už neskoro. Štvrť milióna mŕtvych a 600 tisíc zajatých sovietskych vojakov. Jedna bitka s jedným blbcom, ktorý chcel veliť. Koho je to vina? Nemcov? Alebo sovietov? Koho je vina že niekto posiela svojich ľudí pred hlavne nepriateľských zbraní? A to bola Kyjevská bitka len pár týždňov po tom, ako v oblasti Minska padlo do zajatia 300 tisíc sovietov. Tých 600 tisíc chlapov od Kyjeva mohlo po ústupe ďalej bojovať.. Namiesto toho ich čakalo peklo a následná smrť v nemeckých koncentračných táboroch. A žiaľ, nielen tam.
Ako bolo uvedené, do zajatia celkom padlo 5,7 milióna sovietskych vojakov. Zo zajatia sa vrátilo 1,7 milióna. S týmito ľudmi sa v ZSSR po vojne nakladalo ako so zradcami. Takmer všetci boli sovietskymi súdmi odsúdení, z toho viac ako 200 tisíc dostalo za „spoluprácu s nepriateľom“ tresty 15 až 25 rokov v pracovných táboroch. Počty popravených išli taktiež do šialených čísiel, keďže nezriedka popravovanými boli vojaci, ktorí sa nechali ako zajatci naverbovať do nemeckých jednotiek, napr. tisíce vojakov Ruskej či Ukrajinskej oslobodzovacej armády, príslušníci Turkménskej, Gruzínskej či Tatárskej légie...
Suma sumárum – straty sovietov v operácii Barbarossa išli do miliónov ľudí. Koľkí padli kvôli slabej príprave, zlej výzbroji, neschopnému veleniu, zlým povelom a rozhodnutiam zo strany Kremľa? Trúfnem si povedať že väčšina.
Druhá fáza vojny začala bitkou o Moskvu. Dvaja najschopnejší generáli sovietskej armády, Žukov a Vlasov pripravili nielen obranu mesta, ale aj protiútok. Protiútok, ktorý zahnal Nemcov o 200 km späť. Lenže Stalin prikázal útočiť ďalej. A tak sovietske vojská, vyčerpané, v nevhodnom počasí boli nútené útočiť z chodu ďalej. Výsledkom boli ohromné straty (rádovo v státisícoch) a šialené porážky v oblasti Brianska a Rževa.
Z tretej fázy vojny azda vytknem tretiu bitku o Charkov. Išlo o to, že Nemci pod velením Mansteina vykonali klamlivý ústup, ktorým vylákali sovietske vojská a tie začali bezhlavo útočiť. To čo použil Manstein bolo okopírovaním taktiky Alexandra Macedónskeho z bojov s Peržanmi. Sovieti sa hnali dopredu, odkryli svoje krídla a ušli dokonca vlastným zálohám. Nastal protiúder a ďalšia fatálna porážka sovietov s množstvom zbytočne mŕtvych. A to sovieti pred pár mesiacmi v druhej bitke o Charkov podobnými chybami stratili viac ako štvrť milióna vojakov. Skrátka Manstein mal kvalitné všeobecné aj vojenské vzdelanie, sovietski velitelia iba rýchlokvasné kurzy a štúdium marxizmu. A to rozumu nikomu nepridá.
Celkovo na strane sovietov zahynulo takmer 11 miliónov vojakov. Z toho bolo okolo 4 milióny tých, ktorí zahynuli v zajatí, a 7 miliónov v boji (tu vrátim pozornosť na Olšanský cintorín a štatistiku, kde za reálne vojnové obete je možné považovať tak 60% - 70% obetí, zbytok je všehochuť priamo nesúvisiaca v bojovými akciami). Mnohí vojaci zahynuli z dôvodu zle vedených bojov, nevhodných príkazov, alebo dokonca guľkami vlastných.
Dňa 16.8.1941 vydal Stalin rozkaz č. 270, ktorým sa sovietskym vojakom zakazovalo vzdať sa. Tí, ktorí skúsili dezertovať, mali byť okamžite popravení, alebo nasadení do trestných jednotiek. Za dezerciu bolo popravených okolo 370 tisíc vojakov, do trestných jednotiek (s minimálnou šancou na prežitie) bolo nasadených vyše 600 tisíc vojakov a za nimi boli pripravení s guľometmi vojaci NKVD. Takýchto „strážnych“ vojakov bolo takmer 50 tisíc, takže je možné predpokladať, že vojakov ustupujúcich pred nemeckými Tigrami zastrelených barážovou jednotkou bolo viac ako oficiálnych 10 tisíc (ktoré priznávajú rusi). Navyše ak sa sovietski vojaci aj prebojovali z obkľúčenia, nezriedka boli popravení ako špióni. A ak sa nedajbože Nemcom vzdali sovietski dôstojníci, do gulagu či na smrť išli ich rodiny.
A navyše celé toto rátanie obetí nesmie zabudnúť na fakt, že jeho súčasťou sú aj obete útočných vojen. Napr. iba agresia proti Fínsku znamenala 350 tisíc mŕtvych sovietov. A samozrejme boje s vlastnými – sovietska armáda bojovala nielen s nacistami, ale aj rusmi, Pobalťanmi, Ukrajincami, Tatármi, Gruzíncami či Turkménmi, ktorí pôsobili samostatne (Lesní bratia v Pobaltí) alebo v rámci nemeckých jednotiek (Vlasovovci, Banderovci...).
To všetko sú obete vojny. Nie obete nacizmu, ako sa to dnes snažia rusi prezentovať. Sú to obete vojny, a teda nacistickej agresie a sovietskej neschopnosti a bezohľadnosti. Z počtu celkových obetí vojny takmer 27 miliónov ľudí si sovieti sami pohlušili takmer polovinu vojakov a civilistov. A ešte majú dnes tú drzosť cynicky komentovať tieto milióny mŕtvych ako obete svojho boja, pričom významná časť mŕtvych bola práve obeťou sovietov a rusov.
Napokon asi nie je nutné viac tieto čísla rozoberať. Pre každý civilizovaný národ by to bola nekonečná tragédia, pre rusov je to iba štatistika. Základnou otázkou totiž je, či tie obete sú veľké alebo nie. A ako sa dá spoznať, že obetí je už mnoho? Je jeden spôsob – obetí je vtedy mnoho, ak ten kto utrpel straty si tieto straty uvedomí, a s pokorou a úctou k životu zmení svoje správanie.
V tomto zmysle mi nedá nepripomenúť slová trpaslíka Balina z filmu Hobit, keď komentoval víťazstvo trpaslíkov nad ohyzdami: „...žiadne oslavné piesne, žiadne prejavy radosti. Vyhrali sme, ale počty našich mŕtvych boli bezbrehé rovnako ako naše zúfalstvo...“. Bolo teda 27 miliónov sovietskych obetí vojny mnoho alebo nie?
Hneď po skončení svetovej vojny, ktorú sami sovieti rozpútali, začali s likvidáciou tisícov obyvateľov na svojom vlastnom území. Boje s partizánmi na Pobaltí, v Bielorusku či na Ukrajine. Tieto boje prebiehali do 50-tych rokov. V 50-tych rokoch sa už sovieti aktívne zúčastnili kórejskej vojny. V 1956 prepadli Maďarsko. O pár rokov aktívne vstupujú do vietnamskej vojny a v 1968 prepadávajú Československo. Hneď nato sa zúčastňujú egyptsko- izraelského konfliktu. V 70-tych rokoch bojujú v Angole a od 1979 vraždia v Afganistane.
Po rozpade ZSSR naďalej rusi pokračujú vo vraždení – Osetsko, Podnestersko, Gruzínsko, Tadžicko, Čečensko, Sýria, Ukrajina. Zdá sa že neexistuje počet obetí, ktoré by s rusmi pohli, a vďaka ktorým by prestali prepadávať a vraždiť. A ja sa vážne obávam, že ak sa raz stane, že bude na žive posledný rus, hoc bez rúk a bez nôh by sa plazil poľom, bude rozprávať o mieri a zároveň sa obzerať, koho by mohol dohrýzť. Lebo, ako dokladajú zverstvá rusov páchané dnes na Ukrajine, toto je významná črta rusov. Prepadávať, okupovať, unášať a vraždiť.
Záver
ZSSR rozpútal po boku Adolfa svetovú vojnu. Prepadol Fínsko a do dnes ho okupuje. Prepadol Poľsko a spáchal tam brutálne zverstvá. Podobne v Pobaltí. Na vlastnom území vraždil milióny obyvateľov. A len vďaka tomu, že USA a civilizovaný svet sa jedného dňa rozhodli zachrániť súdružské rite pred porážkou, ZSSR vojnu neprehral. Napáchal ohromné škody a straty, a zlo čo spôsobil nazval veľkým víťazstvom. V mnohých krajinách inštaloval zločinecké zriadenie a milióny ľudí pripravil o životy, slobodu, životnú úroveň. A do dnes sa rochní vo svojej malosti a úbohosti a vykresľuje sa ako hlavný aktér porážky nacizmu. Správa sa ako tupý primitívny sedliak, ktorý príde k peniazom a myslí si že vďaka nim si zaslúži úctu. Nezaslúži. Je iba na smiech, a reči o obetiach v boji proti nacizmu sú iba planými nezmyslami.
A neodpustím si : svojim agresívnym a chrapúnskym správaním si ZSSR a následne Rusko vykoledovalo iba jedno – takú tichú otázku tam kdesi na pozadí..., či to stálo za to začať im v zime 1941 pomáhať. Či by nebolo lepšie ich nechať tak. Lebo dnes už našťastie úplne presne vieme, ako to dopadne, keď sa agresívnej stredovekej horde pomáha.
Dovetok: v apríli 2023, len toť pred pár dňami vojnový zločinec a medzinárodný terorista putin podpísal zákon, ktorým sa umožňuje deportovať z anektovaných ukrajinských území tých miestnych obyvateľov, ktorí odmietli prijať ruské občianstvo. Od čias Stalina sa nič nezmenilo...
