Narodil sa v roku 1919 neďaleko Trnavy, v Ružindole. Vyučil sa za typografa, a ako vojak Slovenskej armády bol súčasťou 101. pešieho pluku, ktorý bojoval proti sovietom na území ZSSR. A keďže mu hlavou lietali komunistické nezmysly, v máji 1943 sa rozhodol dezertovať a prebehnúť k sovietskym partizánom generála Saburova niekde pri bieloruskej dedine Bagutiči. Bolo to v dobe, kedy pod agitáciou komunistov a antifašistov prebiehalo viacero slovenských vojakov na sovietsku stranu, vrátane dezertérov okolo Jána Nálepku.
Ten dezertér z Ružindola sa volal Viliam Šalgovič. Vo svojich spomienkach uvádzal, že dezertoval, lebo nechcel bojovať proti súdruhom. Hlásenie dôstojníka generálneho štábu mjr. Júliusa Noska uvádzalo, že Šalgovič „...mal byť vyšetrovaný vo veci spolčovania sa s banditmi...“, čiže paktoval s bieloruskými partizánmi, tak ako mnoho iných slovenských vojakov v tej dobe. Správanie sa slovenských vojakov na východnom fronte, a ich chuť bojovať proti sovietom, bola pod intenzívnym vplyvom sovietskej propagandy. V tej dobe totiž na okupovaných územiach, kde pôsobili slovenskí vojaci, žili alebo starí ľudia, ktorí nostalgicky spomínali na cárske obdobie, alebo deti a ženy, ktoré sa fanaticky hlásili k socializmu. Spravodajské hlásenie z roku 1941 uvádzalo: „...Staršie obyvateľstvo, ktoré ešte pamätá na časy pred rokom 1918, nestojí o boľševizmus, zavrhuje kolektívny systém hospodárenia. Na mládeži však dvadsaťročná výchova zanechala isté stopy: Dáva otvorene svoje boľševické presvedčenie najavo, verí vo víťazstvo Rudej armády, k náboženskej otázke je úplne ľahostajná....“
A práve mladé sovietske súdružky sa ukázali ako významná príčina dezercie Slovákov, kde nadväzovanie známostí a vzťahov so slovenskými vojakmi umožňovalo dostávať Slovákov názorovo úplne inam. A než slovač zistila, že devy spanilé sexujú za Stalina a svoju vlasť, už boli naši milí v partizánskych oddieloch. Samozrejme, sovieti skúšali rôzne spôsoby na odlákanie našich vojakov. Občas to boli listy, ktoré sa medzi našich vojakov dostali od dezertérov, občas dokonca k našim jednotkám prišli dezertéri agitovať úplne na drzovku. Treba dodať, že v mnohých prípadoch úspešne. A tak sa časť slovenských vojakov, ktorí dezertovali zo Slovenskej armády, stala súčasťou partizánskych oddielov, časť sa stala súčasťou vznikajúceho Československého armádneho zboru.
Viliam Šalgovič sa nejakou zvláštnou zhodou náhod dostal na sovietske vojenské učilište, kde sa učil agitovať. Výsledkom bolo, že začal pôsobiť, už ako zapálený komunista, v pozícii osvetového dôstojníka, kde hlavnou úlohou bolo vysvetľovať svojim bojovým druhom, za akú šťastnú a komunistickú budúcnosť bojujú. A niekde tu sa zrejme Šalgovič rozhodol, že slovenská strana nebude tou jedinou, za ktorú bude kopať.
Volá sa to kolaborácia. Je to vedomá spolupráca s inou mocnosťou, s vojenským nepriateľom, okupačnou mocou či politickým nepriateľom, smerovaná proti záujmom vlastnej krajiny. Dalo by sa spýtať, akýže to bol v tej dobe vojenský nepriateľ či okupačná moc v podobe ZSSR, ktorý po boku vojakov ako Šalgovič bojoval proti nacistom. Aby sme to pochopili, je nutné si pozrieť príbeh vojnového druha a blízkeho kolegu Viliama Šalgoviča, českého právnika Karla Vaša. Ten ako fanatický komunista prebehol po rozdelení Československa v roku 1939 do ZSSR. Tam ho sovieti zajali, a na tri roky strčili do gulagu na Vorkute. V tom gulagu bolo mnoho väzňov – Rusi, Ukrajinci, Poliaci, Kazaši, Slováci aj Česi. A tu začala hviezdna kariéra Karla Vaša, ktorý začal takým spôsobom zrádzať a udávať svojich spoluväzňov, že to zaujalo aj príslušníkov z NKVD.
To už ale začínal rok 1944, sovieti tlačili nacistov späť na západ, a Stalin už kul plány na politické obsadenie strednej Európy. Na to ale potreboval kopec československých konfidentov, ktorí by boli ochotní vykonať v prospech sovietov akúkoľvek špinavosť. A tak si sovieti začali takéto osoby testovať. V tej dobe Karol Vaš pôsobil v poľnom súde, Šalgovič ako politický agitátor, obaja v štruktúrach Československého armádneho zboru. A keďže sovietske vedenie malo záujem vedieť o všetkom, čo sa v ČS zbore deje, získalo si na túto činnosť aj Vaša a Šalgoviča. A tí nelenili, a udatne posúvali sovietom informácie o náladách v našich jednotkách, o morálke, o politických postojoch veliteľov a pod. Takto chlapci, v jednom šíku, udávaním a špinením dostali viacero československých vojakov do sovietskych gulagov.
Začal rok 1945, a veliteľ spravodajskej služby u 4. ukrajinského frontu Lev Mechlis, neslávne známy vyvražďovaním dôstojníckeho zboru Červenej armády koncom 30-tych rokov, si osobne vyžiadal zriadenie Vojenského obranného spravodajstva (VOS) v rámci ČS armádneho zboru. A rovno si do čela tejto inštitúcie sovieti dosadili svojich ľudí – kovaných a fanatických komunistov, ochotných splniť akékoľvek zverstvo. Bedřich Reicin, Karol Vaš či Viliam Šalgovič okamžite začali pôsobiť – vytváranie agentúrnych sietí u vojenských jednotiek, sledovanie, kontrola, preverovanie mužstva i veliteľov. Ale tiež zneškodňovanie nepriateľských agentov či diverzantov, prípadne ľudí odmietajúcich spojenectvo s komunistami. Oddiely VOS pod vedením Reicina mali nekontrolovateľné právomoci ako voči vojakom, tak aj voči civilistom. A keďže fungovali na spôsob NKVD, mali aj vlastné Zvláštne oddiely, ktorých úlohou bolo zatýkať, mučiť, popravovať, napr. špiónov. Vojenský historik Eduard Stehlík tvrdí: „...kto bol podľa NKVD špión? Vlastne ktokoľvek. Mohol to byť človek, ktorý prišiel do ZSSR z Veľkej Británie, a stačilo, aby sa vyjadroval kriticky k pomerom, ktoré okolo seba videl...“
VOS pod vedením Reicina riešila deportácie našich dôstojníkov do sovietských trestných táborov, likvidácie príslušníkov nemeckej a maďarskej národnosti, vyhadzovanie ľudí z armády, výsluchy, zastrašovania, mučenia a vraždy. Dôstojníci NKVD ako Kambulov, Myšin či Kuznecov školili príslušníkov VOS, ako dostať z kohokoľvek akékoľvek priznanie. A keďže sadisti z VOS ako Vaš či Šalgovič boli úplne mimo kontrolu, dochádzalo napr. k opakovaným znásilňovaniam žien, vraždeniu ich mužov, popravovaniu kohokoľvek, kto sa im nepáčil, organizovania rôznych orgií končiacich utýraním nešťastníkov na smrť. Občas sa niekto voči metódam VOS ohradil, napr. keď Vaš a Šalgovič na smrť umlátili jedného sovietskeho staršinu, ale väčšinou mali voľné ruky. VOS vynášalo mesačne okolo 80 prísnych trestov nad vojakmi a dôstojníkmi, často krát na základe vymyslených udaní. Odsúdení boli často krát nasadení do trestného oddielu, ktorého úlohou bolo napríklad prešlapávať mínové polia. Takto ku trestnej rote bol napr. pridelený vojak Michal Durkaj, ktorý bol odsúdený za to, že sa „pokúsil kaliť priateľský pomer medzi ČSR a ZSSR“. Tieto zverstvá, vykonávané v zmysle školení NKVD, páchali čs príslušníci voči svojim vlastným.
Keď ČS armádny zbor začal pôsobiť na území Slovenska, VOS sa podieľalo na potláčaní protikomunistických nálad v našej armáde. V okolí Liptovského Mikuláša Vaš a Šalgovič umučili niekoľko ľudí, pričom ich krutosť kritizoval už aj sovietsky generál Kuznecov. Akcie pritom neboli zo strany VOS smerované iba voči našej armáde (a to dokonca v podobe priehradových oddielov, ktoré strieľali do vlastných vojakov), ale aj voči civilnému obyvateľstvu. Oddiely pod vedením Vaša a Šalgoviča vykonávali únosy civilistov z oslobodeného územia, bez písomných záznamov dochádzalo k ich odovzdaniu sovietskym orgánom, alebo ich rovno vraždili. Známy je prípad, kedy VOS zatkla cca. 500 občanov, ktorí boli pôvodne ruskej, bieloruskej a ukrajinskej národnosti, a ušli do ČSR pred sovietskymi komunistami. Alebo príslušníčka zdravotnej služby ČS armádneho zboru, ktorá po znásilnení príslušníkmi VOS a následnom otehotnení bola v okolí Liptovského Mikuláša popravená.
Takto vypadala kolaborácia ľudí ako Šalgovič v praxi. Na začiatku to boli nejaké názory a presvedčenia, inklinovanie k nejakému zvrátenému režimu, prvé aktivity v jeho prospech a v neprospech ČS strany, a potom už iba zverstvo za zverstvom. Skončila vojna, ale Šalgovič naďalej pôsobil vo VOS.
V rokoch 1945 až 1948 organizovalo na našom území VOS napr. hon na tzv. bielych partizánov. Išlo vlastne o to, že kto sa VOS znepáčil a nebol úplne červený, mohol byť zaistený, odovzdaný sovietom, odvedený do gulagu, alebo popravený. Podobne sa VOS správala voči civilistom na Slovensku aj v rámci akcie boja proti banderovcom alebo kolaborantom, kde obeťami boli často krát nevinní ľudia. Od roku 1945 už ale VOS začala plniť hlavné príkazy Moskvy, a totiž vyčistiť ČS armádu od politicky nespoľahlivých ľudí. Takže už od mája 1945 Reicin a jeho ľudia z armády vyhadzovali generálov a dôstojníkov, ktorí akýmkoľvek spôsobom vyjadrili svoj nesúhlas s komunistickým režimom. Hlavným cieľom Moskvy, ČS komunistov a Ludvíka Svobodu boli dôstojníci, ktorí prišli do ČS armády z Británie. Tí totiž otvorene kritizovali sovietov a Svobodu za brutálny spôsob vedenia bojov, ktorý velenie 1. ČS armádneho zboru viedlo a ktorého výsledkom boli ohromné vlastné straty. Takéto názorové prejavy nemienila tolerovať ani Moskva, ani ČS komunisti.
Dňa 10.3.1948 bol zavraždený minister zahraničia Jan Masaryk. V súvislosti s touto vraždou sa objavujú okrem priamych aktérov vraždy, agenta NKVD a nemeckého komunistu Augustina Schramma, policajta Miroslava Pich – Tůmu, podplukovníka Vojtěcha Kohouta a bývalého partizána Josefa Vávru – Staříka aj mená námestníka ministra zahraničných vecí ZSSR Zorina a zástupcov VOS Reicina a Šalgoviča. To už ale bola doba, kedy VOS (ktoré sa v 1946 premenilo na 5. oddelenie Hlavného štábu Ministerstva národnej obrany) pomáhalo realizovať komunistický puč.
Po februári 1948 hlavne vďaka ľuďom ako Reicin, Vaš a Šalgovič podpísal minister obrany Svoboda prepúšťacie dekréty, kde bolo okamžite z ČS armády prepustených 57 generálov, 1.235 dôstojníkov, 540 rotmajstrov a poddôstojníkov. Do roku 1953 bolo prepustených z ČS armády 4 tisíc dôstojníkov, z ktorých 28 bolo popravených, viac ako tisíc bolo odsúdených na dlhoročné tresty, 500 skončilo v táboroch nútených prác a 2.500 bolo úradne presťahovaných na rôzne miesta v krajine. Kremeľ si obzvlášť zgustol na popravách niektorých významných predstaviteľoch armády, kde úlohou VOS bolo na týchto ľudí pripraviť žaloby a mučením vymlátiť priznania. Takto sa obeťami politických procesov, kde významnú úlohu hrali Reicin, Vaš a Šalgovič, stali generál Heliodor Píka, ČS príslušníci RAF ako major Josef Bryks, divízny generál Karel Janoušek, plukovník Vlastimil Chrást, kapitán Josef Čapka, kapitán Ondřej Špaček, kapitán Otakar Černý, podplukovník Josef Hanuš, ďalej armádny generál Karel Kutlvašer, generál Karel Klapálek, divízny generál Jan Kratochvíl, generál Antonín Pelich, brigádny generál Rajmund Mrázek a desiatky ďalších. Napr. Heliodor Píka musel na príkaz Kremľa zomrieť, lebo sa podieľal na záchrane stoviek ČS vojakov väznených v sovietskych gulagoch, a pri pátraní po týchto vojakoch si urobil celkom dobrú predstavu o sieti lágrov, kde sovietski súdruhovia mučili svojich oponentov. Žiaľ, Heliodor Píka nebol nebezpečný iba pre rusov, ale aj pre československých komunistov. Jednak vedel, aké podvody robil Gottwald a jeho komunistická partia počas vojny v Moskve s potravinami, a tiež mal komunistov prečítaných. Prezidenta Beneša varoval pred sovietmi slovami: „...pýtajú sa, že aké to tu chceme hlasovanie ľudu? Až tu bude Červená armáda, potom budú musieť všetci hlasovať za diktatúru proletariátu...“ Generál Píka bol obesený na dvore plzeňskej väznice Bory dňa 21.6.1949.
Skôr, ako došlo ku poprave, väzni boli vypočúvaní príslušníkmi bývalej VOS, v tom období už 5. oddelením Hlavného štábu MNO. To vypočúvanie malo podobu mučenia a týrania. Vojenský historik František Hanzlík píše o tom, čo sa dialo v rokoch 1949 – 1951, nasledovné: „...Použití provokací, tělesné tresty, týrání osob se stalo při vyšetřování běžnou věcí. Zvlášť tvrdé výslechy byly prováděny především v těch případech, ve kterých vedení mělo zájem na odstranění vyšetřovanců bez ohledu na zjištění materiální pravdy. Od roku 1949 se fyzické násilí vůči vyšetřovancům používá ve stále větší míře, není téměř jediného vyšetřovance, který by nebyl týrán...“
Väzňov mučili rôzni sadisti, napr. kapitán František Pergl v bývalej vojenskej väznici v Kapucínskej ulici na Hradčanoch, ktorý používal mlátenie obuškom, fackovanie, drvenie kostí v železách, pochodovanie v noci, polievanie studenou vodou, cvičenie až do omdletia, neustále budenie, kopanie a bitie cez chodidlá, šlahanie mokrým ručníkom... Výsledkom takéhoto mučenia bývali vyrazené zuby, poškodené ušné bubienky, rozdrvené prsty, dolámané rebrá... Jediná starostlivosť, ktorú mučeným väzňom kapitán Pergl poskytol, bol fenolftaleín, po ktorého požití prichádzali prudké hnačky. Na mučenie sadistom Perglom spomínali pre Pamäť národa generál Tomáš Sedláček, hokejista Augustín Bubník a mnohí bývalí dôstojníci ČS armády.
Áno, milí čitatelia. Vyššie uvedené riadky nepopisujú stredovek a inkvizičné Španielsko. Toto sa dialo v našej krajine v polovici minulého storočia. Toto sa dialo v našej krajine na príkaz Moskvy, a za priamej podpory kolaborantov, ktorí ako československí komunisti boli ochotní splniť akékoľvek zverstvo prikázané Moskvou.
Dalo by sa písať o zverstvách komunistických sadistov ako boli František Pergl, Ludvík Souček, Ludvík Turek, a mnohých ďalších, ktorí mučili väzňov od Jáchymova, cez Mírov, až po Leopoldov. Dalo by sa písať o obetiach tej doby, od generála Píku, cez partizána Štefana Gavendu až po účastníka SNP Tomáša Sedláčka. Dalo by sa písať o stovkách dôstojníkov, ktorí skončili vo väzení v rámci akcie D, a ani netušili, prečo. Nemá to v tomto blogu zmysel. Kto chce, pravdu si nájde. Nesmieme ale zabudnúť, že toto všetko zlo k nám dotiahli sovietski komunisti a československí zradcovia, ktorí s nimi kolaborovali. Ak teda niekedy budete počuť vrieskanie nejakého smeráka, ako k nám z východu prichádzalo dobro a mier, pozrite si na webe tváre Čechov a Slovákov, umučených sadistami z NKVD, KGB, VOS či KSČ.
Vráťme sa k Viliamovi Šalgovičovi. Od roku 1946 je poslancom Slovenskej národnej rady a následne aj poslancom Národného zhromaždenia. V tej dobe je najlepšie plateným slovenským agentom NKVD a VOS vnútri KSČ (po boku českého kolegu, agenta VOS Gustava Bareša). V júni 1968 ho Dubček navrhuje ako námestníka ministra vnútra pre ŠTB, kde ako agent KGB pripravuje so sovietskymi okupantami plán obsadenia Československa.
Dňa 19.8.1968 Šalgovič informoval pplk. Molnára, že vojská Varšavskej zmluvy vstúpia na územie ČSSR. V ten deň o 21. hodine zástupca Spojeného velenia ozbrojených síl Varšavskej zmluvy generál Janščikov požiadal Šalgoviča, aby ozbrojené zložky ČSSR nekládli odpor. O hodinu neskôr Šalgovič doviedol ku generálovi Janščikovovi ministra obrany Martina Dzúra. Ten sa v tej chvíli dozvedel od veľvyslanca ZSSR Červonenka, že vojská piatich armád poskytnú Československu internacionálnu pomoc. Dňa 20.8.1968 už Šalgovič zadával príkazy súvisiace s inváziou. Jeho ľudia mali zaistiť bezproblémové pristávania sovietskych lietadiel na Ruzyni, aktivity proti vysielaniu ilegálnych vysielačov a televízie, opatrenia súvisiace s obsadzovaním Prahy. V momente, kedy prvé ruské tanky prekračujú hranice ČSSR, Šalgovič a jeho ľudia už zatýkajú vedúcich straníckych a štátnych predstaviteľov vrátane Dubčeka.
Hneď po vpáde okupantov na naše územie sa medzi ľuďmi šírili mená tých hlavných zradcov a kolaborantov. Boli medzi nimi Biľak, Indra, Švestka i Šalgovič. V Brne dňa 21.8.1968 vyvesili na výklade obchodu Ruskej knihy ručne písaný inzerát v znení:
... zaběhla se hyena, slyšící na jmého Šalgovič. Jelikož je podezřelá ze stekliny, utraťte!...
Lenže začali roky normalizácie. Prišli ďalší zradcovia a kolaboranti, ako napr. Husák, a krajina sa začala čistiť od iných názorov. Lebo normalizácia nie je v podstate nič iné, ako názorové zjednotenie strany a ľudu, bez konfliktov, bez plurality, bez problémov. Čiže to, čo dnes žiada novodobý kolaborant Pelegrini v podobe sloganu „Slovensko už potrebuje pokoj“. O tento pokoj sa snažili gauneri ako Husák, Biľak, Štrougal či Šalgovič. Aby si mohli nerušene vládnuť, hrať sa na mocných, a držať ľudí v krajine obohnanej ostnatým drôtom. A presne o takýto typ pokoja ide aj Pelegrinimu.
V 80-tych rokoch sa dokonca Šalgovič stáva predsedom Slovenskej národnej rady. Zdá sa, že náš parlament má na kolaborantov akési šťastie. V roku 1987 ako predseda SNR stojí Šalgovič na prvomájovej oslave, keď zo sprievodu začali lietať pokazené vajíčka. Jedno vajce trafilo Šalgoviča, stojaceho medzi súdruhom Colotkom a súdružkou Litvajovou, do tváre. „Útočníkom“ bol študent Vladimír Červeň, ktorý dostal trest 14 mesiacov a bol vyhodený zo školy. Dnes Vladimír Červeň žije v Kalifornii.
Dňa 6.2.1990 našli Šalgoviča obeseného v pivničnej práčovni na Mudroňovej ulici v Bratislave. Za svoj život napáchal súdruh generálmajor Viliam Šalgovič, predseda Slovenskej národnej rady, predseda slovenského Ústredného výboru Zväzu československo – sovietskeho priateľstva, nositeľ Rádu práce, Rádu Víťazného februára a Rádu republiky, agent NKVD a KGB, špinavec a kolaborant, neskutočne veľa zla. To, či za všetky zverstvá, ktoré spáchal, sa sám rozhodol na sebe vykonať spravodlivosť, alebo mu s tým pomohli sovietski priatelia, asi dnes nie je podstatné. Pre sovietov sa po roku 1989 stal Šalgovič hrozbou, ktorá mohla začať rozprávať o spolupráci s KGB. Nestalo sa. Odišiel ako zradca a kolaborant. Ako ten, ktorý kolaboroval so sovietskym režimom, a zradil svoju krajinu.
Šalgovič zďaleka nebol prvým ani jediným významným kolaborantom. V 30-tych a 40-tych rokoch sme mali na Slovensku kolaborantov v nacistickým Nemeckom. Tiso, Tuka, Mach či Ďurčanský boli hanbou tejto krajiny, a niektorí z nich boli za svoje činy aj potrestaní.
Kolaboranti, ktorí prišli po klérofašistoch, žiaľ v mnohých prípadoch potrestaní neboli. Špinavci ako Husák či Biľak dožili svoj život bez trestu. A zdá sa, že to bola chyba, lebo dnes tu máme na Slovensku ďalších kolaborantov. V tejto súvislosti si neustále treba opakovať, čo to kolaborácia je a ako prebiehala u takých kolaborantov, ako boli Šalgovič či Vaš:
Najskôr je to „iba“ preberanie propagandy. Nech ide o čokoľvek, akékoľvek klamstvo či nezmysel, je nutné to točiť dookola do tej doby, že sa tento „alternatívny názor“ stane bežným, a čo je bežné, je aj prijímané a následne je tomu uverené
Na tejto báze začína prezentácia propagandistu. Nekritické názory a vyzdvihovanie či ospravedlňovanie propagandistu, nezriedka bez akýchkoľvek faktov či verifikovaných podkladov. A zároveň znevažovanie a spochybňovanie čohokoľvek a kohokoľvek, kto je hodnotovo či názorovo na druhej strane, ako je propagandista
Ďalší krok je priama aktivita v prospech propagandistu. Táto aktivita už má povahu zrady voči tretím stranám, priama spolupráca s propagandistom a aktivity proti vlastnej krajine
Šalgovič:
Robil osvetového pracovníka a šíril komunistickú propagandu, adresne agitoval v prospech komunistov
Spochybňoval loajalitu nekomunistických vojakov, neskôr členov zahraničného odboja, členov Demokratickej strany a pod., vykonával aktivity voči vlastnej armáde, informoval NKVD, pôsobil proti spojencom, exilovej vláde v Londýne, dôstojníkom z Británie...
Odovzdávanie väzňov sovietskym orgánom, likvidácia politických a názorových oponentov vo vlastnej krajine na základe požiadaviek ZSSR, spoluorganizovanie okupácie ČSR, politické odovzdanie krajiny do moci ZSSR, vlastizrada
A ako dnes prebieha v podaní aktuálnych kolaborantov ako fico, blaha, danko, blanár či pelegrini:
Šírenie propagandy typu všetci sú proti Rusku, NATO sa nemalo rozširovať, na Ukrajine sú laboratóriá, Ukrajina jazykovo a kultúrne utláča, šírenie nezmyslov typu utláčanie a vraždenie rusov na Donbase, vraždenie rusov v Odese, mŕtvi v Buči boli komparz, Ukrajinci nemali provokovať...
Šírenie nezmyslov ako toto nie je naša vojna, čo my s touto vojnou máme?, prečo sa tam západ angažuje?, prečo tam posielať západné zbrane?, prečo Ukrajina nechce jednať?...
Vyzrádzanie informácií z prostredia NATO a EÚ, stretávanie sa s vojnovými zločincami, neodsúdenie špióna za vlastizradu, odškodnenie proruského teroristu...
K prvým krokom a prejavom kolaborácie už došlo. Strata medzinárodného postavenia a ohrozenie peňazí z EÚ je už aktuálne. Čo aktuálnym nie je, je vraždenie názorových a politických oponentov. Nepochybujem ale, že ak Rusko prejde cez Ukrajinu a príde ku nám, slovenskí kolaboranti budú tí, ktorí budú ruským vrahom ukazovať, koho z nás treba popraviť.
Za ostatné dva roky, čo vedie Rusko vyhladzovaciu vojnu na Ukrajine, kolaboranti fico, blaha, danko, blanár či pelegrini prekročili všetky červené čiary a jasne ukázali, že sú vernými nasledovníkmi zradcov ako Husák, Biľak či Šalgovič. Denno denne sú na strane agresora a teroristického štátu, a zároveň tvrdia, že každý kto nie je na strane agresora, chce vojnu. Zvrátené kolaborantské zmýšľanie, ktoré má brutálnu logiku – fico a jeho kumpáni vedia, že za zverstvá, ktoré napáchali, v akomkoľvek právnom a civilizovanom štáte dostanú mnohoročné tresty. Jediná šanca, ako sa tomu vyhnúť, je urobiť zo Slovenska rovnaký protiprávny a nedemokratický štát, akým je dnes Rusko.
Na príklade Šalgoviča a Vaša sme videli, že kolaboranti nemajú zábrany. A smerácka a snsácka partia sotva bude iná.
Šalgovič napokon bol so spravodlivosťou konfrontovaný. Žiaľ, príliš neskoro, keďže stihol napáchať mnoho mnoho zla. Je iba na nás, kedy zastavíme aktuálnych proruských kolaborantov, až nemôžu škodiť krajine tak, ako to robili ich predchodcovia.
