V septembri roku 1939 vypukla najstrašnejšia vojna našich dejín. Dve zvrátené ideológie – nacisti a komunisti, v čele s dvomi ideologickými fanatikmi Hitlerom a Stalinom, v zmysle Paktu Molotov – Ribbentrop zaútočili na Poľsko a začali si ho deliť. Tým sa začalo bratstvo v zbrani nacistických a komunistických zločincov, a výsledky tohto bratstva boli desivé.
Prvou obeťou boli Poliaci, Ukrajinci a Bielorusi, ktorí začali byť plošne vyvražďovaní nacistickými a sovietskymi jednotkami na území vtedajšieho Poľska. Následne začala vysoko úspešná spolupráca nacistického Nemecka a Sovietskeho zväzu v mnohých smeroch. Napríklad predstavitelia gestapa a NKVD si navzájom vymieňali darčeky – nacisti poslali do ZSSR na istú smrť tisíce antikomunistov, ktorí svojho času ušli zo ZSSR pred Stalinom, a NKVD poslalo do Nemecka na istú smrť tisíce Židov, ktorí ušli do ZSSR pred Hitlerom. Spolupráca, mimochodom veľmi intenzívna, bola aj na úrovni výmeny tovaru – Nemci posielali do ZSSR technológie, sovieti posielali do Nemecka obilie a ropu.
A nakoľko bratia v zbrani, sovieti a nacisti, boli pri svojom útoku na Poľsko veľmi úspešní, už dňa 22. septembra usporiadali obe armády v mnohých mestách obsadeného Poľska spoločné vojenské prehliadky. Taká najznámejšia, dobre dokladovaná aj na youtube, bola v meste Brest-Litovsk, ale menšie prehliadky a oslavy boli na mnohých miestach. Nie ale všade.
Totiž – dohoda Hitlera a Stalina o rozdelení Poľska a zbytku Európy bola tajná. Natoľko tajná, že o jej detailoch nevedeli ani mnohí nemeckí dôstojníci. A tak keď zaútočili 1. septembra 1939 na Poľsko, a doslova sa hnali v ďalších dňoch na východ, nestihli zabrzdiť na demarkačnej línii a vleteli do oblastí, ktoré už obsadzovali ich červení bratia.
Napríklad taký Ľvov. Mal patriť sovietom, ale to Nemci netušili, a tak 16. septembra 1939 začali útočiť na mesto, ale narazili na veľmi tvrdý odpor Poliakov. Dňa 19. septembra začali na mesto od východu útočiť sovieti. Motorizovaný oddiel veliteľa brigády Šaraburka zaútočil tankami na centrum mesta, a dostal Poliakov pod tlak. O deň nato na mesto opäť zaútočili Nemci ťažkou paľbou svojho delostrelectva, sovietom zničili 3 delá, 2 obrnené vozidlá a jeden tank, zabili zopár rusov, pri útoku Poliakov stratili dva tanky, a celý tento chaos ukončili až povely zhora na kľud zbraní.
Kúsok od Ľvova si Nemci splietli 63. tankový pluk Alexandra Jegorova s Poliakmi a zaútočili. Začala mela, kde išlo proti sebe nemecké delostrelectvo a sovietske tanky, skončilo to zničenou technikou a viacerými mŕtvymi. Na strane Nemcov bola zlosť, že po bitke museli ustúpiť z Ľvova za rieku San, na strane sovietov bola zlosť, že ich nacistickí spojenci takto provokovali.
Nuž... pár mŕtvych hore dole, na úrovni štábov sa nacisti a komunisti navzájom ospravedlnili, pár stakanov vodky zlepšilo náladu, takže keď nacistickí generáli o tri dni prišli na priateľskú návštevu ku generálovi Krivošejnovi do veliteľského, tzv. Leninovho stanu, a videli na stenách plagáty vyzývajúce sovietov na boj proti nemeckému fašizmu, rehotali sa ako najatí. A takto, s úsmevom na perách, vodkou v krvi a v spoločnom objatí, išli bratia chystať tie vojenské prehliadky. Všade okrem Ľvova, lebo tam boli stále sfučaní.
Keď Nemci vytriezveli, začali si veľmi pozorne všímať dve veci – úroveň sovietskych zbraní, z ktorých mali čoraz väčšiu radosť, a vek sovietskych vojakov, kde boli len samí mladí a neskúsení dôstojníci, keďže Stalin všetko skúsenejšie vyvraždil. A takto, bok po boku, od septembra 1939 do júna 1941, si bratia v zbrani, nacisti a komunisti, svorne v Poľsku nažívali, a okrem Polska v zmysle vzájomnej dohody prepadávali iné krajiny a vraždili tisíce ich obyvateľov. A ako už bolo uvedené, medzi Nemeckom a ZSSR pendlovali tisíce vlakov oboma smermi, kde si nacisti a komunisti navzájom vypomáhali. Lenže, keď je v čele krajiny magor, pokoj a kľud dlho nevydržia.
Už v auguste 1940 bol vypracovaný generálom Vasilevským plán útoku sovietov na Nemecko. Následne sa plán spresňoval v septembri a októbri 1940 a v marci a máji 1941. Napr. plán útoku vypracovaný v marci 1941 predpokladal útok ZSSR na Nemecko, do 30 dní dosiahnuť líniu Varšava – Vroclav – Brno, následne útok na Berlín, Prahu a Viedeň. Toľko na margo drístov smeráckeho chruňa blahu o tom, ako z východu prichádzal mier.
V januári 1941 sa v Moskve stretlo 61 sovietskych maršálov a generálov, a simulovali útok na Nemecko a Európu. Hlavné smery útoku mali viesť cez Karpaty smerom na Slovensko, na Krakov, na Varšavu. Zaujímavým bolo, že súdruhovia vôbec neriešili nejaké obranné aktivity – vedeli, že majú výrazne viac tankov a lietadiel ako Wehrmacht, že majú omnoho viac vojakov, skrátka v zmysle „nás mnógo“ boli presvedčení o svojej ohromnej sile.
V máji a júni 1941 sa už sovietske jednotky rozmiestňovali pozdĺž hraníc s Nemeckom (viac na webe napr. prednáška prof. Solonina). Súdruhovia, vedomí si svojej prevahy, kládli hlavný dôraz na výbežok okolo Ľvova. A ich predstavy o útoku na Wehrmacht boli asi tak romantické, ako maľby sovietskych tankov v tej dobe používaných v sovietskej armáde.
Prišiel 22. jún 1941, a útok nemeckých vojsk na ZSSR v rámci operácie Barbarossa. V troch smeroch, za výraznej podpory Luftwaffe, začali Nemci doslova vymazávať z povrchu zemského sovietsku armádu. Behom prvého dňa bolo zničených 1.200 sovietskych lietadiel, stovky tankov, bolo zabitých tisíce sovietskych vojakov, a napriek tomu vznikla u súdruhov večer prvého dňa vojny smernica, kde bolo uvedené, že „...nepriateľ utrpel ťažké straty..., dosiahol malý úspech..., vojskám sa prikazuje ísť do rozhodujúcej ofenzívy..., Generálny štáb prikazuje obkľúčiť a poraziť hlavnú údernú silu nepriateľa údermi v smere na Ľublin...“
Ešte v ten večer 22. júna prišiel na frontové veliteľstvo zástupca Generálneho štábu Žukov. Zistil, že predstavy o „rozhodujúcej ofenzíve a obkľúčení nemeckých vojsk“ sú nezmysel, a preto akceptoval plán dvoch priamych protiúderov na nemecké vojská – od severu, z priestoru mesta Lutsk, a od juhu, z priestoru mesta Brody. A tu niekde začína príbeh najväčšej tankovej bitky v ľudských dejinách. Nie je to príbeh známy, keďže sovieti tu boli na hlavu porazení, a informácie o tejto bitke sa celé desaťročia dolovali asi tak ťažko, ako sa dolujú šušne v chmelárovom rypáku. Našťastie tu bolo obdobie glasnosti, a to mnohí historici na východ od nás využili, a tak teda pozrime, čo sa dialo.
V operácii Barbarossa použili Nemci tanky, ktoré sa ťažko dali porovnať s tankami roku 1943. Boli to poväčšine typy, ktoré Nemci vyvíjali začiatkom 30-tych rokoch, div sa svete, na území ZSSR, na tajnej nemeckej základni, za pomoci sovietov. Celkový počet nemeckých tankov na začiatku operácie Barbarossa bol cca. 6 tisíc, čo v porovnaní s počtom sovietskych tankov v počte 24 tisíc vyznievalo ako provokácia. Kto mohol tušiť, že na konci operácie Barbarossa neostane z ruskej tankovej armády v podstate nič? Ale poďme po poriadku a vráťme sa do oblasti Ľvova. Tam Nemci útočili tankami Panzer I, II, III a IV, pričom mnohé tieto tanky mali slabú výzbroj, ale na sovietov stačila.
Proti nim stáli sovietske tanky – ľahké tanky T-26, T-37, T-38, BT-5 a BT-7, určené na prielom nepriateľskej obrany, na eskorty a podporu pechoty počas útokov, ďalej sovieti mali stredné tanky T-34 a ťažké tanky KV-1, KV-2 a päťvežový kolos T-35. Tanková bitka, ktorá sa odohrala v smere útoku na Ľvov, prebiehala v dňoch 23.6.1941 až 30.6.1941, v oblasti medzi mestečkami Dubno – Luck – Brody.
Dňa 22.6.1941 zaútočila nemecká skupina armád Juh na Ľvov, a stade južnou vetvou na Ternopil a severnou vetvou na Žitomir. Celková sila tejto nemeckej skupiny bola 728 tankov v rámci piatich tankových divízií.
Oproti Nemcom stál na severe, v smere na Žitomir 9., 19. a 22. mechanizovaný zbor, o sile 1.481 tankov, a na juhu, v smere na Ternopil, stál 8. a 15. mechanizovaný zbor a 8. tanková divízia, o sile 1.948 tankov, dokopy teda 3.429 tankov. Teda... tých tankov na sovietskej strane malo byť pôvodne výrazne viac, ale jednotlivé zbory nemali plné stavy. V podstate iba 8. a 9. zbor boli viacmenej kompletné, u ostatných zborov chýbalo podľa tabuliek púhych pár tisíc tankov. Kto zažil bordel s názvom socializmus, chápe. Druhý problém – 8. tanková divízia v deň začiatku vojny bola mimo hlavného úderu nemeckej armády, v podstate bola na západe ZSSR, pomaly pripravená na útok proti Nemecku, a zrazu dostala príkaz okamžite sa presunúť na východ, na miesto, skade chceli sovieti udrieť na nemecké útočiace zväzy. Nuž – 8. tanková divízia aj došla, za deň a noc urobila 500 km presun, len pri ňom stratila 50% techniky. Tu Serjožovi odišla prevodovka, tam Afanasij zadrel motor, Kuzmovi sa roztrhli pásy, a nebolo človeka, ktorý by to opravil, a Vasja s Ilarionom odstavili tanky popri ceste, bo došla šťava, a cisterny net. Skrátka ruská technika. A to 8. tanková armáda nebola jediná, kto šprintoval na miesto stretnutia, aby mohol Nemca biť.
Takže 23.júna 1941 padol rozkaz do útoku, a na Nemcov sa vrhol 22. zbor od severu a 4. a 15. zbor od juhu. Začal boj na ploche 50 km x 30 km, o pár hodín sa dohnali ďalšie sovietske mechanizované zbory, od severu 9. a 19., od juhu 8. tanková divízia zdecimovaná šialeným presunom, a začal masaker. V dobe tejto bitky už obloha nad oblasťou bola zo strany Luftwaffe kompletne vyčistená, takže sovieti nemali žiadny letecký prieskum. Velitelia zborov iba vedeli, že majú ísť niekam na juh alebo na sever a bojovať. Lenže jednak fungovala Luftwaffe, a strmhlavé bombardéry Stuka si začali pomalé sovietske tanky vychutnávať, tiež sovietske tanky neboli osadené vysielačkami, takže aby tanková jednotka čo i len šípila, kam treba ísť, bolo treba sledovať veliteľský tank, a v podstate všetky tanky mali otvorené poklopy a chlapi sa vytŕčali z veží, aby videli na vlajočky v rukách veliteľa.
Väčšina sovietskych tankov mala tak malý kaliber kanóna, že nemeckým tankom neublížil. A ak už nejaký sovietsky tank mal aj lepší kanón, napr. T-34 alebo KV-2, tieto tanky mali pravé, nefalšované sovietske optické zameriavanie, ktoré nad 500 metrov netrafilo ani kopec. A ak bol nemecký tank bližšie ako 500 metrov, slabý motor a nekvalitné prevody vežu nie vždy korektne natočili, a ak aj áno, nezriedka bola sovietska munícia tak nekvalitná, že sa granát pri náraze do nepriateského tanku jednoducho rozbil.
Faktom je, že Nemci nemali žiaden problém doslova vyhladiť sovietske tanky, a jedine z tanku T-34 a čiastočne KV-2 boli mierne prekvapení, lebo nemecké kalibre tieto tanky neohrozili. Nakoľko ale Nemci mali popri tankoch aj 105 mm poľné delá, a predovšetkých 88 mm protilietadlové kanóny, sovietske tanky nemali žiadnu šancu. Nemecké stíhačky zlikvidovali akúkoľvek možnosť dopraviť sovietom PHM alebo zásoby, a tak už o chvíľu sovietske tanky alebo bezcieľne blúdili po bojisku, kým neboli rozstrieľané nemeckými delami, alebo sovieti skúšali samovražedné jazdy oproti hlavniam kanónov, aby zlikvidovali hlavnú hrozbu. Netušili pritom, že nemecké tanky zbytok z toho, čo ostal zo sovietskych jednotiek, kus po kuse ničia odzadu.
Dňa 30.6.1941 bolo po bitke, dnes známej ako Dubno – Luck – Brody. Straty Wehrmachtu – 85 tankov. Straty Červenej armády – 2.648 tankov. Na bojisku ostali stovky zničených tankov, tisíce spálených kostier. Posádky horeli zaživa, tí šťastnejší boli kosení guľometmi nemeckých tankov. Celkové straty z týchto dní a z tejto oblasti išli do sto tisíc sovietskych vojakov.
O uvedenej bitke sa v ZSSR celé roky nehovorilo. A keď už sa počas glasnosti hovoriť začalo, vždy bolo dosť zapálených súdruhov, ktorí túto prehru ideologicky využili. Napríklad že táto bitka bola prvý a hneď úspešný krst tankov T-34. Nuž áno, po stretnutí s tankom T-34 veľmi rýchlo vymenili Nemci na svojich tankoch delá a bolo po výhode. Alebo reči o tom, ako 5-dňový boj spomalil Nemcom bleskovú vojnu a pomohol Kyjevu. Nuž – Kyjev padol 19.9.1941, a len v bitke o toto mesto prišli sovieti o 700 tisíc vojakov a ďalších 480 tisíc ich padlo do nemeckého zajatia.
V tých dňoch vola bitka Dubno – Lutsk – Brody iba jedna z mnohých. Tu Nemci rozsekali 2.648 tankov. Guderianove jednotky už o týždeň rozprášili smerom na Minsk ďalších 2.500 tankov. Podobné šialené straty mali sovieti aj pri postupe Nemcov na sever smerom na Leningrad. Už za prvý mesiac operácie Barbarossa Nemci na viacerých miestach postúpili až o 500 – 600 km. Samozrejme, aj Nemci mali straty, a ako spomínajú sovietski historici, Červená armáda zasadzovala Wehrmachtu ťažké údery. Popravde, je to tak. Totiž – pre Nemcov strata sto tankov a tisíc vojakov je obrovská tragédia, pre sovietov strata tisíc tankov a sto tisíc vojakov je len mierna nepríjemnosť. A keďže pre Nemcov bol východný front len taký doplnkový, a hlavné ťažisko svojich aktivít mali Nemci na západe, kde sa bojovalo na mori, pod vodou, vo vzduchu, aj na zemi, akákoľvek strata na východe bola pre Nemcov veľmi nepríjemná.
Celkovo počas operácie Barbarossa (6 mesiacov roka 1941) padlo 3,3 milióna sovietskych vojakov a ďalších 3,9 milióna padlo do zajatia. ZSSR stratilo viac ako 20 tisíc tankov. Na konci roka väčšina armád, ktoré bránili ZSSR pred Nemcami, bola zrušená alebo zdecimovaná. Ale tanková bitka Dubno – Lutsk – Brody mala jednu nesmierne dôležitú súvislosť.
Stalin sa pýtal na príčiny prehry v bitke Dubno – Lutsk – Brody. Časť z tých, ktorí ho mali o príčinách prehry informovať, sa preventívne zastrelili ešte pred tým, časť bola zastrelená až po. Ale Stalin sa dozvedel niečo, čo malo vplyv na zbytok vojny. Jednak tie príčiny:
Velenie mechanizovaných zborov nemalo žiadne skúsenosti s vedením veľkých a nezávisle operujúcich tankových formácií
Taktové formácie bojovali bez akejkoľvek koordinácie, izolovane od seba
Tankové formácie neboli kompletné, lebo sa nedodržiavali žiadne harmonogramy dopĺňania výzbroje a posádok
Neexistovala rádiová komunikácia medzi tankami a jednotkami navzájom
Neexistoval prieskum pred a počas bitky
Neexistovala koordinácia tankových zborov navzájom
Útoky sa viedli na čelo nepriateľa, kde bola sila nepriateľa najväčšia
Sovietski tankisti aj ich velitelia nemali žiadne reálne skúsenosti, ani poriadny výcvik
Sovietske tanky nemali protipancierové granáty
Sovietska munícia bola vysoko chybová
Sovieti nemali žiadne mobilné dielne, aj to najmenšie poškodenie tanku znamenalo jeho koniec
Sovieti nemali pre prípad bojov žiadne náhradné diely, vyprosťovacie vozidlá a pod.
U sovietov fatálne zlyhávala logistika – chýbali cisterny, vozidlá s muníciou
U sovietov chýbala symbióza tankového sledu a pechoty, tá ostávala hlboko vzadu
Letecká podpora neexistovala
Disciplína vojska bola žalostná, to čo ešte vládalo utekať, utekalo všetkými smermi
Kvalita opracovania tankov, motory, prevodovky, optika, otáčanie veže, ale aj kvalita pancierovania boli žalostné
Úroveň a odbornosť veliteľov, častokrát menovaných z prostredia straníckych štruktúr, bola tragická
„...a asi aj preto, súdruh Vissarionovič, bol pomer strát v tejto bitke v náš neprospech 31:1, nuž, ako to povedať, tak po súdružsky, sme to celé preondiali...“
I potom sa súdruh Vissarionovič hlboko zamyslel, a položil strašnú otázku : „... a čo s tým dokážeme v krátkom čase urobiť? Ako rýchlo vieme tieto pochybenia napraviť, aby sa viac neopakovali? Čo mi poradíte, radcovia moji?..“
A radcovia, cítiac ľahký závan pivničného vánku na svojom tyle, museli s pravdou von: „...nuž, súdruh Vissarionovič, popravde, technologicky sme dnes za Nemeckom dobrých 20 rokov, znalostne podobne, a pri rýchlosti, ako sa našou matičkou Rusou ženie Germán, o pol roka bude po vojne. Preto by sme si dovolili navrhnúť, teda skôr ako nás ráči súdruh Lavrentij vlastnoručne odbachnúť, žeby ste napísali list anglickému premiérovi. Niečo v zmysle: ...veľavážený a ctený súdruh Čerčil, dovolil by som si Vás týmto úprimne pozdraviť z ťažko zmietanej vlasti mojej. Prečo vám píšem? Ako iste dobre viete, už 10 dní nemáme v Nemecku, pod vedením Adolfa Hitlera vrúcneho priateľa, s ktorým sme sa dva roky mojkali a cickali a bok po boku zabíjali všetko, čo nám dvom do cesta prišlo. Adolf, tá nešťastná špina zradná rozhodol sa priateľstvo naše roztrhať o mesiac skôr, ako sme to chceli urobiť my jemu, a teraz máme naše hlávky komunistické nešťastné v dlaniach, a o pomoc prosíme, či by ste vy, súdruhovia imperialisti, nepomohli nám nešťastným...“
Stalin vedel, ako je na tom reálne výkonnosť ZSSR. Áno, vedel, že sovietska propaganda je plná drístov typu „...ZSSR je krásne, ZSSR je múdre, ZSSR je vyspelé...“, ale tiež vedel, že takýmto drístom veria iba prechlastaní mužici niekde v zemľjanke, alebo nejaký mentálny krípeľ na súmračnej. Stalin dobre vedel, že od čias Ivana Hrozného je krajina, ktorej vládne, iba hrozná stoka plná nevzdelanej a ožratej svoloči, z ktorej ešte tristo rokov nič rozumné nevzíde. Takže mu došlo, že bude musieť prosíkať, a dal radcom, ešte pred tým ako ich poslal s Lavrentiom do pivnice, za pravdu.
Posledných pár riadkov je fikcia, ktorá ale asi nemá ďaleko od pravdy, keďže dajaké podobné myšlienky došli do Londýna, a tak starý Winston popri vychutnávaní si 16-ročnej Balvenie zavolal Stafforda Crippsa, britského veľvyslanca v ZSSR, a dohodli sa na postupe. Ten sa začal diať dňa 8. júla 1941, týždeň po tankovej prehre Dubno – Luck – Brody, a bolo to viac ako zaujímavé.
Najskôr Cripps odovzdal Stalinovi vrúcnu a osobnú zdravicu britského premiéra. Následne Cripps oznámil Stalinovi, že Británia zvažuje podniknúť nejaké aktivity v Arktíde.
Súdruh Stalin zježil fúz a spôsobom nevrlým dal najavo, že jediné, čo by akceptoval, by bola okamžitá britská pomoc v plnom rozsahu, podporená dohodou. Doslova: „...vidíme napätú situáciu na frontoch, rýchlosť nemeckého útoku nedala Červenej armáde možnosť rozvinúť svoje sily, a negatívne výsledky tejto udalosti sú čoraz citeľnejšie. Teraz chcú Nemci preraziť na Leningrad, hlavný úder smeruje na Pskov. Na Ukrajine je to lepšie, ale aj tak jednotky Červenej armády ustupujú. Minsk je v rukách nepriateľa. Maďarské vojská pochodovali spolu s Nemcami za účasti slovenského zboru. Všeobecná situácia je napätá. A sovietska vláda má zlý pocit v súvislosti s nepochopiteľným postojom britskej vlády. Sovietskej vláde sa zdá, že Británia sa nechce zaviazať so Sovietskym zväzom žiadnou dohodou.“
Dosť ostré slová od boľševického diktátora, ktorý celé desaťročia útočil na Britániu a Francúzsko, otvorene vyhlasoval, že Hitler a jeho národný socializmus je garancia toho, že imperializmus Británie a Francúzska sa nebude šíriť. A teraz si tento boľševik vydupával pomoc od svojich nedávnych nepriateľov. Toto počujúc Cripps, láskavo súdruhovi oznámil: „...Británia nebude uzatvárať dohody, kým si spoločne neprejdeme súčasným obdobím hospodárskej a vojenskej spolupráce. História ostatných rokov robí rýchlu, nedomyslenú a unáhlenú dohodu nežiadúcou. Za najlepší politický základ pre dohodu považujeme odhodlanú túžbu poraziť Hitlera. A tiež za veľmi dôležitú považujeme povojnovú situáciu, a preto nemienime uzavrieť rýchlu dohodu...“
V tejto súvislosti som si spomenul na výrok profesionálneho popíjača kávičiek po kanceláriách Váhostavu, smeráckeho kolaboranta a vlastizradcu menom blanár, keď ten sa dozvedel o stretnutí Trump – Putin. Doslova vyhlásil: „...ak si niečo želáme všetci – a najmä krajiny ako Slovensko – je to rýchle riešenie. Nie preto, že by sme boli naivní, ale preto, lebo vieme, že konflikt u nášho východného suseda nemá vojenské riešenie.“ Nuž – ak sa takto vyjadruje aj vo svete, chápem že ho považujú za tupého chruňa. Nie je pravda, že si všetci želáme rýchle riešenie. Želáme si korektné a spravodlivé riešenie. A to je také, že sa russáci popakujú z územia Ukrajiny, vrátia všetkých ukrajinských zajatcov, vrátia všetky unesené ukrajinské deti, vydajú pred súdny dvor gaunerov počnúc Putinom a končiac čo ja viem kým, budú akceptovať hranice Ukrajiny definované pôvodnými dokumentami, uhradia Ukrajine bilióny eúr reparácií a poskytnú jasné garancie, že sa už nebudú správať ako svine. Ak toto russáci stihnú za týždeň, bude to rýchle riešenie, a ja dám blanárovi za pravdu. Ale každý príčetný vie, že takto to fungovať nebude, a dokiaľ to takto fungovať nebude, pokračovať bude vojenské riešenie. Totiž alebo je niečo v takto vážnej diplomacii rýchle, alebo je to poriadne. Že to blanár nechápe, chápem. Sú skrátka veci, na ktoré treba mať IQ vyššie, ako má šťuka. Ale dosť nechutného blanára, vráťme sa ku Stalinovi.
Stalinovi sa reakcia Crippsa nepáčila, a tak spustil zhurta: „...som prekvapený vašim vyjadrením o údajne unáhlenej a rýchlej dohode. Británia a ZSSR sú vo vojne proti Nemecku a tieto fakty nemožno ignorovať...“, (pozn. – Nemecko napadlo Britániu takmer presne pred rokom, 10. júla 1940, Británia v čase stretnutia Stalina a Crippsa bojovala s Nemeckom už celý rok, zatiaľ čo Stalin prepadával a vraždil pobaltské krajiny a Fínsko, a ignoroval všetko ostatné). „...Spolupráca, o ktorej hovoríte, je nepredstaviteľná bez dohody. V tejto dobe Hitler zhromaždil takmer polovicu všetkých štátov Európy, Taliansko, Rumunsko, Maďarsko, Slovensko, Fínsko, a Británia odmieta uzavrieť akúkoľvek dohodu so ZSSR... Takáto politika Británie voči ZSSR je zjavne škodlivá pre boj proti Hitlerovi...“
Ešte chvíľu Stalin skúšal, keďže jeho cieľom bolo dostať Britov k podpisu dohody, kde by sa Británia zaviazala bez akýchkoľvek záruk a istôt dodávať boľševikom pomoc. A preto Cripps úplne bez obalu povedal Stalinovi, že Británia nemá istotu, že ZSSR v momente, keď mu to zas bude vyhovovať, nepodpíše opäť separátny mier s Hitlerom, že sa tiež zároveň obáva, že ZSSR sa bude chcieť podieľať na riešení otázky nového poriadku v Európe, že sovietska vláda sa skôr či neskôr bude snažiť nastoliť otázku vytvorenia sfér vplyvu, a tiež dal Stalinovi jasne najavo, že v Británii je viacero skupín, ktoré Stalinovi neveria, a ak by mali nejakú zmluvu s boľševikmi podpísať, bude potrebné tieto skupiny presvedčiť o potrebe spolupráce so ZSSR a o tom, že sa dohoda nezneužije. Do tej doby je predčasné dohodu uzatvárať.
A vtedy Stalin vyhlásil: „...sovietska vláda nenastoľuje otázku vytvorenia sfér vplyvu... ani sa nemieni podieľať na riešení nového poriadku v Európe...“ (...cоветское правительство не ставит вопроса об установлении сфер влияния... а также принять участие в разрешении вопроса нового порядка в Европе...). Zaujímavé slová, ktoré vo väzbe na už známu históriu znamenajú iba jediné – russák je ochotný prisľúbiť, že sa nebude pchať do iných krajín, prepadávať ich, okupovať, vraždiť... iba vtedy, keď sa niekto rúti jeho krajinou v tisícoch tankov a bombardérov, keď sú ruskí vojaci likvidovaní po státisícoch, a niekto sa sakra rýchlo blíži v plnej zbroji ku Moskve.
V júli roku 1941 sa územím ZSSR hnali na východ nemecké vojská, a Stalin bol ochotný sľúbiť čokoľvek, aby mu niekto pomohol. Nestačilo mu, že Američania mu pred pár rokmi postavili tisíc špičkových závodov, dodali technológie, naučili mužikov vyrábať reálne výrobky. Toto už bolo málo. Teraz potreboval okamžitú vojenskú pomoc, doslova uviedol „akúkoľvek pomoc“.
Dňa 3. septembra píše Stalin britskému premiérovi: „...žiadame dodať 30 tisíc ton hliníka začiatkom októbra, a tiež mesačne aspoň 400 lietadiel a 500 tankov... Bez tejto pomoci bude ZSSR alebo porazený, alebo oslabený do takej miery, že na dlhú dobu stratí schopnosť pomáhať ... na fronte proti hitlerizmu...“ To už ale o týždeň začínala blokáda Leningradu, a Wehrmacht zničil väčšinu tankového a leteckého vojska boľševikov.
Dnes vieme, ako to celé dopadlo. Celý rok 1942 išli sovieti od prehry k prehre, a jediné čo ich zachránilo bola ohromná rozloha krajiny, kde Nemci mali problémy s logistikou, západné zbrane, ktoré sovietom ako tak kryli tie šialené straty, ktoré utrpeli v jednotlivých bitkách, a rýchle štartovanie fabrík postavených američanmi na maximálny výkon pri dodávkach západných surovín. Rok 1943 už išli tieto fabriky naplno, a karta sa pomaly začala obracať. Nielen na fronte, ale aj v diplomacii, a drzosť a spupnosť boľševikov pri jednaniach s britskými a americkými predstaviteľmi rástla geometricky. Už boli na stole sféry vplyvu a snaha tvoriť nový poriadok v Európe, ten jediný správny, boľševický.
Dnes, s odstupom času čoraz viac ľudí priznáva, že v tých rokoch 1941/1942 bolo chybou západu sovietom pomáhať. Keby nechali Hitlera, nech boľševikov na hlavu porazí, a následne sa dusí vo vlastnej šťave od Murmanska po Astrachaň, veľmi skoro by vykrvácal, a civilizovaný svet mohol jedným vrzom urobiť krátky proces s nacistickou, aj komunistickou pliagou. A dnes mohol byť svet bezpečnejší, a o 50 rokov ďalej. Žiaľ, nestalo sa. Nestalo sa, lebo aj tak inteligentní ľudia, ako bol Churchill na chvíľu uverili, že rusákom sa dá veriť. A to je chyba, ktorá sa vždy vypomstí tým najhorším spôsobom.
Na vlastnej koži sme zažili rétoriku rusákov. Demokratizáciu spoločnosti nazvali reakcionistickým pučom, vojenskú agresiu a následnú okupáciu nazvali bratskou pomocou, elimináciu názorových oponentov nazvali normalizáciou. Národ, ktorý si každé zverstvo dokáže nazvať prijateľným slovom, národ, ktorý prehru vydáva za víťazstvo, pochybenie za úspech, biedu a zaostalosť za vyspelosť. Aby to tak mohlo byť, stačí aby väčšina obyvateľov bola tupá primitívna lúza s nulovou úrovňou kritického myslenia, schopná zožrať akýkoľvek blud. Takýchto máme na Slovensku 45%, rusákov je takto kognitívne hendikepovaných ľudí (skratka KHL?) výrazne viac.
Takmer presne dva roky potom, ako sa stretli Stalin a Cripps, dňa 12. júla 1943 sa stretli pri Prochorovke nemecké tanky v počte 300 a sovietske tanky v počte 600. Spôsobom klasickým sovieti hnali svoje tanky dopredu, samé úráááááá, samé za Stáááálina, samé za róóóódinu, len súdruhovia tankisti mierne pozabudli, že chvíľu pred tým v smere sovietskeho úderu súdruhovia pechoťáci vykopali priekopu hlbokú 4,5 metra. A hoc sú sovietske tanky nielen krásne, múdre a vyspelé, ale aj najrýchlejšie, najlepšie a najväčšie, cez priekopu nepreleteli a popadali do nej. To bol prvý pokus červených sokolíkov u Prochorovky. Keď to zadné rady tankov zbadali, otočili sa a poďho priekopu obísť. Samozrejme, že všetci naraz. Čím sa vytvoril lievik s hromadou sovietskych tankov, a do toho začali páliť Tigre a Pantery o stošesť. Možno aj o 234, vysvetlím o chvíľu. Celé desaťročia vykresľovali russáci Prochorovku ako bombastické víťazstvo. Kto videl prvý diel Ozerovho Oslobodenia, mohol vzhliadnuť v majestátnom útoku sovietov tanky T-34-85, T-44, IS-3, T-62, skrátka mašiny, ktoré v dobe bitky neexistovali. Ale veď však prečo nie, keď víťazstvo je naše. Lenže potom v roku 2019 nejaký hnusný imperialista menom Wheatley zverejnil letecké snímky bojiska, a napočítal 5 zničených nemeckých tankov, a 234 (plus mínus) zničených sovietskych tankov. A toto zistenie zverejnil.
V búrke nevôle, ženúcej sa od russákov, že čo si to hnusný Američan dovolil, takto kydať na ogrómnuju pobédu, prišli prvé názory korektných ruských historikov. Tí priznali, že zničených nemeckých tankov bolo nanajvýš 22, sovietskych vrátane poškodených v priekope bolo okolo 470. A aby toho nebolo málo, Michail Jegorov sa v novinách vyjadril, prečo nie sú nikde zverejnené fotky z Prochorovky: „... Väčšina našich fotiek nebola publikovaná. Vieš, prečo neboli v našej krajine nikdy zverejnené panoramatické zábery z Prochorovky? Lebo na každý horiaci nemecký tank tam bolo desať našich rozbitých T-34. Ako by mohli zverejniť také fotky v novinách?..."
Dnes, keď sa spýtate russákov, ktorá tanková bitka bola najväčšia, 99% povie Prochorovka. Ale národ, ktorý verí, že Putin bojuje na Ukrajine s banderovskými fašistami, asi inú odpoveď nedá. Lebo na rozumnú odpoveď treba intelekt, prehľad či mentálnu spôsobilosť vyhľadať si fakty. Toto hlupáci, a je fuk či russácki alebo slovenskí, nedokážu.
Titulný obrázok - horiaci sovietsky T-34 v oblasti mesta Dubno.
