Ako si súdruhovia hrdinov uctili...

...alebo krátky článok na tému starostlivosti o vojnových hrdinov na strane sovietov

Ako si súdruhovia hrdinov uctili...
Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)

V septembri 1939 vypukla v Európa druhá svetová vojna. Rozpútali ju dva zvrátené režimy – nacistické Nemecko a Sovietsky zväz, keď prepadli Poľsko. A v zmysle vzájomnej dohody, kde si tieto dva ohavné štáty rozparcelovali Európu, ZSSR pokračoval vo svojich vojenských aktivitách voči Fínsku (november 1939), pobaltiu (jún 1940), Rumunsku. Zverstvá, ktoré následne začal ZSSR páchať na obsadených územiach, deportácie obyvateľov do gulagov, masové popravy, zločiny proti ľudskosti, urobili zo ZSSR pôvodcu svetovej vojny, agresora, a v žiadnom prípade nie obeť, ako sa to snažia dnes rusi predkladať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Sovieti v plnej nahote predviedli, ako si predstavujú nový poriadok pod správou NKVD. Masové popravy poliakov či zverstvá  v pobaltských štátoch jasne ukázali, že príslušníci Červenej armády nebudú mať žiadne zľutovanie s nikým. Iróniou je, že ani ZSSR nemalo žiadne zľutovanie so svojimi vlastnými obyvateľmi, dokonca príslušníkmi Červenej armády, ktorí v boji utrpeli vážne zranenia.

Už od prvých útokov sovietskych agresorov dochádzalo k vážnym zraneniam vojakov. Počty tých, ktorí neboli schopní pre závažnosť zranení ďalej bojovať, rýchlo narastali po útoku na Fínsko, a následne hlavne v bojoch proti wehrmachtu. Počas vojny bolo demobilizovaných 3,8 milióna sovietskych vojakov, a z toho 2,5 milióna bolo nespôsobilých ďalšieho boja z dôvodu vážnych zranení. Približne 54 tisíc vojakov skončilo úplne slepých, viac ako milión vojakov stratilo obe ruky, takmer milión vojakov obe nohy.

SkryťVypnúť reklamu

Tak obrovské počty zmrzačených ľudí bolo nutné z frontu niekam posielať. Už skoro sa ukázalo, že návraty do miest nie sú žiadúce, nakoľko podrývajú vieru obyvateľstva vo víťazstvo, a tak boli vojnoví invalidi vyvážaní do tylových oblastí ZSSR, na vidiek. Mnohí aj mali v mestách príbuzných, ale sami sa odmietli vrátiť ku svojim blízkym, nechtiac byť na obtiaž. Faktom ale je, že už od roku 1943 množstvá vojnových invalidov boli značné, a zmrzačených vojakov už bolo vidieť úplne všade.

Vojenskí invalidi ale začali predstavovať v ZSSR vážny problém, a to z troch dôvodov. Prvý dôvod – ZSSR nebol ekonomicky schopný zabezpečiť dôstojný život státisícom mrzákov. Druhý dôvod – postihnutí kazili obraz krajiny. Sovietsky vojak bol predsa silný, mladý, mužný, a nie nejaký zhluk pahýľov. A tretí dôvod, najvážnejší – tí vojaci, ktorí vo vojne stratili všetko, prišli o končatiny, zdravie, i svoju budúcnosť, stali sa slobodnými v krajine otrokov. Stali sa niekym, kto sa už nebál ani NKVD, ani milície, ani samotného Stalina. Títo ľudia zažili peklo vojny, a boli nad vecou. A to sa v ZSSR tolerovať nemienilo.

SkryťVypnúť reklamu

Preto už od roku 1943 začala NKVD monitorovať vojnových invalidov. Kontaktovali nemocnice, orgány sociálneho zabezpečenia, zamestnávateľov zdravotne postihnutých, inštitúcie vyplácajúce dôchodky. Snahou bolo odhaľovať medzi vojnovými invalidmi tých, na ktorých by bolo možné vykonať konečné riešenie z dôvodu protisovietskych aktivít. A tak tí, ktorí sa vrátili z frontu, zrazu začali byť obviňovaní z demonštrácií proti budovaniu kolchozov, z protisovietskej agitácie vyjadrenej glorifikáciou fariem kulakov, propagáciou kapitalistického spôsobu života na dedine, dezorganizáciou kolektívnej poľnohospodárskej výroby, hrozbou teroristických akcií a pod. Odhalenia NKVD na margo vojnových invalidov boli tak pestré, ako šialené.

SkryťVypnúť reklamu

A toto celé bolo doplnené novou kategorizáciou invalidity. Treba si uvedomiť, ako to v období 1943 – 1944 v ZSSR vypadalo. Tisíce zmrzačených ľudí, bez rúk a nôh, zato s hromadou vyznamenaní na hrudi, sa snažilo na staniciach či rohoch budov žobrať. Ponúkali svoje vyznamenania, svoje kabáty, čokoľvek aby sa mali za čo najesť či napiť. Už od 30-tych rokov bolo zdravotné postihnutie v ZSSR vnímané ako flexibilná kategória, postavená nie na zdravotnom stave, ale na pracovnej disponibilite. Najvyšším cieľom v ZSSR totiž bola mobilizácia pracovných síl na budovanie socializmu. Zdravotné postihnutie, a s ním nárok na štátny dôchodok sa teda neudelilo za bežné telesné zranenie, ale iba za úplnú a potvrdenú neschopnosť pracovať, a aj to iba na obdobie jedného roka. Kategorizácia invalidity mala tri stupne : prvý stupeň mali osoby, ktoré úplne stratili schopnosť pracovať a boli odkázané na cudziu pomoc. Napr. úplne slepí, prípadne ľudia bez oboch rúk či nôh. Druhý stupeň boli ľudia, ktorí boli uznaní za práceneschopných, ale cudziu pomoc nepotrebovali. Tretia skupina boli ľudia, ktorí síce boli zranení, napr. slepí na jedno oko, bez jednej ruky a pod., ale pracovať mohli. Hoc jednoduché práce, nízko kvalifikované, ale predsa len mohli pracovať. Čiže spojenie medzi zranením a schopnosťou práce sa do značnej miery stratilo a rozhodovala už iba zvyšková schopnosť pracovať.

U osôb postihnutých v 1. kategórii sa predpokladalo, že sa o nich postarajú príbuzní. Aspoň tak apelovali ženské časopisy na politicky uvedomelé súdružky manželky, čo samozrejme dopadlo ako všetko v ZSSR. Čiže veľmo pobiedne.

U osôb postihnutých v 2. kategórii sa vyžadovalo plné pracovné nasadenie. Nemáš nohy? Nevadí, ruky ostali. Nemáš oko? Ostalo ti druhé. Ľudový komisár sociálneho zabezpečenia nariadil ľuďom druhej kategórie prácu povinne s tým, že u nich práca predstavuje rehabilitačný proces s liečivými účinkami. A aby bolo jasné, že to myslia súdruhovia vážne, bolo od mája 1943 nutné sa invalidom druhej kategórie každého pol roka hlásiť na prehliadke, či sa im náhodou nezlepšil zdravotný stav. Čiže či im náhodou nedorástla utrhnutá ruka, alebo sa na hlave nevylúplo funkčné oko.

Osoby v 3. kategórii mali povinnosť pracovať a mali nárok na minimálny štátny dôchodok. Navyše, súdruhovia rozhodli, že ak už niekto z druhej kategórie dokáže nejako pracovať, tak načo ho držať v tejto kategórii, keď rovno môže byť v tretej kategórii. A tak pokiaľ v roku 1943 bolo v druhej kategórii 53%, o rok neskôr už iba 35% a v roku 1945 iba 21%. Tým sa zabránilo tomu, aby vojaci, ktorí v boji prišli o oko alebo nejaké končatiny, zbytočne špekulovali. Rabótať núžno. Totiž – logika súdruhov z tej doby tvrdila, že zranenia získané vo vojne nie sú ničím iným ako lokálne obmedzenými disfunkciami, ktoré sa dajú kompenzovať a nemajú osobitné negatívne dôsledky pre telo. Nepomohli sťažnosti, protesty ani úplatky. Ak už si na fronte nezomrel, ak si neprišiel o všetky končatiny, pakuj do fabriky. Bodka.

Aj dôchodky vyplácané vojnovým invalidom boli nastavené súdružsky : dôchodky pre zmrzačených vojakov, ktorí pred vojnou boli robotníci, boli vyššie ako u roľníkov, a roľnícke boli vyššie ako u tých ostatných. A najväčšiu smolu mali tí, ktorí narukovali zo študentných lavíc. Pričom výška najvyšších dôchodkov bola 50% mzdy nízko kvalifikovaného robotníka, takže vojnoví invalidi boli ekonomicky odrovnaní. Tým skôr, že tu a tam si ich dôchodky rozdelili súdruhovia na úradoch, a systém stravných lístkov tiež fungoval tak ako všetko v tej dobe v ZSSR. Občas invalidom pomohli jednorazové finančné výhody, občas charitatívne akcie, kvalite života to ale nijak extra nepomohlo.

Skončila vojna. Z frontu sa vrátili tí, ktorí prežili. A tí, ktorí prežili, začali v zamestnaní nahrádzať tých, ktorí kvôli invalidite neboli rovnako výkonní. A zrazu sa v ZSSR začínajú objavovať státisíce invalidov, ktorí sa ocitli ďaleko za hranou chudoby. Pre ktorých žobranie, kradnutie a chlastanie začalo byť jediným riešením. Koncom mája 1945 sa Žukov pochválil Eisenhowerovi, ako sa mu podarilo tak rýchlo dobyť Berlín. Tam, kde boli zamínované ulice, nahnal vojakov, aby ochránil tanky, a tie potom rýchlo prenikali do stredu mesta. Tisíce utrhnutých tiel bol detail, zato keď si toto Eisenhower zapisoval do osobného denníka, bolo mu na zvracanie.

A vojna skončila, i nastal mier. Nové časy, nová doba, noví ľudia. Opäť plní radosti, pozitivizmu, nádejí do budúcna. A do toho tisíce vojnových mrzákov. Pokiaľ v čase vojny NKVD riedila počty týchto ľudí vymyslenými akciami, teraz chystala niečo obludnejšie. Súdruhovia predsa nechceli kaziť idylický obraz všeobecného socialistického blahobytu sovietskych miest. Mnohí súdruhovia, hlavne tí ktorí vojnu prežili v štáboch a ďaleko od frontu dávali jasne najavo, že ich uráža pohľad na mrzákov. Tých vojakov, ktorí stratili obe nohy, a posúvali sa rukami, nazývali žehličkami. A tých úbožiakov, ktorí stratili všetky štyri končatiny, nazývali samovarmi. Lebo im ostal iba čuráčik tam dole. Stalinove samovary. Chalani vo veku 20 rokov, ochromení vojnou, odpísaní vlasťou, vlastnými ľuďmi, neprospievajúc veľkým ideám veľkého národa. A bol rok 1948, a blížili sa narodeniny najväčšieho vodcu, maršála Josifa. Čas na upratanie miest.

A tak ako posielal Žukov svojich vojakov na mínové polia Berlína, teraz tých, ktorí toto prežili, poslal inam. Desaťtisíce vojnových invalidov behom noci zmizli zo sovietskych miest. Špeciálna akcia „Invalida“ – vyčistiť krajinu za jednu noc. Časť z nich postrieľať, časť utopiť, a časť vyviezť tam, kde ich už nik neuvidí. Vzdialené ostrovy na severe ZSSR, odľahlé kúty Sibíra. Solovka, Kirillov, Pereslavl – Zalessky, Valaam... Gulagy pre postihnutých, konečná stanica pre tých, ktorí obetovali svojej vlasti zdravie. Poväčšine rozpadnuté kláštory, nevhodné na bývanie, kde jedinou úlohou týchto chudákov bolo čakať na smrť.

Samozrejme, v tú noc NKVD nezlikvidovala všetkých vojnových invalidov. Mnohí boli poschovávaní, zalezení. Preto sa už v roku 1951 uskutočnila ďalšia vlna čistenia spoločnosti pod názvom „Proti žobraniu a antisociálnym parazitickým prvkom“. V roku 1951 sa ZSSR vyčistilo o 108 tisíc ľudí, v roku 1952 o 157 tisíc ľudí, v roku 1953 o 182 tisíc ľudí, spolu 447 tisíc ľudí, z toho 70% (312 tisíc) boli vojnoví invalidi. Zadržaní boli presídlení do zberných lágrov, ktoré sa volali „Domy invalidov a práce“, „Sanatóriá“ a pod. Boli im vzaté preukazy, a v podstate prestali existovať. Väčšina invalidov umrela počas prvých rokov. Ubikácie boli v tej dobe nevyhovujúce na čo i len prežívanie, invalidov bolo mnoho, personálu málo. Občas sa stalo, že invalidov bez rúk a nôh vložili do košíkov a povešali na konáre stromov. Reku nech sa chlapci hompáľajú na čerstvom vzduchu. A občas personál na týchto chlapcov zabudol, takže ráno z košíkov vybrali už len mŕtve telá tých, ktorí umreli na podchladenie. Všelijako prišlo. V roku 1959 dožívalo v týchto táboroch ešte posledných 1.500 ľudí. Od konca 50-tych rokov sa mohli veteráni stretávať so svojimi blízkymi. Najznámejší tábor – Valaam, bol uzavretý v roku 1984.

V roku 1974 prišiel do tábora Valaam Genadij Dobrov. Bol maliarom. A keďže v tábore nebolo možné fotiť, maľoval. Maľoval vojnových invalidov a písal ich príbehy.

Obrázok blogu

Poručík Alexander Podosenov. Na front sa prihlásil dobrovoľne ako 17 ročný. V boji s Fínskom mu guľka preletela hlavou skrz na skrz, a od tej doby bol paralyzovaný.

Obrázok blogu

Serafina Kommisarova bojovala v partizánskom oddiele v Bielorusku. Počas bojov zamrzla v močiari. Našli ju po pár hodinách, vysekali z ľadu, ale nohy už nezachránili.

Obrázok blogu

Hrdina ZSSR pilot Grigorij Vološin, ako 23 ročný v roku 1945 ochraňujúc svojho veliteľa narazil do nemeckej stíhačky. Bol považovaný za mŕtveho, úmrtný list vystavený na 16.1.1945. Prišiel o obe ruky i nohy, hlas i sluch. Mohol sa iba pozerať. Po dlhej liečbe sa dostal na Valaam, kde ho v roku 1974, tesne pred smrťou nakreslil Genadij Dobrov. V roku 1994 na obrázku spoznal Vološina jeho syn a postavil mu na cintoríne tábora pomník.

Podobných obrázkov vojnových invalidov nakreslil Genadij Dobrov mnoho. V roku 1974 už podmienky v tábore boli trocha voľnejšie ako v 50-tych rokoch, tiež je ale pravdou, že v tej dobe už mnoho živých v tábore neostalo. A príbehy vojnových invalidov z iných táborov pomaly zanikli so svojimi nositeľmi tiež. Predsa len bolo efektívnejšie krajinu zakydať mramorovými sochami silných svalnatých hrdinov, a chodiť sa ku nim klaňať či pionierske sľuby recitovať, ako sa korektne postarať o milióny skutočných hrdinov. Aká to zvláštne aktuálna pieseň Mira Žbirku:

Chlapčenská tvár pod prilbou, na kamennom líci prach, žiadosť písať nemusí o penziu v múzeách... S tichou krásnou myšlienkou vyrastú vždy po vojnách. Tváre chlapcov nevinných netúžia po poklonách... Stromy zrána zašumia, rozpŕchne sa vtáčia stráž. Oči sôch, tie nevidia, či naozaj sa ukláňaš.

Týmto by príbeh mohol skončiť. Príbeh o tom, ako mladí ľudia išli bojovať za svoju vlasť, ako prišli o zdravie, a ako sa na nich vlasť vykašľala. Nedá mi ale nedopovedať:

Druhá svetová vojna bola vyvolaná dvoma šialencami. A po zničení Poľska bola iba otázka času, ktorý diktátor napadne toho druhého skôr. Preteky s časom vyhral Hitler, a iba vďaka značným obetiam na ľudských životoch a ohromnej materiálnej pomoci západu dokázalo ZSSR nacistov poraziť.

Človek by si povedal, že ohromné množstvo obetí bude dostatočné memento, aby si sovieti rozmysleli ďalšie agresie. Nestalo sa. Už v roku 1956 zaútočili na Maďarsko, zabili tisíce maďarov, ťažko zranili desaťtisíce maďarov, a sami sovieti mali mŕtvych a zranených rádovo v tisícoch. O 12 rokov nahnal ZSSR státisíce svojich vojakov do ČSSR. V roku 1979 sovieti vnikli do Afganistanu. Zabili asi 2 milióny afgáncov, zmrzačili cca. 3 milióny afgáncov, sami stratili 20 tisíc vojakov, domov sa vrátilo 55 tisíc invalidov a 400 tisíc zdravotne a psychicky narušených ruských vojakov. Vojna v Afganistane skončila v 1989. Už v rokoch 1994 a 1999 rusi viedli ďalšiu vojnu, v Čečensku. Masovo vraždili civilné obyvateľstvo, sami stratili 15 tisíc vojakov plus ďalšie desaťtisíce ruských vojakov boli vážne zranené.

Početnosť nasadzovania sovietskych a ruských vojsk : 1939 – 1945, 1956, 1968, 1979 – 1989, 1994, 1999, 2008 (Gruzínsko), 2015 (Sýria), 2022 (Ukrajina). Na svete neexistuje krajina, ktorá by tak často a tak ľahkovážne likvidovala vlastné generácie mladých ľudí, ako je Rusko. Hodnota ľudského života má pre kremeľských psychopatov nulovú hodnotu. A nakoľko desaťtisíce zmrzačených vojakov z afgánskej vojny mali podobný osud ako vojaci druhej svetovej vojny, zdá sa že ruskí vládcovia kašlú nielen na svojich nepriateľov, ale aj na svojich vlastných.

Ešte „nedávno“ príbehy vojnových invalidov bojujúcich pod červenou hviezdou vzbudzovali ľútosť. Dnes, s vedomím zverstiev páchaných pod červenou hviezdou, a je fuk či v Čečensku, Gruzínsku, Sýrii alebo na Ukrajine, ľútosť akosi vyprchala.

Titulný obrázok : Alexander Ambarov, obránca Leningradu, autorom taktiež Genadij Dobrov

Zdroj : internet, všetky zdroje ruské.

Juraj Kumičák

Juraj Kumičák

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  68
  •  | 
  • Páči sa:  636x

Názorovo som väčšinou na strane menšiny. Názor väčšiny väčšinou nemám rád. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradenéVojnové príbehy

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

273 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
SkryťZatvoriť reklamu