V septembri 1939 rozpútalo nacistické Nemecko a Sovietsky zväz druhú svetovú vojnu útokom na Poľsko. V relatívne krátkom čase boli postupne prepadávané ďalšie krajiny, a to oboma agresormi, v zmysle ich vzájomných dohôd. A aj napriek tomu, že od prvého momentu, vzhľadom na brutalitu oboch agresorov bolo jasné, že vojenské ťaženie oboch zvrátených režimov má vyhladzovací charakter, našli sa v demokratickom svete idioti, ktorí hrozbu zo strany nacistov a komunistov spochybňovali.
Vo Veľkej Británii sa fašistické myšlienky začali šíriť od 30-tych rokov, hlavne vďaka Oswaldovi Mosleymu. Ten v roku 1931 založil Britskú úniu fašistov, a inšpiráciu nachádzal ako u Mussoliliho, tak u nacistov. V roku 1936 sa dokonca oženil s Dianou Mitfordovou v berlínskom sídle Goebbelsa, za osobnej účasti Hitlera. Jeho hlavnou agendou boli útoky na židov a agresivita na všetko nebritské. A ako správny fašista sa aj zachoval – keď Hitler zaútočil na západnú Európu, Mosley začal zmierňovať svoju agresívnu rétoriku. Keď Hitler porazil Francúzsko, Mosley už bol pacifistiský chcimír a vyzýval uzavrieť s Hitlerom mier. Nuž a keď Hitler napadol Britániu, s Mosleyom sa urobil krátky proces a s jeho fašistickou stranou taktiež.
Žiaľ, Mosley svojimi sprostými názormi nakazil v Británii dosť hlupákov, takže jeho pôsobenie malo rôzne dopady. Napr. v predvečer vojny, v máji 1939, dva tisíc chlapov pochodovalo ulicami Londýna, a dávali najavo svoj nesúhlas s brannou povinnosťou. Odmietali narukovať, lebo boli proti vojne, boli za mier... Žiaľ, dnes už asi nikto netuší, koľkí z nich sa za tento svoj postoj hanbili, keď ich krajinu bombardovalo Luftwaffe.
A tiež je faktom, že všakovakí chcimírovia neboli iba v Británii kedysi, či na Slovensku a v Čechách dnes. Podobní blbci sa objavili dokonca aj v USA – vojna už trvala pomaly dva roky, Británia sa úporne bránila nacistickým útokom, Hitler rýchlo postupoval so svojimi tankovými jednotkami na Smolensk, predstavitelia USA a Británie riešili vojenskú pomoc v podobe amerických zbraní, a po uliciach New Yorku dňa 7.7.1941 pochodovali chcimírovskí idioti, ktorí odmietali vojenskú pomoc Británii a dokonca sa pýtali, prečo bojovať s Hitlerom, ak Hitler USA nenapadol? A rovnako ako v prípade anglických hlupákov, ani tu sa nezaznamenali názory týchto štrajkujúcich po útoku Japoncov na Pearl Harbor presne na deň o 5 mesiacov neskôr.
Zdá sa, že v každej krajine a v každej dobe sa nájdu nejakí pomýlení, ktorým uniká zásadný fakt – zlo je vždy zlom, a má tendenciu rásť. Je úplne jedno, či v čele toho zla je nacista, komunista alebo fašista, ŠTB-ák, KGB-ák alebo docent vartášov, zlo je vždy zlom a nikdy neprestane škodiť samo od seba. Vždy ho treba hlušiť. Až svetová vojna otvorila oči chcimírom pred 80. rokmi. Žiaľ, nie všetkým.
Potom, ako sovieti prepadli Poľsko, Pobaltie, Fínsko a zmasakrovali všetko, čo im stálo v ceste, prepadol sovietov Hitler. To, ako hrdinská červená armáda prehrávala jednu bitku za druhou, ako sovietom západný svet postavil priemysel, naučil prechlastaných mužikov vyrábať zbrane, dodával im ohromnú vojenskú a materiálnu pomoc a doslova zachraňoval súdruhom ich vznešené zadky, bolo uvedené v predchádzajúcich blogoch. V čele tejto pomoci stáli USA a ich prezident Roosvelt, ktorý veril, že sa dá so sovietmi spolupracovať, a to nielen jednostranne. Preto Američania začali pripravovať projekt efektívnejšieho boja proti Nemecku a Japonsku so zapojením ZSSR. Išlo o využitie sovietskych letísk pri strategickom bombardovaní. Myšlienka sa javila ako vhodnou aj Churchillovi, ale ten zapojenie Británie do projektu odmietol. Vedel že Stalin je zákerný hajzel, ktorý vníma spoluprácu v štýle „...dávajte mi všetko, čo ja veľký súdruh potrebujem, a nič po mne nechcite...“. Skrátka Churchill už vopred predpokladal, že spolupráca so súdruhmi skončí podrazom. Takým tým pravým, súdružským.
Projekt Baseball vznikal od roku 1942, avšak v tom čase išla sovietska armáda od prehry k prehre a mala iné starosti. V októbri 1943 na konferencii ministrov zahraničných vecí v Moskve navrhli Američania Molotovovi projekt využitia sovietskych letísk pre diaľkové bombardéry USA tak, aby bolo možné bombardovať ciele v Európe a Japonsku. Plán pre Európu bol jednoduchý – bombardéry vzlietnu z Británie alebo Talianska, a nevrátia sa po akcii na materské letiská, ale pristanú na území ZSSR. Ciele projektu boli nasledovné: strategické a taktické bombardovanie vo vzdialenej východnej Európe; natiahnutie nacistických síl protivzdušnej obrany, najmä pred spojeneckou inváziou do Francúzska; a demonštrovať Sovietom, ktorí nemali bombardovaciu silu na veľké vzdialenosti, úprimnosť a efektívnosť amerického vojnového úsilia, čím by sa zlepšili sovietsko-americké vzťahy a azda aj výmena informácií. Dúfalo sa tiež, že kyvadlové bombardovanie európskeho priestoru povedie k neskoršiemu použitiu základní na Sibíri na útok na Japonsko.
Tu si treba uvedomiť, že dolet bombardérov a ich stíhacej podpory štartujúcich z Británie končil na úrovni Turína, Prahy či Štetína. Po dosiahnutí týchto vzdialeností sa bombardéry museli vrátiť späť na materské základne. A nakoľko spojenecké letectvo masívnymi náletmi spôsobovalo nacistickému priemyslu vážne škody, Nemci presúvali mnohé svoje závody viac na východ. Ostatne Goeringove zbrojárske závody v Dubnici nad Váhom či výroba bombardérov Junkers Ju-87 Stuka v Trenčíne sú toho príkladom. Preto bolo snahou spojencov dostať svoje bombardéry ďalej na východ a likvidovať zbrojárske kapacity nacistov, keďže sovieti tento druh vedenia operácií nielen že neriešili, oni na to ani nemali diaľkové bombardéry. A ďalší cieľ operácie bol natiahnutie Luftwaffe na širšiu plochu, keďže v tom čase elitné letky Luftwaffe pôsobili v západnej Európe a dávali sprievodným britským a americkým stíhačom riadne zabrať.
Návrh z októbra 1943 prešli sovieti mlčaním. Preto v Teheráne v novembri 1943 žiadosť osobne zopakoval Roosevelt priamo Stalinovi, a ten predbežne, vo februári 1944 súhlasil, ale s podmienkami. Operácia sa prementovala na Frantic (Zastrašenie), mala byť postavená na troch bombardovacích skupinách, do 200 bombardérov operujúcich zo šiestich sovietskych letísk (z čoho napokon ostali iba tri), na personáli v počte 2 tisíc ľudí (z čoho napokon sovieti odobrili iba 1.200)... Američania chceli mať letiská bližšie ku frontu, čo sovieti odmietli, a navrhli tri letiská na území dnešnej Ukrajiny – Poltava, Mirgorod (pre bombardéry B-24 Liberator a B-17 Flyinf Fortress) a Piriatyň (pre sprievodné stíhačky P-51 Mustang a P-38 Lighting). Navyše – uvedené letiská boli nevhodné pre ťažké bombardéry, a preto Američania museli letiská sprevádzkovať na svoj obraz. Znamená to iba to, že časť vybavenia a zásob išla loďami do Murmanska a Archangelska a stade vlakmi na Ukrajinu, časť išla cez Irán. Američania si museli všetko postaviť zo svojich zdrojov – budovy, sklady, stany, doviezť letecké palivo, keďže sovieti kvalitné palivo vyrobiť nevedeli, doviesť muníciu, a hlavne – predĺžiť a spevniť rozbahnenú pristávaciu dráhu oceľovými rohožami.
Rusi mali zabezpečiť stravu (mäso a zeleninu), a hlavne mali zabezpečovať letiská protilietadlovými batériami a letkou stíhačiek Jak-9. A čo sa ukázalo ako kritické – sovieti malo právo nepovoliť americkým stíhačkám vykonávať ochranu letísk. Americké komunikačné centrum bolo pod kontrolou sovietov, podporný personál sledovalo NKVD, a sovieti si dokonca nechali právo rozhodovať o cieľoch náletov.
Za 4 mesiaca boli letiská pripravené, a tak dňa 2.6.1944 pristáli v Poltave po svojej prvej akcii prvé tri lietajúce pevnosti B-17 v čele so strojom Yankee Doodle II pilotovaným generálporučíkom Eakerom. Na letisku Američanov vítal americký veľvyslanec Harriman, veliteľ americkej vojenskej misie generálmajor Deane, a viacero sovietov v čele s generálmajorom Perminovom, za čo už skoro budú viacerí súdruhovia na príkaz Stalina spravodlivo potrestaní (napr. letecký maršal Alexander Novikov, ktorý si dovolil prijať americké vyznamenanie, bol po vojne mučený a uväznený).
Prvá akcia si dala za cieľ bombardovať letecké závody v lotyšskej Rige alebo poľskom Mielci, ale sovieti tieto ciele zablokovali a presadili si bombardovanie cieľov v Rumunsku a Maďarsku. Veliteľ Eaker nesúhlasil s takýmto správaním sa sovietov, ale na príkaz Deana ustúpil, nakoľko: „...je nevyhnutné, aby sme získali plnú dôveru a rešpekt Rusov tým, že začneme našu spoluprácu operáciou, ktorá má pre nich bezprostredný význam...“ Dňa 2.6.1944 teda o 6:55 ráno vzlietli z Talianska 4 skupiny bombardérov B-17 a jedna skupina stíhačiek Mustang bombardovať železničný uzol v Debrecíne. Po akcii pristávajú na ukrajinských letiskách, za veľkej slávy a vítania sa. O päť dní neskôr letia bombardéry späť do Talianska a cestou bombardujú leteckú základňu Focsani v Rumunsku. Tým skončila prvá misia. Bola úspešná a dávala nádej na úspešné pokračovanie. V tých piatich dňoch medzi pristátím a odletom z Ukrajiny sa americkí predstavitelia Eaker, Deane a Harriman zúčastnili stretnutia v Moskve, kde sa vyzdvihol prínos a úspech Američanov v danej akcii. A to sa asi stať nemalo, lebo Stalin sa o slávu s nikým deliť nemienil.
Dňa 21.6.1944 letelo z Británie 2.500 lietadiel na Berlín. Viac ako 2 tisíc ton bômb ničilo továrne či železničné stanice. Po akcii sa lietadlá otočili a vracali sa na materské základne, okrem 140 pevností B-17 a 65 Mustangov, ktoré v rámci druhej misie Frantic leteli na ukrajinské letiská. Za Varšavou si Američania všimli, že majú spoločnosť – prieskumné nemecké lietadlo He-177 s pilotom Hansom Müllerom. Vyštartovali po ňom Mustangy, ale zakaždým sa skryl v oblakoch. A fotil. Fotil až nad Ukrajinu, kam sa americké bombardéry postupne rozptyľovali na jednotlivé letiská. Američania na letisku Mirgorod nepriateľské lietadlo zbadali, dali príkaz svojim stíhačkám na letisku, aby Nemca dostali, ale sovieti zakázali štart. A tak Hans Müller nerušene nafotil to čo chcel a odletel do Minska, kde urýchlene Nemci pripravili útok svojimi bombardérmi He-111 a Ju-88.
Nemecké bombardéry vzlietli z Minska o 20:45, prekročili ruské línie a stretli sa s niekoľkými ruskými lietadlami, ktoré alebo zostrelili sprievodní stíhači, alebo sovietov zahnali. Každopádne už hodinu pred náletom sovieti vedeli, že sa na Poltavu blížia nemecké bombardéry, ale sovietski stíhači nevzlietli. Pol hodinu po polnoci sa nad letiskom Poltava objavili prvé lietadlá so svetlicami, a o pár minút prišla hlavná skupina bombardérov. Za pár desiatok minút bolo zničených 43 amerických bombardérov, kompletná munícia pripravená na nálety, letecké palivo, skrátka všetko, čo Američania tak pracne dostali na toto letisko. Bombardovanie letiska Poltava Nemcami trvalo od 00:35 do 1:45. Odletom posledného nemeckého bombardéra sa spustila protilietadlová paľba sovietskych obrancov. Tí vypálili 28 tisíc nábojov, pálili ešte 15 minút potom, ako stíchol zvuk motorov bombardérov, a div sa svete, ráno hrdinovia zistili že nič netrafili. To už ale Američania premiestňovali svoje lietadlá na iné letiská v očakávaní opakovaných nemeckých náletov, čo sa aj najbližšej noci stalo. Po vojne práve nálet Luftwaffe na Poltavu nazval Herman Goehring najlepším útokom letectva proti Američanom a ukončil bombardovanie Poltavy slovami : „...áno, boli to nádherné časy...“.
Naštvatosť Američanov na neschopnosť sovietov bola nesmierna. Okamžite navrhli zavedenie radarom navádzanej delostreleckej paľby, čo sovieti zamietli. Američania navrhli presunúť 427. nočnú stíhaciu letku vybavenú lietadlami P-61 Black Widow na ochranu letísk, čo sovieti opäť zamietli. Toto správanie sa sovietov pomaly naznačovalo, že spolupráca nepôjde podľa predstáv. Ale na naliehanie najvyšších predstaviteľov USA sa urobilo maximum, aby nálety naďalej pokračovali. Američania opäť opravili letiská a začali ich chystať na nové nálety. Opäť ustupovali sovietom. Dokonca v rámci úvah nad podobným prelietaním bombardérov zo Sibíra na americké základne s bombardovaním Japonska Američania dopravili pár bombardérov B-24 na sibírske letiská. Lietadlá súdruhovia zadržali a nasadili na ne inžinierov, aby ich skopírovali.
Postupne bolo vykonaných ešte niekoľko leteckých misií v rámci ukrajinských letísk, ale to už postupne rástla nedôvera, nevraživosť, nezriedka otvorené nepriateľstvo. Dôvodov na nepriateľstvo zo strany sovietov voči Američanom bolo množstvo : od vzťahov Američanov s miestnymi ženami, cez sovietsku nenávisť voči materiálnemu bohatstvu Američanov, obchodu s americkým tovarom na čiernom trhu, sovietskej nechuti k cudzincom korenenej chlastom. Avšak tie najvážnejšie konflikty ešte len mali prísť.
Tretia misia koncom júla 1944 viedla do Rumunska a Poľska, štvrtá misia začiatkom augusta 1944 viedla do Rumunska, od piatej misie sa ale prudko dvihla miera konfliktov medzi sovietskym vedením a Američanmi. Totiž – už od poloviny júla 1944 vyzýval sovietsky rozhlas Poliakov, aby vo Varšave povstali proti Nemcom. Sovieti sľubovali pomoc a podporu. Poliaci si uvedomovali, že sa dostávajú do šialenej pasce – nechceli Nemcov, ale zároveň tušili čo príde so sovietmi. Keď sa v druhej polovici júla dostala Červená armáda k východnému okraju Varšavy, Nemci sa rozhodli urobiť z Varšavy pevnosť, a poliaci mali byť tou ľudskou silou, ktorá im mala pomôcť. Dňa 1.8.1944 začali Poliaci povstanie proti Nemcom – zle naplánované a nepripravené. A od prvých momentov potrebovali pomoc zvonka. Tú spočiatku zabezpečovali britské bombardéry, ale Varšava bola príliš ďaleko a briti pri pomoci Varšavskému povstaniu mali značné straty.
Ako možnosť sa ukázala podpora zo vzduchu americkými bombardérmi v rámci ukrajinských letísk. Lenže stali sa dve veci – Červená armáda zrazu prestala pred Varšavou postupovať voči Nemcom, a keď americký diplomať Georg Kennan žiadal osobne Stalina o možnosť pomôcť Poliakom, odpoveďou Stalina bolo „vrčiane nie“. Až do 9. septembra 1944 nechali sovieti Nemcov, aby tí vyvraždili obyvateľov Varšavy, a naoko prišli sovietske lietadlá pomôcť Poliakom tým, že im zhadzovali zbrane bez padákov. Konečne dňa 18.9.1944 štartuje 100 bombardérov B-17 z Británie, aby zhodilo pomoc Poliakom a následne pristálo v Poltave. Nad Varšavou bolo zhodených 1.284 kontajnerov so zbraňami, potravinami a zdravotníckym materiálom, ale to už za výdatnej pomoci Stalina nacisti zabili väčšinu povstalcov a uťahovali slučku okolo zbytku preživších, takže sa do rúk Poliakov dostalo iba 10% nákladu, ostatný výsadok získali Nemci. A nakoľko sovieti nedodržali ani svoj sľub, že zaútočia na nemecké letiská v okolí Varšavy, aby chránili americké bombardéry, jeden bombardér bol zostrelený a 49 bombardérov bolo poškodených, viaceré ťažko.
Dňa 5.10.1944 sa poľský generál Bor-Komorowski vzdal nacistom, a operácia Frantic skončila. Tesne pred tým Molotov oznámil, že sovieti potrebujú späť svoje letiská na Ukrajine a mienia ich zabaviť. Američania stiahli svoje lietadlá i väčšinu personálu, a urobili narýchlo inventúru toho čo na Ukrajine ostalo. Sovieti zhabali všetko, čo Američania nestihli v rýchlosti odviezť, vrátane ocelových roštov na ploche letiska. Keď zhabali sklad plný amerických potravín vrátane tisícov plechoviek broskýň, sťažovali sa že tam chýba oproti inventúre 10 plechoviek. Navyše Američania v boji s Japoncami získali Mariánske ostrovy, a teda už nepotrebovali na bombardovanie Japonska sibírske základne. Spolupráca teda mohla skončiť, tým skôr že sa stupňovalo nepriateľstvo súdruhov voči americkým jednotkám na Ukrajine, vrátane streľby do lietadiel P-38 Lighting a ich foto verzií F-5 Lighting (s opakovanou výhovorkou, že je to nepriateľská FW-189), resp. priamych útokov sovietskych stíhačov na americké bombardéry, ktoré sa odchýlili od sovietmi povolených leteckých koridorov či časových okien.
Američania, ktorí dňa 5.10.1944 opúšťali Poltavu, dostali písomné pokyny, aby sa zdržali „hanlivých komentárov voči sovietom“, s dovetkom: „...Rusi sa nesnažia riadiť našu krajinu – nekritizujme ich. Bojujeme za právo všetkých ľudí vládnuť si tak, ako to väčšina uzná za vhodné...“ Americký vyslanec Harriman neskôr okomentoval snahu Roosvelta o spoluprácu so sovietmi nasledovne: „...Z politického hľadiska bol prezident Roosevelt rozhodnutý, že by mohol využiť vojnové priateľstvo so Stalinom na rozvoj úspešných povojnových vzťahov. Pred smrťou si uvedomil, že jeho nádeje neboli naplnené...“ Skrátka sú ľudia, ktorí vďaka tisícom príkladov pochopili, že s komunistami či rusmi sa spolupracovať nedá. A sú iní, ktorí majú potrebu sa ku tomuto zisteniu prepracovať osobným poznaním. Faktom každopádne je, že Američania koncom roka 1944 nemali dôvod dôverovať sovietom a na reči o nejakom bratstve v zbrani pozerali na základe mnohých skúseností s veľkou rezervou.
Mesiac po odchode Američanov z Poltavy, dňa 7.11.1944 vyšiel dlhý konvoj sovietskych bojových a podporných vozidiel 6. gardového zboru z Nišu smerom na Belehrad, s konečným cieľom v Maďarsku. Okolo 10. hodiny sa z juhovýchodu nad pohorím Jastrebac objavili tri štvorice amerických stíhačiek P-38. Prvá štvorica stíhačiek zaútočila na sovietsku kolónu, zničila asi 20 áut, zabila 31 sovietskych vojakov vrátane generálporučíka Kotova a zranila ďalšie desiatky sovietov.
Druhá štvorica stíhačiek P-38 nalietavala na kolónu vozidiel, keď zbadali štartujúce sovietske stíhačky na letisku Niš. Američania stočili útok na letisko a hneď v prvej vlne zničili Jak-3 659 pluku 288. leteckej divízie. Následne americké stíhačky vyleteli do výšky asi 500 metrov, v snahe vyhodnotiť aktuálny stav. O chvíľu na nich zaútočili dve skupiny Jakov a začal letecký súboj, ktorý trval asi 15 minút. Súboja sa zúčastnilo asi 9 strojov Jak-9 a Jak-3 a asi 12 strojov P-38 Lighting. Američania stratili 3 lietadlá, pričom Charles King bol zostrelený protilietadlovou paľbou, ale prežil, a Philip Brewer a Eldon Coulson padli v leteckých súbojoch. Na strane sovietov boli zostrelené oficiálne tri lietadlá, padol Šipulja, Krivonogich zabitý streľbou vlastnej protilietadlovej ochrany a Žestovskij sa zachránil na padáku, neoficiálne bolo zostrelených 5 sovietských stíhačiek.
Američania uvádzajú vlastné straty v počte 3 a sovietske straty v počte 4 až 5, sovieti uvádzajú vlastné straty v počte 3, americké straty v počte 5. Útok amerických stíhačiek na sovietsku kolónu bol považovaný za chybu Američanov a velenie amerického letectva bolo nútené ospravedlniť sa sovietskemu veleniu za to, čo sa stalo. Na základe výsledkov vyšetrovania Komisia 17. leteckej armády zistila nasledovné: piloti lietadla dostali za úlohu strieľať na Nemcov na ceste Skopje - Priština, mapa oblasti Niš sa však údajne ukázala byť podobná mape pri Skopje, čo bol dôvod chyby. Dňa 14.12.1944 sa americký veľvyslanec v ZSSR Averell Harriman ospravedlnil "za nehodu, ku ktorej došlo na Balkáne" v mene amerického prezidenta Franklina Roosevelta a generála americkej armády Georgea Marshalla, a tiež ponúkol, že pošle na veliteľstvo 3. ukrajinského frontu, ktorý bojoval v Juhoslávii, skupinu styčných dôstojníkov na koordináciu akcií sovietskych vojsk a spojeneckých vzdušných síl. Stalin tento návrh odmietol a uviedol, že demarkačná čiara pre akcie spojeneckého letectva už bola stanovená. Tým celá záležitosť išla do archívov ako prísne tajná a viac sa o nej nemalo hovoriť.
Faktom je, že dňa 7.11.1944 sa pod vedením plukovníka Clarencea Edwinsona pohybovala v okolí mesta Niš skupina stíhačiek P-38 Lighting. Tieto lietadlá útočili na nemecký vlak v oblasti Sjenica – Mitrovica, pričom jeden P-38 kapitána Kinga bol zasiahnutý flakom. Kapitán King prežil, pomohli mu miestni obyvatelia, a jeho meno figuruje v zozname strát. V zozname strát figurujú aj ďalší dvaja americkí piloti ako obete vzdušných súbojov. Z americkej strany žiadne ďalšie údaje neprenikli. A zrejme asi ani nebol dôvod. S veľkou pravdepodobnosťou celý incident nad mestom Niš bol iba nedorozumením či chybou. Takou chybou, aká sa cez vojnu stala v stovkách prípadov. Napr. sovietské eso Pokryškin zostrelil vlastné lietadlo Su-2, sovietske eso Kožedub zaútočil omylom na americké Mustangy a pod. Incident skrátka bol uzavretý ako nedorozumenie, informácie o ňom sa stali prísne tajné a na všetko sa malo zabudnúť. Nestalo sa, lebo sovieti a následne rusi potrebovali nájsť ďalšiu zádrapku, aby mohli svojich bývalých spojencov osočovať.
Sovietska strana uviedla v pôvodných materiáloch (správa 866 IAP zo dňa 7.11.1944), že došlo k útoku na sovietsku kolónu vozidiel dvanástimi nepriateľskými stíhačkami, ktoré sovieti považovali za nemecké FW-189. Už samotné toto priznanie evokuje, že si sovieti američanov mohli spliesť s Luftwaffe a preto streľba flakom po stíhačke Charlesa Kinga môže celú akciu posúvať do iného svetla. Ostatne, streľba zo sovietskych zbraní na P-38 Lighting bola viac ako častá.
Správa 288. stíhacej divízie vypracovaná o pár dní neskôr tvrdí, že Američanov bolo 18, a leteckého súboja sa zúčastnilo sovietske letecké eso Alexej Koldunov, ktorý s nasadením vlastného života súboj s američanmi ukončil.
V roku 1963 sa objavili názory, že americký útok bol útokom na sovietov oslavujúcich výročie revolúcie a do správy bol pridaný vymyslený opis umierania hrdinského generála Kotova v náručí svojho syna.
V roku 2010 už rusi uvádzali, že americký útok bol úmyselný a ruská vláda navrhla postaviť v Niši pamätník sovietskym vojakom zabitým Američanmi. Pri pamätníku je nástenná maľba zobrazujúca americké lietadlá útočiace na sovietov. Pri predstavení pamätníka odznelo, ako 27 amerických lietadiel napadol nič netušiacich sovietov.
Následne sa narýchlo dotvoril srdcervúci príbeh zomierania generála Kotova, už aj vo väzbe na udalosti na Ukrajine: „...7. novembra 1944 môj otec zomrel v náručí svojho syna - môjho staršieho brata Engelsa Kotova. Môj otec bol pochovaný v Odese. Teraz je jeho hrob na chodníku slávy pri Pamätníku neznámeho námorníka. Veľmi ma znepokojuje osud tohto pamätníka pretože teraz sa na Ukrajine ničia pamätníky sovietskych vojakov. Som vďačný všetkým, ktorí prispeli k zachovaniu pamiatky môjho otca a tragických udalostí z roku 1944. Naozaj dúfam, že čoskoro budem môcť prísť do Nišu so svojimi vnúčatami...“
To sa už ale ruské a srbské inštitúcie hecujú v nenávisti voči Američanom a v úvahách, ako udalosť zo 7.11.1944 efektívne zneužiť : ... "Otvorenie pamätníka je historickým momentom," povedal napr. Viktor Safjanov, „...som veľmi rád, že sa koná pod ruskými a srbskými vlajkami, ako aj pod transparentom víťazstva - kópiou transparentu, ktorý bol vyvesený v roku 1945 nad budovou Reichstagu. A je veľmi dobré, že zástavu držia mladí synovia srbskej vlasti a ich ďalší rovesníci teraz pochodujú pod touto zástavou na Červenom námestí spolu s ruskými ozbrojenými silami... Zástava víťazstva je symbolom našej jednoty, odvahy a lásky k vlasti."
Do celého tohto stupídneho cirkusu už iba chýbalo nezbrehé hrdinstvo a veľká obeť. Propaganda toto veľmi rýchlo spracovala – súčasťou leteckého súboja bolo aj letecké eso, Alexander Koldunov, ktorý sadol do lietadla, vyletel s ním kolmo nahor priamo k americkému veliteľovi letky a gestikuláciou mu naznačil, že nie je nepriateľ. Čo stačilo, aby americké stíhačky odleteli. Až na to, že iná verzia tej istej správy hovorí, ako súdruh Koldunov pri tom lete do nebíčka zostrelil jedného Yankeeho a hneď potom ďalších troch a až potom naznačoval že nie je nepriateľ...
A aby sa dodala aj vlastenecká šťava, tak sa správa doplnila o časť, ako sovietski letci na letisku Niš išli oslavovať októbrovú revolúciu: „...súdruhovia!... dnes celý sovietsky ľud oslavuje 27. výročie VOSR...“; „...útočia na nás... nacisti na našom letisku...“; „...ničomu nerozumiem..., 40 lietadiel... skade došli?... ale veď to nie sú Nemci... To sú Američania... naši spojenci... útočia na nás, na naše zaparkované lietadlá...“ Nuž, keby lietadlá boli zaparkované a piloti slávili revolúciu, tak by asi tak skoro nevzlietli...
Každou ďalšou správou je počet amerických lietadiel vyšší, hrdinstvo sovietov väčšie, odvaha úžasnejšia a bolesť silnejšia. Skrátka, každou ďalšou správou nové a nové zmeny viac a viac zhovaďujú svojich autorov a naznačujú, kde asi je pravda a ako sa asi dá rusom veriť. Americký historik Stoler na margo obdobia druhej svetovej vojny tvrdí: „...v tom čase sa v určitých amerických kruhoch začali čoraz viac vyjadrovať názory, že Rusko je spojencom len počas vojny, a po jej skončení sa na túto krajinu nemožno spoliehať ako na priateľskú. Niektorí predstavitelia americkej spravodajskej služby zaujali rovnaké pozície. V plánoch, ktoré vypracovali, dostal ZSSR miesto ako potenciálny nepriateľ...“ A generál Dean bol úprimnejší vo svojich odporúčaniach oficiálnemu Washingtonu. Poukazujúc na nedostatok vzájomného rešpektu Moskvy v reakcii na americkú pomoc napísal: "Musíme byť tvrdší, ak si chceme v budúcnosti získať ich rešpekt a spolupracovať s nimi." Šanca na spoluprácu už ale nenastala, lebo začala studená vojna, a to v priamej konfrontácii, keď sa bývalí spojenci - americkí a sovietski piloti - zapoja do leteckých bitiek na kórejskej oblohe. A na strane sovietov je to opäť o klamstvách: v roku 1950, počas kórejskej vojny, Sovieti poskytli Číňanom a Severokórejčanom svoje stíhačky MiGy-15 a výcvik pilotov. Čoskoro potom dôkazy odhalili, že sovietski piloti osobne lietali proti americkým stíhačkám. Rusko však dodnes popiera účasť na akejkoľvek priamej konfrontácii v Kórei. A keďže Rusi nepreberajú zodpovednosť za obvinenia, Niš zostáva jedinou priamou konfrontáciou medzi týmito dvoma mocnosťami, ku ktorej sa obe priznávajú.
Žiaľ, stovky príkladov správania sa sovietov a dnes aj rusov potvrdzujú, že im môže veriť iba idiot. Spolupracovať nevedia, pomoc si nevážia, ich predstava vzťahu je jednosmerná a povýšenecká. Takíto vždy boli a budú. Spochybnili pomoc západu pri budovaní sovietskeho priemyslu, spochybnili pomoc západu v čase druhej svetovej vojny, na prípade Poltavy vidieť že nemali záujem korektne spolupracovať ani voči svojmu úhlavnému nepriateľovi (...svojho času bratovi v zbrani), zato využili každú jednu príležitosť zaklamať, podraziť, okradnúť či poškodiť kohokoľvek, kto to s nimi myslel úprimne a korektne. Rusi totiž slušnosť a korektnosť vnímajú ako prejav slabosti a tak sa aj správajú.
Dovetok
Aby sme sovietom nekrivdili, spolupráca s Američanmi na ukrajinských letiskách predsa len pre nich mala nejaký význam. V deň, kedy nemecké bombardéry zaútočili na letisko Poltava, použili Nemci nielen klasické bomby, ale aj motýlie bomby (či skôr míny) Sprengbombe Dickwandig SD2. Americkí piloti mali následne možnosť vidieť, ako po letisku pobehujú sovieti v snahe vyčistiť pristávaciu plochu a postupne pri týchto bombách vybuchujú. To si samozrejme všimli aj sovietski velitelia a tieto míny začali študovať. O pár rokov si sovieti pripravili vlastné verzie motýlích bômb PFM-1, ktoré s veľkým úspechom použili v Afganistane na zmrzačenie asi pol milióna detí a ďalších pár státisícov dospelých. Motýlia bomba totiž vypadá ako hračka, a hoc tento typ zbrane už v roku 1997 zakázala Ottawská zmluva, Rusi naďalej motýlie bomby používajú. V súčasnej dobe v ohromných počtoch napr. na Ukrajine, kde mrzačia tisíce Ukrajincov.
Našťastie nielen nich. V auguste 2022 motýlia bomba zabila na území ukrajiny prokremeľskú novinárku Zemfiru Sulejmanovú a nám neostáva iba dúfať, že si Rusi výhody tejto zbrane užijú na sebe samých v čo najväčšom rozsahu. Ak by sa niekomu v rámci politickej korektnosti predchádzajúca veta nepáčila, rád doplním fotky zmrzačených detí.
