Dnes máme výročie SNP. Povstania, ktoré má prívlastok „národné“. Na mnohých miestach budú dnes rečniť bývalí komunisti, súčasní komunisti aj budúci komunisti, potomkovia gardistov a ľudákov, prívrženci fašistov, ale aj rusofilní kolaboranti vrátane zvráteného hodnotového sajrajtu scuknutého v tlupe známej ako „Vrah za vraha“. Tlamy plné vznešených fráz budeme vidieť aj počuť v podaní fica, blahu, pelegriniho, barteka a podobných klenotov slovenského prostonárodného intelektu. Ale... bolo to povstanie naozaj národné, a zaslúži si pozornosť? A ak áno, akú pozornosť si to vlastne zaslúži? Skúsme nájsť odpoveď.
A vráťme sa mnoho rokov dozadu, keď si národ pod Tatrami začal uvedomovať, že je národ, chvíľami skoro až uvedomelý. Doba Štúrovcov. To bola doba, kedy tí vzdelanejší chápali, že slovenský národ nikdy nič nedokázal, nič nevytvoril, nič vo svete neznamená. Áno, bola doba, keď sme boli európskou špičkou v baníctve, ale ruku na srdce, to bolo vďaka karpatským Nemcom, čo tu žili, nie vďaka Slovákom. Slováci boli rurálny národ, teda po slovensky sedliaci, ktorí sa plácali v nie celkom radostnom postavení. Bieda, chlast, nízke vzdelanie a silná viera. To boli Slováci. A zo všetkých vlastností, ktorými Slováci oplývali, tie najvýraznejšie boli pažravosť, závisť a schopnosť zo svojho spackaného života viniť všetkých okolo, len seba samých nie (viď Kukučínove knihy).
I prišli Štúrovci, ktorí okrem jazyka riešili aj svoju zamilovanosť voči Rusku a svoju nenávisť voči Židom. Jonáš Záborský, Jozef Ignác Bajza, Ľudovít Štúr, Jozef Milostav Hurban, Miloslav Hodža a mnohí iní buditelia div že sa nepredbiehali v písaní panfletov voči Židom, pričom šírenie nenávisti bolo z rôznych dôvodov – používanie maďarčiny slovenskými Židmi, ich spoločenské postavenie, zadĺženosť slovenských sedliakov a pod.
Súbežne so Štúrovcami spúšťali svoju vlnu nenávisti aj katolícki kňazi. Andrej Rojko, Karol Körper a desiatky ďalších už priamo útočili a huckali voči Židom, liberálom, evanjelikom a pod. V tejto nenávisti obzvlášť vynikal jeden – Andrej Hlinka. Keď koncom 19. storočia presadil predseda vlády v rámci Rakúsko – Uhorska, Sándor Wekerle liberálne zákony, Hlinka bol jeden z najagresívnejších kritikov. Pri zákone o slobodnom vierovyznaní útočil Hlinka na ateistov, pri zákone o urovnoprávnení útočil na Židov, pri zákone o civilných sobášoch útočil Hlinka na liberálov. Vlastne Hlinka útočil celý život na každého, kto nebol katolíkom podľa jeho predstáv. Keď v roku 1989 bol v slovenskom parlamente pokus pretlačiť zákon o zásluhách Hlinku, tento zákon neprešiel. Kto má záujem zistiť prečo, nech si nájde na webe. Stojí to zato.
Lenže Hlinka neútočil iba na Židov, liberálov, ateistov, socialistov, ale aj na Čechov, husitov, evanjelikov, kalvínov. A nielen útočil, ale doslova huckal. Problém je v tom, že ak nejaký chrapúň príliš dlho šíri nenávisť v prostredí jednoduchších ľudí, tak tá nenávisť tých ľudí skôr či neskôr úplne pohltí. A od toho momentu do nejakej tragédie je už iba kúsok. A že slaboduchí Slováci sa radi nechajú impregnovať nenávistnými drístami, sme videli u Hlinku, u Tisa, a vidíme aj dnes u Fica.
Dnes sa Hlinka považuje za protofašistu. Jeho názory boli fašistické, hodnoty boli fašistické, ale nemal moc ich naplniť. Presadzoval autoritársky režim, a hoc jeho životné pôsobenie neviedlo k fašizmu, svojimi názormi, postojmi a spolarizovaním ľudí krajinu k fašizmu výrazne priblížil. Tú moc urobiť Slovensko fašistickým získal po Hlinkovi ďalší katolík, Tiso. Zatiaľ čo Hlinka bol na sklonku svojho života púhym obdivovateľom Hitlera, Tiso sa stal Hitlerovým spojencom.
Prišiel rok 1938, a s ním voľby do Snemu Slovenskej krajiny. Do volieb išla iba jedna kandidátna listina, Hlinkova HSĽS, ktorá zvíťazila. Voľby boli nekorektné, manipulované, ich výsledky nikdy neboli zverejnené, ale niečo voľby predsa len ukázali – volieb sa zúčastnila naprostá väčšina obyvateľstva, a HSĽS vyhrala absolútne jednoznačne.
V roku 1940 bolo na Slovensku sčítanie obyvateľstva. Celkový počet obyvateľov bol 2.656 tisíc, z toho Slováci 2.254 tisíc, Česi 17 tisíc, Maďari 53 tisíc, Nemci 136 tisíc, Rusíni 64 tisíc, Židia 87 tisíc, Rómovia 38 tisíc... Čo sa týka náboženstva, 74% boli katolíci, 7% boli grékokatolíci, 15% boli evanjelici a 3,3% boli Židia.
A za týchto východísk slovenský katolícko fašistický prezident, spolu s katolícko fašistickou vládou a s katolícko fašistickým parlamentom začali schvaľovať protižidovské zákony, ktorých cieľom bolo pripraviť Židov o majetok a ten dať do rúk kresťanom (doslova tak je uvedené v zákone), a zároveň zbaviť Židov slobody, dôstojnosti, a napokon aj životov. A súbežne popri tom okrádaní a vraždení budovať silné polovojenské jednotky na ochranu zločineckého režimu, známe ako Hlinkova garda, prípadne Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy. Logicky, členmi Hlinkovej gardy mohli byť iba čestní kresťania, odhodlaní ubližovať Židom, bielym Židom, Rómom a všetkým nepriateľom národa. A tak už v marci 1940 mala Hlinkova garda 120 tisíc členov a jej počet utešene rástol. Maximálny počet gardistov na Slovensku bol 250 tisíc vrátane rodobrancov a čakateľov (Peter Sokolovič – Hlinkova garda).
V roku 1942 mal fašistický režim na Slovensku obrovskú podporu. Bohabojní Slováci sa vytešovali, že už od roku 1940 prebieha arizácia, a pri troche šťastia sa aj im dostane trocha toho židovského majetku, a od marca 1942 sa tešili z prvých transportov, ktoré odvážali obyvateľov našej krajiny na krutú smrť. A oslavovali svojho vodcu, fašistu Tisa, ktorý metódou „panem et circenses“, čiže chlebom a hrou manévroval sprostých Slovákov do područia svojho zvráteného režimu.
Šťastím je, že neosprosteli všetci, a tak už od roku 1943 pracovala skupina ľudí na príprave ozbrojeného povstania. Teda, k ozbrojenému povstaniu už samozrejme trocha skôr vyzývali aj komunisti, hlavne tzv. ľavicoví právnici, čo vlastne bolo synonymum pre boľševikov, ktorým smrdela manuálna práca, ale vedeli mlieť papuľou. Poznáme takých z minulosti aj prítomnosti dosť. Nuž a títo komunisti od roku 1940 tu a tam „vyzvali národ“ z tepla svojich izbietok na ozbrojený boj, ale dopadlo to presne tak, ako všetko, čo robili komunisti. Čiže nijako.
Skrátka v zime 1943 bola podpísaná Vianočná dohoda, v zmysle ktorej vznikla Slovenská národná rada, ktorej úlohou bolo pripraviť ozbrojené povstanie. Od roku 1943 už na Slovensku pôsobia partizánske jednotky – Uhrova skupina na západnom Slovensku, Žingorova skupina v Turci a Kukorelliho skupina na východe Slovenska. Od roku 1944 prichádzajú na Slovensko sovietski partizáni, a začína dosť divné obdobie.
V maximálnom utajení stovky Slovákov chystajú ozbrojené povstanie, chystajú peniaze a zbrane, v tichosti ich distribuujú po Slovensku. Do akcie sú v najvyššom utajení zapojení dôveryhodní dôstojníci slovenskej armády, chystajú sa plány konkrétnych aktivít. Podmienkou je – byť nenápadní, nedávať o sebe vedieť, nevykonávať žiadne aktivity, ktorými by sa na seba upozorňovalo.
A do toho vstupujú sovietski partizáni, či skôr, popravde, banditi a teroristi. Odchovaní pôsobením v tyle Wehrmachtu na území ZSSR, povedali si že budú fungovať rovnako aj na slovenskom území. Vraždenie kňazov, občasné prepady gardistov, útoky na vlaky a mosty. Na tie vlaky, ktoré rozvážali materiál pre povstanie, na tie mosty, ktoré mali povstaniu napomôcť. Provokovanie sovietskych banditov išlo tak ďaleko, že v júli 1944 ilegálna SNR a Vojenské ústredie apelovali na chate v Čremošnom na komunistov a partizánov, aby sa prestali správať ako besní psi a zaliezli niekam do prdele, lebo dohnoja celú prípravu povstania.
Lenže, čo vie robiť taký nefalšovaný ruský bandita? Iba vraždiť, strieľať, prepadávať a robiť bordel. Žiadne strategické myslenie, žiadne uvažovanie v súvislostiach, žiadna podriadenosť nejakým Slovákom, lebo príkazy z Moskvy nepustia, a poďho robiť bordel nanovo. A komunisti v čele s Husákom tento apel našich vojakov akceptovať nemienili.
A aby toho nebolo dosť, v júli 1944 Husák píše list Stalinovi: „...po obnovení republiky a návrate starých čias Československa túžia ľudia práve tak, ako po svätoštefánskej korune. Prečo máme hľadať spásu v Benešovi, keď osvedčený recept je u Stalina? Chceme byť súčasťou Sovietskeho zväzu. Ak by nám bola daná možnosť hlasovaním rozhodnúť, kam chcú Slováci štátoprávne patriť, aspoň 70% by hlasovalo sa pripojenie k ZSSR, možno 20% za nové Československo, a zbytok je zmätený strachom. Čo do budúceho štátoprávneho usporiadania: najlepšie kombinácia so ZSSR, a ak by ČSR, tak národne federalizovaná a socialistická...“ Týmto Husák zradil Vianočnú dohodu, začal spolu s komunistami robiť škodnú, a ešte aj počas povstania blúznil v štýle: „...je nutné, aby slovenský človek považoval za svoju vlasť územie od Ašu po Vladivostok...“
Od 21. augusta 1944 partizáni pod vedením ruského banditu Velička, neskôr čestného občana Žiliny, Martina, Ružomberka a ďalších miest, vraždili civilistov v obci Sklabiňa – celkovo 149 mŕtvych vrátane detí. Dňa 26. augusta partizáni pod vedením ruského banditu Velička postrieľajú skupinu nemeckých poľných žandárov vo Vrútkach. Dňa 27. augusta partizáni a vojaci obsadzujú Ružomberok a následne vraždia v detskom tábore v Ľubochni – neozbrojenú stráž ako aj nemecké opatrovateľky. Dňa 28. augusta partizáni pod vedením ruského banditu Velička povraždia v Martine vojenskú misiu podplukovníka Otta, vrátane žien a detí. A tým končí prvá fáza pôsobenia ruských banditov na našom území – nedovoliť kvalitnú prípravu povstania, a urýchliť vstup nemeckých vojsk na naše územie. To sa začalo diať dňa 29. augusta 1944, a tým začalo povstanie.
V tých istých dňoch prebiehalo severne od nás iné povstanie – Varšavské. Sovieti sa za dva mesiace operáciou Bagration prehnali cez Bielorusko a Poľsko, zastavili pred Varšavou, na mesto zhodili letáky, v ktorých vyzvali Poliakov na odpor voči nacistom, a potom dva mesiace sledovali, ako nacisti vyvražďujú poľských povstalcov a zrovnávajú mesto so zemou. Žiadna pomoc, žiadna podpora. Stalin nepotreboval víťazné povstania v Poľsku ani na Slovensku. A nepotreboval ani to, aby malo Poľsko silnú Armiu Krajowu, a Československo svoju armádu. Preto už 8. septembra, len pár dní po zahájení SNP, posiela Konev tisíce našich vojakov na istú smrť na Dukle. V rozpore s názormi našich veliteľov, bez prieskumu, bez podpory, priamo pred hlavne nemeckých guľometov.
SNP skončilo tak, ako skončilo. Bolo neúspešné. Bolo aj národné?
Na Slovensku žilo v roku 1940 asi 2.500 tisíc obyvateľov. Na povstaní sa zúčastnilo cca. 60 tisíc vojakov a asi 15 tisíc partizánov. To je dokopy 75 tisíc povstalcov, čiže 3% obyvateľstva. Po boku Nemcov bojovalo 200 tisíc gardistov a žandárov, čo je 8% obyvateľstva. Trúfnem si povedať, že do 10% obyvateľov Slovenska boli na strane povstania. Ale tiež si trúfnem povedať, že raz toľko bolo na strane gardistov, ľudákov a Nemcov. Ostatne – obete z Trenčianskej Breziny – popravované Nemcami aj gardistami – mali svojich slovenských udavačov – susedov, kamarátov, známych.
A čo ostatní Slováci? Iba 3% Slovákov proti 8% Slovákov, podpora povstania do 10%, a ostatní? Už mali rozkradnuté židovské majetky, poudávaných a popravených susedov, a tak čakali, ako to všetko dopadne, a podľa toho otvárali skrine a oprašovali kabáty, do ktorých sa bude treba navliecť. A národ, 90% katolícky, a ešte v roku 1941 azda aj 80% fašistický, už o pár rokov bude z 90% voliť komunistov a písať listy, aby boli popravení tí, ktorí v povstaní boli tými najväčšími hrdinami. Ako napr. veliteľ partizánskeho oddielu Viliam Žingor a jeho spolubojovníci, ktorých komunisti obesili v decembri 1950.
Povstanie bolo potlačené. Po nejakom čase sa na územie začína nasúvať Červená armáda, čím sa značná časť gardistov presúva do hôr a stáva sa súčasťou partizánskych buniek. O nejaký čas píše Husák do Moskvy Gottwaldovi, že mnohé partizánske jednotky sa správajú na území Slovenska neprijateľne, a viaceré mestá a obce žiadajú Nemcov o ochranu pred partizánmi. Dokonca viaceré obce, ako napr. Zázrivá si zriaďujú ozbrojené domobrany, ktoré majú chrániť obce pred partizánskymi banditmi. To už ale končí rok 1944 – nemecká armáda evakuuje zo Slovenska karpatských Nemcov, keďže ruskí banditi a slovenskí partizáni sa dopúšťajú masových vrážd – od Skleného cez Veľké Pole, Banskú Štiavnicu, Janovu Lehotu až po Nemeckú Ľupču či Nitrianske Pravno. Stovky partizánmi povraždených civilistov dávno predtým, ako sa podobných zverstiev začali dopúšťať Nemci.
Ešte rýchlo Nemci pomôžu prejsť cez územie Slovenska tisícom Rusov, Ukrajincov, Bielorusov a Poliakov, ktorí utekajú do Nemecka pred Červenou armádou, a definitívne Wehrmacht opúšťa slovenské územie. A Slovensko konečne začína byť slobodné – jednotky SMERŠ začínajú na oslobodenom území vraždiť a unášať desaťtisíce Slovákov do gulagov, OBS začína vraždiť príslušníkov čs armády, ktorí odmietajú komunistov, NKVD spúšťa na východnom Slovensku diverzné aktivity s cieľom vraždiť Židov a nekomunistov, evokujúc akcie banderovcov, a naši osloboditelia obsadzujú jednotlivé pozície v našej krajine v podobe poradcov.
A tisíce ľudákov, gardistov, nacistických konfidentov vyliezajú hneď po vojne z dier a chystajú si rozprávky o tom, ako behali za povstania po lese s flintou, aby už skoro mohli mať bumášku s okrúhlou pečiatkou, že boli odbojári, a mohli súdiť tých, ktorí v povstaní nasadzovali svoje životy. O tomto je totiž Slovensko. O povstaní, v ktorom ak bol niekto škodnou, tak to boli rusáci a komunisti. A 90% ťarchy povstania znášali vojaci slovenskej armády.
Takže – bolo povstanie v roku 1944 skutočne národné? Bolo.
Bolo, lebo malá hŕstka úžasných ľudí, iba 3% národa, povstal oproti ohromnej presile – proti nemeckej armáde a proti ľudácko fašistickému národu, ktorý sa 4 roky správal voči nekatolíkom ako svine. Národu, ktorý programovo vyvražďoval Židov, Rómov, politických a názorových oponentov, ktorý svojim nepriateľom staval koncentračné tábory.
Iba 3% statočných, ktorí so zbraňou v ruke ukázali celému svetu, že Slovensko nemusí byť fašistické, a nemusí byť na strane porazených. A tak sa aj stalo. Rok po povstaní už na Slovensku nebol žiadny fašista, a víťazmi boli všetci. Celý národ.
