Vo februári 1948 vrcholil tlak komunistov na slabošského prezidenta Československa Eduarda Beneša. Ten v rozpore s ústavou prijal dňa 25.2. demisiu nekomunistických ministrov čs vlády a umožnil tak nástup komunistov k moci. Už o dva týždne nato, deň po smrti Jana Masaryka bola potvrdená nová komunistická vláda a Československo nastupuje na cestu boľševického teroru. V tej dobe boli čs komunisti presne inštruovaní sovietskymi poradcami, a v snahe poistiť plynulosť boľševického prevratu mali dokonca v zálohe pripravenú aj armádu, ktorá mala nekompromisne zlikvidovať každého, kto by sa komunistom postavil (tanková bridáda Žatec, posádka Milovice...).
Do čela krajiny sa postavil komunistický hochštapler Klement Gottwald. Chlap, ktorý v živote poriadne nerobil, keďže komunistom fyzická práca nevonia, zato sa preslávil ako funkcionár kde čoho a novinár všakovakých ľavičiarskych nezmyslov. Od júna 1948 sa Gottwald stáva prezidentom, čo znamená iba to, že krajina začína byť riadená sovietskymi poradcami. Oficiálne sa táto doba nazývala diktatúrou proletariátu, čo znamenalo že komunistami zbuntovaní robotníci a všakovaká mrzká lúza dostali priestor na vraždenie, týranie a zatváranie československej inteligencie. A tak majitelia fabrík, inžinieri, projektanti, konštruktéri, spisovatelia, lekári, herci, piloti či učitelia nastupujú do koncentračných, v tej dobe zvaných pracovné lágre, a nevzdelaná čvarga začína vládnuť krajine. V štýle Gottwaldovho vyjadrenia zo dňa 21.12.1929: „... Říkáte konečně, že jsme pod komandem Moskvy a že si tam chodíme pro rozum. Vy jste pod komandem Živnobanky, Petschka, Weimanna, Preise, vy jste pod komandem Společnosti národů, to jest společnosti imperialistických dravců, a vy si chodíte pro rozum k Petschkům, Weimannum, Rotschildům a Preisům, abyste se naučili vydírat pracující lid ještě lépe než dosud. A my, my jsme stranou československého proletariátu a naším nejvyšším revolučním štábem je skutečně Moskva. A my se chodíme do Moskvy učit, víte co? My se od ruských bolševiků do Moskvy chodíme učit, jak vám zakroutiti krk. A vy víte, že ruští bolševici jsou v tom mistry!...“
Skôr ako Gottwald skapal na následky syfilisu a alkoholizmu, stihol zaviesť zločinecký režim, ktorý z politických dôvodov popravil 248 osôb a viac ako 205 tisíc osôb odsúdil do väzby. Tisíce ľudí tieto beštiálne podmienky neprežili. Ak ku tomu pripočítame tisíce ľudí, ktorí prišli o prácu, finančný príjem a životnú úroveň, dostaneme odpoveď, prečo sme do dnes 30 rokov za vyspelým svetom. Predstava že krajina bude napredovať, ak v jej čele bude stolár (Gottwald), kamenár (Zápotocký), krajčír (Biľak) alebo nomenklatúrny funkcionár (Novotný, Dubček, Husák, Fico či iný odkundes), v to môže veriť iba hlupák.
Bola to doba, keď pracujúca trieda huckaná komunistickými predstaviteľmi žiadala v otvorených listoch tie najtvrdšie tresty pre nepriateľov krajiny a zriadenia. Kde nenávisť lúzy voči všetkému schopnejšiemu a inteligentnejšiemu viedla ku vraždeniu a prenasledovaniu ľudí, zabrzdila túto krajinu na dlhé roky a vytvorila triedne kastovanie. Nemožno sa preto diviť, že až 170 tisíc ľudí odmietlo žiť v tejto krajine a pokúsili sa z tadeto ujsť.
A všetko to zlo, všetky tie politické popravy a vraždy, zatváranie, mučenie a týranie ľudí, habanie majetku a ponižovanie nazvala komunistická lúza Víťazstvom pracujúceho ľudu. A do dnes hodnotovo zvrátení primitívi ako Blaha tento bordel a jeho tvorcov chvália. Víťazstvá majú skrátka rôzne podoby. A komunisti sú evidentne schopní nazvať víťazstvom aj totálnu tragédiu, v ktorej všetci prehrali a ostali iba obete. Viď to čo sa stalo v Československu vo februári 1948. Alebo to, čo sa stalo v rokoch 1939 – 1945 v podaní súdruhov z Moskvy.
V polovici minulého storočia došlo k najväčšej tragédii v dejinách ľudstva, ku druhej svetovej vojne. Na jej konci bolo viac ako 70 miliónov obetí a množstvo zničených krajín. Príčinou tejto tragédie boli zvrátené ideológie fašizmu, nacizmu a komunizmu a snaha jej predstaviteľov o ovládnutie sveta.
Štyri krajiny, ktoré spôsobili túto tragédiu – fašistické Japonsko, nacistické Nemecko, komunistický Sovietsky Zväz a fašistické Taliansko rozohrali hru, na ktorej konci ostali milióny obetí. Dnes sa môžeme na túto vojnu pozerať z rôznych uhlov, nič menej stále ostáva faktom, že plnú vinu a zodpovednosť za toto šialenstvo ostalo na pleciach spomínaných štyroch zločineckých krajín.
Ak sa pozeráme na druhú svetovú vojnu z pohľadu obetí, potom:
Japonsko napáchalo najväčšie škody. Je zodpovedné za 30 miliónov obetí, pričom z toho počtu napr. Čína má 20 miliónov, Indonézia 4 milióny, India 1,5 milióna, Francúzska Indočína milión obetí, USA 200 tisíc obetí...
ZSSR je druhou najbrutálnejšou krajinou druhej svetovej vojny, pričom zavinilo smrť 26 miliónov ľudí. Tým že po boku Hitlera rozpútalo vojnu v Európe, stalo sa agresorom a nie obeťou, a všetky vlastné obete idú na vrub tejto zločineckej krajiny. Navyše, polovicu vlastných obetí si povraždili sovieti sami, plus k obetiam ZSSR treba pripočítať milión mŕtvych Poliakov, státisíce mŕtvych Pobalťanov, sto tisíc mŕtvych Fínov, desiatky tisíc obetí v strednej Európe a pod.
Nemecko je tretia najbrutálnejšia krajina druhe svetovej vojny s počtom obetí 16 miliónov. Tu patrí 7,5 milióna vlastných obetí padlých na rôznych frontoch, ako aj civilistov pri náletoch, a taktiež milióny obetí, ktoré sa stali cieľom vraždenia nacistov – 4,6 milióna Poliakov plus obyvatelia západnej a strednej Európy
Taliansko sa podpísalo na vojne sumou takmer milióna obetí
Štyri zvrátené zločinecké krajiny, ktoré vojnu iniciovali a v túžbe rozdeliť si svet sa dopustili neskutočných zločinov. Okrem týchto štyroch krajín je možné ku agresorom pripočítať satelitné krajiny ako Slovensko, Maďarsko, Bulharsko, Rumunsko, ktoré kolaborovali s nacistami a boli ochotné stáť po boku agresorov. Ich význam bol ale okrajový, a hlavne neboli to tieto krajiny, ktoré sa vojensky usilovali o rozdelenie sveta.
Tragédia druhej svetovej vojny ale nespočíva iba v tom, že tu hynuli milióny ľudí. Tragédiou bolo aj to, že hoc agresori ako Japonsko, Taliansko a Nemecko boli potrestané, agresor ZSSR potrestaný nebol. ZSSR niesol taký istý podiel viny za vojnu v Európe ako nacistické Nemecko, a pokiaľ vďaka Norimberskému procesu mohli byť odsúdení gauneri ako Borman, Göring, Keitel, Ribbentrop či Jodl, rovnako mali odvisnúť aj gauneri ako Stalin, Žukov, Konev a pod. Žiaľ, nestalo sa. A nielen že sa to nestalo, ale sovietom bolo dovolené politicky a vojensky obsadiť strednú Európu a vo viacerých krajinách inštalovať zločinecký režim.
A tak sa stalo, že militantný agresor sa zrazu označil za obeť, vrahov a zločincov nazval hrdinami, a nekonečnú tragédiu, ktorú spôsobil, nazval veľkým víťazstvom. A spustil propagandu, ktorá v hlavách primitívnej lúzy dodnes rezonuje a hlupáci jej veria. Preto sa oplatí pozrieť sa na veľké víťazstvo sovietov z dvoch strán – vojenskej a ekonomickej.
Vojenský pohľad cez obete bojov
Rok 1939, Nemecké vojsko v počte 1,8 milióna vojakov zaútočilo na Poľsko o sile 950 tisíc vojakov. Pri vlastných stratách 44 tisíc vojakov Nemecko Poliakov porazilo. Čiže strata na nemeckej strane bola 44 vojakov na 1.000 porazených Poliakov.
Rok 1939, Zimná vojna. Sovietske vojsko o sile 700 tisíc vojakov zaútočilo na Fínsko o sile 160 tisíc vojakov. Pri vlastných stratách 390 tisíc vojakov Sovieti Fínov „porazili“ pri fínskych stratách 90 tisíc. Čiže strata na sovietskej strane bola 4.300 vojakov na 1.000 „porazených“ Fínov.
V roku 1940 obsadilo Nemecko sever Európy – Dánsko a Nórsko pri vlastných stratách 82 vojakov na 1.000 porazených nepriateľov a taktiež Francúzsko pri stratách 44 vojakov na 1.000 porazených vojakov.
Následne v roku 1940 Británia porazila Nemecko v lietadlovej bitve pri vlastných stratách 673 lietadiel na 1.000 lietadiel nepriateľa, a ešte v roku 1940 začali boje v severnej Afrike, kde spojenci porazili Nemecko a Taliansko pri stratách 68 vojakov na tisíc nepriateľov (tu sa pod „skóre“ podpísali hlavne vysoké straty Talianov).
Rok 1941, operácia Barbarossa. Nemecké vojsko v počte 3,9 milióna vojakov zaútočilo na ZSSR o počte 5 miliónov vojakov. Pri vlastných stratách 775 tisíc Nemecko sovietov v tejto operácii porazilo. Čiže strata na nemeckej strane bola 156 vojakov na tisíc porazených nepriateľov.
V roku 1942 v druhej bitve o Charkov porazili Nemci 517 tisíc sovietov pri stratách 29 tisíc vlastných, čiže strata 57 vojakov na tisíc nepriateľov.
Rok 1943, bitka o Stalingrad. Sovieti porazili Nemcov v počte 1,05 milióna vojakov pri vlastných stratách 1,2 milióna, čiže strata 1.143 vojakov na tisíc nepriateľov.
Rok 1943, bitka v Kurskom oblúku. Sovieti porazili Nemcov v počte 257 tisíc pri vlastných stratách 1,04 milióna, čiže strata 4.048 vojakov na tisíc nepriateľov.
Rok 1944, operácia Bagration. Sovieti porazili Nemcov v počte 404 tisíc pri vlastných stratách 728 tisíc, čiže strata 1.782 vojakov na tisíc nepriateľov.
Celkovo sa bojov na východnom fronte zúčastnilo cca. 5,5 milióna Nemcov a 23 miliónov sovietov, pričom Nemci stratili 3,9 milióna vojakov a sovieti 12,7 milióna vojakov. Takže straty sovietov na porazenie 5,5 miliónovej armády boli 2.309 vojakov na tisíc vojakov nepriateľa.
Celkovo sa na západnom fronte zúčastnilo cca. 1,5 milióna Nemcov a 5,5 milióna spojencov, pričom Nemci stratili 340 tisíc vojakov a spojenci 780 tisíc vojakov. Takže straty spojencov na porazenie 1,5 miliónovej armády boli 520 vojakov na tisíc vojakov nepriateľa.
Z uvedeného vyplýva, že efektivita vedenia bojových operácií na strane spojencov bola viac ako 4-násobne účinnejšia v porovnaní so sovietmi. Alebo inak povedané – na porazenie 1.000 nemeckých vojakov mali sovieti 4x vyššie straty ako spojenci. Je to logické. Sovietski generáli bez poriadneho vzdelania, nulová úcta k životu, žiadna taktika, stratégia, iba jedno veľké „davaj v period, rebjata. Urááááá...“
Najvyššie straty mala americká armáda na ostroje Iwo Jima. Tam na porazenie Japoncov mali američania skóre 1.182 vlastných vojakov na tisíc nepriateľov. Šialený strmý kopec, Japonci zalezený v podzemných skrýšach, bojujúci svoj samovražedný boj do posledného muža. A napriek toku mali američania na tomto ostrove menšie straty ako sovieti vo väčšine svojich operácií. Vylodenie v Normandii zvládli spojenci so skóre 452 vlastných strát na 1.000 vojakov nepriateľa, Karpatsko – Dukelská operácia skončila víťazstvom sovietov pri skóre 2.096 vlastných strát na 1.000 vojakov nepriateľa.
Skrátka, čo bitka, čo operácia, čo ozbrojené stretnutie sovietov, to jeden veľký prúser. Obrovské straty, milióny mŕtvych, neschopnosť a babráctvo že by sa dalo krájať. Alebo ako dnes hovoria rusi – veľké víťazstvo. Ohromné počty obetí na strane sovietov boli dôsledkom neschopnosti, nepripravenosti, neuveriteľnej neúcty ku vlastným životom. Túto zvrátenosť a do očí bijúcu úbohosť rusi každý rok oslavujú veľkolepými oslavami. Neprekvapuje...
Vojenský pohľad cez významnosť bojových operácií
Hovorí sa, že krátke vojny sa vyhrávajú na fronte a dlhé v továrňach. A druhá svetová vojna v Európe trvala 6 rokov, a viedla sa na súši, na moriach aj vo vzduchu. O jej výsledku rozhodovala nielen armáda, ale aj priemysel a dostupnosť surovín. Ak sa toto celé vezme do úvahy, tak sú dve krajiny, ktoré sú jednoznačným víťazom druhej svetovej vojny : USA a Veľká Británia. Tieto dve krajiny majú právo oslavovať vojnu z pozície víťazov. Krajiny ako Francúzsko, Nórsko či Belgicko sú na strane víťazov ako krajiny oslobodené, s významným podielom vnútorného odboja a podpory boja za oslobodenie. To, kam patrí ZSSR, ťažko povedať, ale dá sa minimálne pár bodov zmieniť.
Druhá svetová vojna v Európe bola rozpútaná nacistami a komunistami, Hitlerom a Stalinom, ktorí spolu prepadli Poľsko. Tým je dané, kto bol v tejto vojne agresor.
Už o dva mesiace, v novembri 1939 prepadáva Stalin Fínsko a spúšťa tzv. zimnú vojnu.
V apríli 1940 napadol Hitler Dánsko a Nórsko, a od mája 1940 už útočí na Belgicko a následne Francúzsko.
Hitler je vo svojom ťažení vysoko úspešný, zatiaľ čo Stalin utŕžil vo Fínsku značné straty. Preto Stalin v júni 1940 prepadáva pobaltské krajiny a zahajuje masové vraždenie.
Od júla 1940 dochádza k prvým ozbrojeným stretom medzi Nemeckom a Veľkou Britániou. Od tohto momentu Briti ako jediní vzdorujú Nemecku, a počas troch mesiacov leteckej bitky spôsobujú Nemcom také straty, že tí sa vzdávajú myšlienky na inváziu. Súbežne však Briti začínajú bojovať s Nemeckom a Talianskom na severe Afriky, a s Nemeckom o nadvládu v Atlantiku.
V júni 1941 prepadáva Hitler Stalina. Nakoľko bol Hitler fanatický nacista, rozhodol sa smerom na východ viesť stredovekú vyhladzovaciu vojnu, avšak za použitia moderných zbraní. A keďže bol Hitler zároveň nevzdelaný hlupák, ktorý kašľal na rady svojich generálov, roztiahol front do takej šírky, že už onedlho jeho armáda pociťovala logistické problémy. To hlavné ale Nemci v momente útoku na ZSSR netušili – že oproti sebe majú podobných fanatických magorov, ktorí inak ako vyhladzovacím spôsobom a za akúkoľvek cenu bojovať nevedia. A tak sa proti sebe postavili nacistický fanatizmus a boľševický primitivizmus a začali sa hlušiť hlava nehlava.
Dnes rusi a ich kolaboranti svorne tvrdia, že boje na východnom fronte boli tie najdôležitejšie. To je samozrejme nezmysel. Boje na východnom fronte boli lokálnymi operáciami, ktoré vzhľadom na fanatizmus a neúctu k životu na oboch stranách viedli ku neskutočným počtom obetí, ale z globálneho hľadiska nebol ich význam vyšší ako akýkoľvek iný vojnový konflikt.
Nemecko pred vojnou a počas nej vyrobilo 50 tisíc tankov. Pri útoku na ZSSR nasadilo Nemecko 3.671 tankov, čo bolo v tej dobe 65% celkového tankového vojska. Vzhľadom na boje v severnej Afrike, na Balkáne, okupáciu západnej Európy a následne boje v Taliansku a po vylodení v Normandii počet tankového vojska na východnom fronte klesal, a pohyboval sa medzi 35% - 45%. Ostatne ani po prehre v Kurskom oblúku nemal Hitler potrebu nechať v ZSSR svoje tanky a presunul ich na Balkán.
Nemecko pred vojnou a počas nej vyrobilo 90 tisíc lietadiel. Pri útoku na ZSSR nasadilo Nemecko 4.400 lietadiel, čo v tej dobe bolo 70% letectva, následne počet nemeckých lietadiel nad ZSSR prudko klesal, keďže iné fronty boli podstatnejšie. Významnejšia účasť Luftwaffe nad ZSSR bola koncom roka 1942, potom sa ťažisko leteckých súbojov presunulo do Stredomoria, na sever Afriky a hlavne na západný front vrátane leteckej obrany nemeckého priemyslu. Napr. v júni 1944 mala Luftwaffe na západnom fronte 425 lietadiel, na severe Európy (Nórsko) 40 lietadiel, na obranu Ríše mala Luftwafe 370 lietadiel, na Balkáne 65 lietadiel a na východnom fronte 475 lietadiel (plus ďalšie Afrika a Ázia).
Nemecko pred vojnou a počas vojny vyrobilo 1.151 ponoriek a 1.558 miniponoriek. Mimochodom na výrobu ponoriek minulo Nemecko viac ocele ako na výrobu všetkých tankov, keďže si uvedomovalo význam zásobovacích trás so surovinami pre Veľkú Britániu a USA. Bitva v Atlantiku mala zásadný vplyv na výsledok vojny, keďže britské loďstvo postupne dokázalo eliminovať nemecké ponorky a plynule zásobovať svoj priemysel surovinami. A zároveň britské loďstvo zabránilo Nemcom dovážať cez Atlantik suroviny pre nemecký priemysel, a to aj napriek hrozbám v podobe nemeckých krížnikov ako Bismarck, Tirpitz, Scharnhorst, Gniesenau a pod. Túto bitvu, kriticky dôležitú, vybojovala Británia.
A zároveň Británia spolu s USA na seba naviazali väčšinu Luftwaffe pri ničení nemeckého priemyslu. Nebol to ZSSR kto znižoval výrobnú kapacitu nemeckého vojnového priemyslu. Nebol to ZSSR kto na seba viazal väčšinu tankových jednotiek. A už vôbec to nebol ZSSR, kto viedol hlavné súboje s Luftwaffe. Boli to Británia a USA, kto v tomto smere uštedroval nacistickému Nemecku ťažké rany, a ešte stihli zachraňovať súdruhov dodávkami vojenskej techniky a surovín.
To čo dal Sovietsky zväz do boja za porazenie svojich nacistických bratov, boli milióny ľudí. Ľudí, ktorí pre Stalina mali hodnotu iba ako zbraň, a ktorí boli pre kremelský režim iba spotrebným materiálom. Milióny mŕtvych na východnom fronte neboli dôsledkom premyslených taktických bojov, ale iba a výlučne dôsledkom fanatizmu a obojstannej túžby totálne vyhladiť súpera. Na jednej strane nacisti, na druhej strane nekultúrna svoloč naprogramovaná na páchanie zverstiev. Iba vo Viedni 87 tisíc znásilnených žien sovietmi, v Berlíne 110 tisíc znásilnených žien, v Nemecku viac ako 2 milióny znásilnených žien, v Maďarsku 200 tisíc znásilnení sovietmi. Skrátka veľké víťazstvo.
A tak sa akosi pritrafilo, že krajina, ktorá vojnu rozpútala, ktorá prepadla svojich susedov a páchala v ich krajinách genocídu, ktorá vyvraždila milióny svojich obyvateľov a porazila nepriateľa vďaka brutálnym vlastným obetiam a vojnovým zločinom, sa dnes považuje za víťaza. A všetko to zverstvo, neschopnosť a primitivizmus nazvala táto zvrátená krajina veľkým víťazstvom. ZSSR nie je žiadny víťaz vojny a rusko oslavujúce víťazstvo je iba na smiech. Bez pomoci západu by v zime 1942 Hitler rozkročmo a v hlbokom predklone sral v mauzóleu na Leninovu hlavu a zvonkohra na Spasskej veži by cvrkotala „O Tannenbaum, o Tannenbaum, wie grün sind deine Blätter…“ Ale keďže evidentne neexistuje zhovadilosť, ktorá by bránila rusom sa ešte viac znemožniť, a naďalej tvrdia že vojnu vyhrali, ponúkam ešte jeden pohľad na „víťaza“ vojny.
Ekonomický pohľad
Ten pohľad sa volá Hrubý národný dôchodok na obyvateľa krajiny. Na stránke www.gapminder.org je viacero ekonomických ukazovateľov (a nielen tých) po krajinách a rokoch. Jeden z pohľadov, GNI / capita (World Bank Atlas method) som použil na ukážku, ako sa vyvýjala výkonnosť jednotlivých krajín od roku 1910 do roku 2022 (v prípade Čiech a Slovenska som zjednotil dáta na Československo).
Prvý graf ukazuje ekonomický vývoj u víťazov, USA a Ruska. Na grafe vidieť, ako sa prepadla v USA výkonnosť počas ekonomickej krízy v 30-tych rokoch, ako naštartovali USA svoj priemysel počas vojny, ako sa ekonomicky po vojne rozbehli. Na grafe tiež vidieť, čo urobila svetová kríza s ekonomikou Ruska, a ako sa naštartoval cez vojnu ruský priemysel. Nijako. Lebo kde nič nie je, tam ani smrť neberie. Teda, v prípade boľševikov to asi neplatí, lebo tam kde sú červení, smrť berie v zrýchlenom režime. Ničmenej pokiaľ USA ekonomicky vyletelo z úrovne 20 tisíc na úroveň 70 tisíc USD, ekonomika Ruska sa mierne dvihla až v 60-tych rokoch, aby sa zas po rozpade ZSSR prepadla. Krivky tohto grafu jasne ukazujú, ako vypadá ekonomika v krajine, kde sa konštruktéri, projektanti, technológovia či vedci môžu cítiť slobodne a bez obáv o svoj život niečo vytvárať, a ako vypadá ekonomika v zvrhlom režime pri absencii slobodného myslenia. To nie sú krivky dvoch víťazov, to sú krivky víťaza a lúzra.
Po vojne ponúkli USA ekonomickú pomoc krajinám Európy a Japonsku. V Európe sa táto pomoc volala Marshallov plán, a krajiny západu túto pomoc prijali. Graf 2 ukazuje, ako vypadala ekonomika porazených krajín, Nemecka a Japonska. Obe krajiny dokonca na istý čas USA ekonomicky predbehli, a keby Nemecko nemuselo sanovať bordel s názvom socializmus NDR, bolo by dnes niekde inde, výrazne lepšie.
Graf 3 ukazuje, ako rusáci zničili výkonnosť československého priemyslu, až ten padol na ich úroveň. A aby sa vôbec výkon čs priemyslu mohol dvihnúť, musel najskôr padnúť ten stupídny experiment zvaný socializmus.
Graf 4 je najsmutnejší. Ukazuje výkonnosť porazeného Japonska a Nemecka a víťazov Československa a Poľska. A hlavne ukazuje, ako dopadli krajiny, ktorým pomohlo USA, a ako dopadli tí, ktorým „pomáhal“ ZSSR. Východisko v roku 1946 – 1947 bolo takmer rovnaké. Po pár desaťročiach budovania prehnitého imperializmu sú porazené krajiny ekonomicky 6 x silnejšie ako tí, ktorí pod vedením strany, za hrdinskej účasti proletariátu a pod nepretržitým dohľadom sovietskych bratov budovali svetlé zajtrajšky. Či inak povedané, aby to pochopili aj idioti – USA vytiahli svojich spojencov, porazených vo vojne, na svoju úroveň, a dnes sú to vyspelé krajiny. Sovieti svojich spojencov tiež dostali na svoju úroveň, ktorú slušnými slovami ťažko nazvať, a ktorú môžu ospevovať len primitívni retardi typu blaha či chmelár.
A aby bolo úplne jasné, akú zvrátenú úlohu zohral ZSSR či Rusko pri ekonomickom vývoji svojich spojencov, graf 5 ukazuje rusko, Estónsko a Ukrajinu. Ukrajina bola vždy rusmi udupávaná, a keď sa chcela nadýchnuť, bola rusmi prepadnutá. Estónsko bolo počas socializmu na úrovni Ruska, a aby sa z toho hnoja vymanilo, musel socializmus padnúť a ZSSR sa rozpadnúť.
Skrátka, rusi sa správali aj v oblasti ekonomiky a rozvoja hospodárstva jednotlivých krajín ako také parazity. Nikdy nemali znalostný potenciál niečo posunúť dopredu, jednotlivé krajiny iba vycuciavali, vyžierali, likvidovali v nich akékoľvek náznaky progresu a možného rastu, a jediná šanca žiť lepšie a aspoň trocha sa priblížiť civilizovanému svetu bola kopnúť rusákov do prdele a nikdy viac sa s nimi nebratríčkovať. Krajiny ktoré toto pochopia majú šancu na akú takú budúcnosť. Krajiny, ktoré to nepochopia, čaká život v hnuse, bez budúcnosti, bez slobody, bez pravdy. Taký ruský. Presne taký akým je to ruské víťazstvo.
Dovetok : Rusko nemá žiadny dôvod na nejakú oslavu víťazstva, lebo žiadne víťazstvo nedosiahlo. Rozpútalo vojnu, vyvraždilo milióny ľudí, zničilo všetko na čo siahlo, a celé desaťročia dokazuje svetu, že v ňom žijú nekultúrni barbari. Vojnou ktorú rozpútali, si zničili úplne všetko. Prehrali ekonomickú súťaž s inými krajinami, stratili šancu ponúknuť svojim ľuďom lepšiu budúcnosť, zničili možný progres v strednej Európe. Nikdy z nich nič dobré nevzišlo. A ak sa tu a tam mysliaci Slovák rozhliadne po byte a zamyslí sa, čo z toho čo má doma je z Ruska, príde na to že nič. Teda pokiaľ nemá v obývačke raketomet, nášľapnú mínu alebo jadrovú hlavicu. Lebo rusi nič iné nevedia. Nevedia tvoriť, nevedia budovať, vedia iba ničiť. A ešte sa tým okázalo chváliť.
Záver? Vlastnú úbohosť, neschopnosť a úpadok nazývať víťazstvom môžu naozaj iba rusi a im hodnotovo príbuzní primitívi.
P.S. - Titulný obrázok - Semjon Skrepeckij nakreslil obrázok symbolizujúci agresívne správanie sa rusov. S textom : my sami sme nežili, a nenecháme ani vás!
...a týmto končí krátka séria článkov na tému „...ako rusi veľkú vojnu vyhrali...“
