Včera mal putinovský kolaborant Harabin míting v Martine. Okrem všakovakých obludností a nezmyslov, ktoré tá jeho chorá hlava vypotila, stojí za zmienku aj pár slov na tému vojny s Ruskom, konkrétne „...to je len príprava, aby obyvateľstvo sa pripravovalo, že budeme bojovať proti rusom..., a treba im odkázať všetkým, že slovenský vojak nikdy nebude bojovať proti rusom. To ani v prvej vojne nebojoval, ani v druhej vojne, hneď prešiel na ruskú stranu...“
V prvej svetovej vojne sa na území Ruska sformovala Československá légia. Jej základom bola tzv. Česká družina, ktorá sa skladala z Čechov v tej dobe žijúcich v cárskom Rusku. Do tejto skupiny sa začali pripájať tisíce českých a slovenských vojakov, ktorí bojovali v armáde Rakúsko - Uhorska bojujúcej proti Rusku, a padli do zajatia. Do formovania légie výrazne zasahoval aj Milan Rastislav Štefánik. Takto o ňom píšu Vojenské rozhledy: „...V září roku 1915 jako francouzský vojenský letec zasáhl do bojů v Srbsku i Milan Rastislav Štefánik (1880-1919), slovenský astronom od roku 1904 působící ve Francii, jenž navzdory svému neutěšenému zdravotnímu stavu si vymohl svou aktivní účast ve válce. Muž, jenž následně prokázal neocenitelné služby zahraničnímu odboji jako voják, diplomat i politik při probojovávání myšlenky vybudování samostatného československého vojska v zahraničí, prosazování ideje vytvoření samostatného československého státu; to vše díky své železné vůli, jež vítězila nad nemocným tělem, svým osobitým šarmem a diplomatickým umem, vlastnostmi a schopnostmi, jimiž pronikal do nejvyšších pater vládnoucích dvorů spojeneckých států...“
V roku 1917 už existoval na ruskom území československý pluk so silou 20 tisíc mužov, a následne sa pluk premenil na Československú streleckú brigádu. Tá sa v júli 1917 zúčastnila legendárnej bitky u Zborova, kde Česi a Slováci v rámci ruskej cárskej armády bojovali nezriedka proti Čechom a Slovákom v armáde Rakúsko – Uhorska. Na strane legionárov u Zborova bojovali neskorší generáli Karel Klapálek, Ludvík Svoboda, Ludvík Krejčí...
Keď skončila prvá svetová vojna, československé jednotky sa mali stiahnuť z územia Ruska domov. Lenže v Rusku začali vládnuť boľševici a tí na jar 1918 nemienili trpieť tisíce ozbrojených cudzincov na svojom území. Obzvlášť ak boľševici práve spúšťali občiansku vojnu s cieľom vyvraždiť všetko, čo sa nemienilo pokloniť kosáku a kladivu. Trockij vydal príkaz, že každý čechoslovák, ktorý bude ozbrojený, musí byť na mieste zastrelený. A tak začal boj, kde československí legionári si museli svoju cestu domov, sibírskou magistrálou na Vladivostok, doslova prestrieľať.
Dňa 28. mája 1918 sa pokúsili boľševickí rusi zaútočiť na naše légie v meste Penza. Našim sa podarilo obsadiť ruský obrnený vlak s kanónmi a guľometmi, a spolu s obrnenými autami zaútočili na penzské nádražie a následne obkľúčili celé mesto. Výsledkom bolo 200 mŕtvych boľševikov, 2 tisíc zajatých a zbytok rusov sa rozpŕchol.
V júni 1918 chcelo vyše 7 tisíc boľševikov zabrániť našim légiám v postupe pri meste Samara. Výsledok bitky – 30 mŕtvych čechoslovákov, 89 ranených, na druhej strane 1.500 mŕtvych rusov, 300 rusov sa utopilo v bažinách pri ústupe, 2.000 rusov padlo do zajatia.
Ešte v júni československé légie vyprášili boľševikov z mesta Ufa, koncom júla z Jekaterinburgu, a 6. septembra naši vyčistili od boľševikov mesto Kazaň, kde sa zároveň zmocnili zlatého štátneho ruského pokladu. Než naše jednotky došli k Vladivostoku, zviedli ťažké a víťazné boje s ruskými boľševikmi v Čeljabinsku, Zlatouste, Marianovke, Irkutsku, Murine, Perme. Československé légie kontrolovali sibírsku magistrálu a značné územie Ruska okolo trate. Práve táto sila, ktorá budila rešpekt v očiach celého sveta, výrazne napomohla ku vzniku Československa. Podotýkam – hlavne tým, že naši vojaci hlušili ruských boľševikov všade, kde ich stretli.
V auguste 1918 naše légie bojovali v horách okolo Bajkalského jazera. Bajkal bol pod kontrolou Červenej armády, preto jednotky plukovníka Gajdu prepadli 15. augusta prístav Listvjanka, zhabali parníky Sibirjak, Burj a Fedosia, vyzbrojili tieto lode delami a guľometmi, a pod rúškou hmly zaútočili na prístav v Mysovej, ktorý bol pod kontrolou boľševikov. Prvý úder bol vedený na ozbrojený ľadoborec Bajkal, ktorý išiel ku dnu. Následne naši legionári rozstrieľali celý prístav, a o pár dní sa zmocnili aj ďalšieho ľadoborca Angara. Čím československé légie na území Ruska, v ťažkých bojoch s Červenou armádou, vybojovali svoju jedinú námornú bitku. Víťazne.
Naše légie ešte stihli obsadiť Vladivostok, a poraziť boľševikov pri bojoch na Ussuri či pri dobytí Chabarovska. To už ale vzniklo Československo, a naše légie, ktoré pôsobili ako revolučná armáda, boli pod priamym dohľadom Štefánika reorganizované na klasickú armádu. Našu vojaci sa z Vladivostoku vypravili domov cez USA, alebo cez Japonsko a Suez. Keď sa Štefánik vrátil z tejto cesty do Ruska, kde pomáhal našim légiám s návratom domov, vyhlásil : „...Boľševizmus je negáciou demokratizmu.... Boľševizmus je prejavom chorobným, apokalyptickým chaosom, v ktorom sa prejavujú hrubé, najnižšie pudy. Hovorím vám to z hĺbky duše: boj proti boľševizmu vo všetkých jeho prejavoch musí prevládať v našej morálke...“
Záver je logický : v československých légiách v Rusku bolo vyše 71 tisíc vojakov, z toho viac ako 5 tisíc Slovákov. V radoch slovenských vojakov pôsobil inštruktorsko – vychovávateľský zbor nižších slovenských dôstojníkov, v ktorom pôsobili napr. ppor. Vladimír Ballo, práp. Ladislav Bodický, por. Ferdinand Čatloš, por. Igor Daxner, práp. Ján Chorvát, práp. Mikuláš Gacek, práp. Ján Kulík, ppor. Pavel Kuna, ppor. Peter Klimo, npor. Jozef Kustra, práp. Miloslav Lajda, por. Branislav Manica, práp. Peter Marendiak, práp. Aurel Ruman, šikovateľ Ján Síkora, por. Michal Širica, ppor. Miloš Štefanovič, kpt. Rudolf Viest, kpt. Peter Zachar. Slovenskí vojaci, ktorí bojovali proti rusom. Proti Červenej armáde.
V druhej svetovej vojne sme boli priamym účastníkom operácie Barbarossa, kde slovenská Rýchla skupina dňa 24.6.1941 vstúpila na územie ZSSR a začala svoju činnosť. Už od prvých dní mali slovenskí vojaci možnosť vidieť výdobytky sovietskeho socializmu : nepredstaviteľnú biedu, umučených a zmasakrovaných ľudí zo strany NKVD, zverstvá, ktoré si páchali obyvatelia sami navzájom, masové popravy. Počúvali šialené príbehy od domácich, od udávania rodinných príslušníkov navzájom, cez jedenie susedových detí počas hladomoru, až po neochotu bojovať za komunistov. A hoc sa neskôr zverstvá páchané nacistami začali vyrovnávať tým sovietskym, väčšina slovenských vojakov pochopila, prečo obyvatelia obsadených sovietskych území vítali wehrmacht ako svojich osloboditeľov.
Slovenskí vojaci v priamej konfrontácii s realitou na území ZSSR pochopili zvrátenosť tejto krajiny a jej režimu. Ostatne, asi by sa oplatilo prečítať napr. Dotyky s boľševizmom od Martina Lacka, dokumenty spravodajstva slovenskej armády 1940 – 1941, vydané Ústavom pamäti národa, či podobné poblikácie.
Ku slovenským vojakom, ktorí „nebojovali“ proti rusom, nemôžeme nepridať slovenskú pohotovostnú letku Slovenských vzdušných zbraní. Slovenskí piloti, ktorí najskôr na lietadlách Avia B-534, a následne na lietadlách Messerschmitt Bf 109 bojovali proti sovietskym pilotom, pričom treba dodať že úspešne a efektívne. Za svoje pomerne krátke pôsobenie získali 215 víťazstiev, pričom hneď niekoľko našich pilotov sa stalo leteckými esami:
zvk. Ján Režňák 32
zvk. Izidor Kovárik 28
npor. Ján Gerthofer 23
zvk. František Cyprich 14
zvk. František Brezina 13
zvk. Jozef Štauder 13
zvk. Pavol Zeleňák 11
rtk. Anton Matúšek 11
pri zostrelení 53 lietadiel LaGG-3, 40 lietadiel Il-2, 31 lietadiel Jak-3...
Neriešim, na ktorej strane bojovali slovenskí vojaci, keď hlušili rusov. Podstatné je to, že Harabin klamal. Klamal vedome, lebo toto sú pomerne známe fakty. Klamal vedome, lebo túži po moci. A v mene vízie moci nemá problém tento klamár robiť zo seba hlupáka, populistu, rusofila, ktorý hucká slaboduchú lúzu, ktorý stavia na tie najnižšie a najhnusnejšie ľudské pudy, bez ohľadu na dôsledky.
Lebo taký je Harabín. A taká je tá lúza, ktorá mu tlieskala.
