Pred pár dňami proruský kolaborant, povolaním smerácky synovec EK kydol na web video, kde Brusel predstavuje zadok, a slovenská opozícia sa snaží do toho zadku dostať. Čo najhlbšie.
Nuž... asi takto: ak by bol proruský kolaborant EK aspoň trocha čestný a korektný človek, priznal by verejne, že jeho politická a hodnotová orientácia nemá nič spoločné so západnou Európou, a už vôbec nie s Európskou úniou, a on túži žiť a dožiť svoj život v ruskom raji. Otvorene by povedal, že spúšťa referendum za vystúpenie Slovenska z EÚ, a v prípade že by mu to vyšlo, a referendum by bolo úspešné, tiež by mal povedať, skade Slovensko bude mať peniaze na fungovanie, keďže život mimo EÚ by pre Slovensko znamenal návrat do doby kamennej.
To sa nestalo, lebo proruský kolaborant EK nie je čestným a korektným človekom ani v náznaku. Preto kydol na web video, ktoré je primitívne, sprosté, a insitné. Adekvátne jeho intelektu, a pravdepodobne aj adekvátne chabému intelektu jeho voličov. V podstate tento proruský kolaborant EK pripomína pudlíka, ktorý spoza plota breše do amplióna, aby ho bolo všade počuť, ale len čo sa zistí jeho veľkosť, každý normálny by tohto čokla kopol do trtáča a hnal svinským klusom ta het.
Každý normálny... čo mi pripomína, že podiel tých normálnych v tejto krajine je žalostný, keďže tento insitný pudlík je spolu so sebe podobnými pri moci. Toto by vo zvieracej ríši neprešlo, toto je možné iba u sprostého národa. Nuž, smutné... Tým skôr, keď sa zverejnil zoznam russáckych kolaborantov pôsobiacich v Európskom parlamente, a medzi nimi sú Mazurek, Uhrík, ER Kaliňák, Laššáková, Blaha... čiže fašisti, protofašisti, gauneri, komunisti a podobná pakáž.
Čo je to vlastne kolaborácia? Je to dobrovoľná spolupráca s vojenským alebo politickým nepriateľom proti záujmom vlastnej krajiny, alebo spolupráca s nedemokratickým domácim režimom. A nakoľko zlovensko má bohatú tradíciu v kolaborovaní s kdejakými šmejdami, pozrime sa na kolaboráciu cez jednotlivé obdobia.
Slovenská republika 1939 – 1945.
Pomôžem si názormi historikov.
Marek Syrný píše, že v autoritárskom režime, akým bol Slovenský štát, bola alebo kolaborácia, alebo odboj. Na jednej strane ľudia, schopní udávať, zradiť a škodiť, na druhej strane ľudia bojujúci za pravdu a dobro. A medzi nimi, vždy veľmi široká a hodnotovo premenná medzipozícia.
Kolaborácia so zlom za Slovenského štátu vyvierala zo zvráteného nacionalizmu - propagandisticky sa zneužívala národná história, na základe ktorej sa argumentovala potreba a príčiny odklonu od dekadencie občianskej demokracie k národným koreňom – nacionalizmu, autoritárstvu a prípadne k národnému náboženstvu. Hľadali sa nielen vonkajší, ale aj vnútorní nepriatelia, aby sa vybudovalo silné, jednoliate národné spoločenstvo. Čo mi toto len pripomína???
Podľa Vojtecha Kárpátyho to, čo sa dialo v Slovenskom štáte, príklon ku fašizmu a nacizmu, vychádzal z ideových, svetonázorových a ideologických východísk, a v rámci Európy tých čias nositeľmi tohto svinstva boli tradicionalistické a konzervatívno – nacionalistické strany, strany inšpirované talianskym fašizmom, národno – socialistické strany inšpirované nacizmom a polovojenské zoskupenia s istým stupňom previazanosti na nemeckú politickú alebo vojenskú okupačnú správu. Prečo sa v tomto zmysle nespomína najväčšia intergalaktická hrozba v podobe progresívno – liberálnych beštií???
Ivan Kamenec píše, že kolaborácia aj odboj boli priamo či nepriamo, vedome či nevedome ovplyvnené fenoménmi strachu a alibizmu. Sprievodná črta totality je, že vytvára obraz skutočného alebo fiktívneho nepriateľa. Ak ho nemá, vymyslí si ho, alebo ho hľadá, hoc aj u seba. Hľadaním nepriateľa sa majú zastrašiť obyvatelia a posilniť vlastné postavenie, čo sa ostatne deje aj v súčastnosti pri definovaní nepriateľov ako Brusel, EÚ, liberáli, kávičkári a pod.
Preto z pohľadu kolaborácie je možné popísať fázy Slovenského štátu podľa Ivana Kamenca nasledovne:
Obdobie usmievavého Slovenska, do leta 1940 („...ten, kto sa neteší zo Slovenského štátu, je zradcom národa, je Judášom, ktorý nie je hodný, aby šliapal túto zem. Je v záujme národa, aby táto záťaž bola umlčaná...“ – fašista Štefan Polakovič.)
Obdobie „démon súhlasu“ – leto 1940 – prelom rokov 1942 / 1943 – v tom čase začínala Stalingradská bitka, na vrchole bol nacionálny socializmus, arizácia a židovská otázka. Fašista Jozef Martinka: „...rovnaké zákony môžu platiť pre všetkých ľudí len vtedy, ak sú všetci toho istého svetonáhľadu a tých istých mravných zásad. Ako nemôžu platiť rovnaké zákony pre ľudožrútov a civilizovaných ľudí, nemôžu ony platiť ani pre židov a ostatných...“
Od roku 1943 – prehra Hitlera pri Stalingrade, a následný pád Mussoliniho režimu v lete 43 bol v znamení rozširovania radov nerozhodných, tej tzv. medzipozície, na úkor fašistov . Fašista Jozef Tiso: „...niektorí funkcionári sa zriekajú svojich funkcií, iní berú svoju funkciu povrchne, svoje povinnosti vybavujú spolovice alebo ich úplne zanedbávajú. Sú sebci, nemyslia na národ, ale iba na seba, rodinu, úzky okruh. Mnohí si robia zo strany dojnú kravu, zavádzajú v nej rodinkárstvo, protekciu, čo surovo zasahuje do nášho usmernenia...“ Fašistické noviny Slovák: „...Ľud prežil sklamanie, prenikajú do neho prvky nedôvery. Dedinský ľud márne čakal židovskú pôdu, keď videl, čo je a čo dostane, stále môže byť nespokojný. Nedostal nič a je presvedčený, že ani nič nedostane. Zbohatli ľudia bez zásluh a lepšej minulosti, bezohľadne využívajúci zásobovacie ťažkosti, nekresťansky okrádajúci svojich spoluobčanov, ako by to neurobil ani najhorší vydierač...“ V septembri 1943 na zasadnutí troch snemových výborov varoval Vojtech Tvrdý kolegov ohľadom riešenia židovskej otázky, že na budúcej mierovej konferencii, kde už Nemecko nebude víťazom, „...nebude nič platiť, čo odporuje medzinárodnému právu...“ V decembri 1942 sa v pléne snemu hovorilo o predchádzajúcom riešení židovskej otázky, a keď padla otázka, kto ponesie zodpovednosť za arizačný proces, za deportácie a za celú politiku štátu voči Židom, odvetil fašista Pavol Čarnogurský: „...tomu nech je boh milostivý...“ V tejto dobe rástli rezistentné nálady a prejavoval sa oportúnny alibizmus aj v silových zložkách štátu, vrátane ŠTB, aby následne ľudácki lídri tvrdili pred súdmi, že režim sa správal voči svojim odporcom liberálne a zmierlivo. Alibizmus mal taktiež podobu náboženského fatalizmu volajúceho do občianskej pasivity, rezignácie na aktívne prejavy a angažovanosť. Podpredseda parlamentu fašista Karol Mederly: „...Slovenský národ, ktorý sa vždy opieral o božiu spravodlivosť, aj v tejto historickej skúške spolieha sa vždy na platnú a istú oporu a verí, že všemohúci, ktorý ho neopustil v ťažkých časoch poroby, nenechá ho ani teraz...“ Fašista Alexander Mach: „...všetku iniciatívu a zodpovednosť za politický vývoj treba prenechať vláde, štátostrane a vodcovi, lebo len tak prejdeme cez najnebezpečnejší úsek tejto vojny, ak sa nedáme zmiasť falošnými heslami, oslabiť strachom z toho, čo má prísť... Dnes je najlepšie pokračovať v tom, čo sa zaviedlo a uplatnilo a nerozmýšľať vôbec o novotách... chorobou dneška je plané politizovanie...“ Fašista Jozef Tiso: „...Každý mnoho rozmýšľa o tom, čo bude, až sa skončí táto vojna, ako obstojíme po vojne my, Slováci. Ja miesto toho, aby som sa púšťal do prorockých odhalení a kazil si nervy rozčulovaním sa..., kde len môžem usmerňujem iných k pozitívnej kladnej práci, k pokoji a poriadku. Ak koniec vojny nájde slovenský národ usporiadaný, konsolidovaný a spokojný, nič mu nemôže škodiť a nič ho nemôže zo sveta zniesť. Ak nás však táto chvíľa nájde nejednotných a rozdvojených, zmetie nás z povrchu zeme...“
Od vypuknutia SNP – strach a alibizmus už boli extrémne, hlavne u štátnych zamestnancov. Fašista Ferdinand Ďurčanský, jeseň 1944: „...obyčajní ľudia sa už iba veľmi nesmelo hlásia k ideám, ktoré sú pilierom Slovenskej republiky...“. Hlásenie Sicherheitdienstu z novembra 1944: „...široké masy slovenského obyvateľstva prejavujú voči všetkým udalostiam ľahostajnosť a myslia len na svoje vlastné záujmy, ...mase Slovákov je ľahostajný výsledok vojny...“ Tu už dochádzalo k opúšťaniu gardy a štruktúr štátu, prechod ku partizánom a do povstaleckej armády. A po potlačení povstania zas úniky od povstalcov ku gardistom, skrátka sme tam, kde je moc... Pôvabné je, že po potlačení povstania nastúpili tzv. „ospravedlňujúce komisie“, kde štátni zamestnanci museli dokladovaž svoju činnosť po 29.8.1944...
Fenomén strachu a alibizmu mal ešte jednu desivú podobu - udavačstvo. Udavačstvo nemuselo byť iba výrazom politických postojov udavača, ale často vyplynuli z osobnej nevraživosti, závisti, z malicherných sporov, no aj zo strachu a alibizmu. Spisovateľ Alexander Matuška napísal v júli 1946: „...po zatlačení povstania do hôr sami gestapáci sa vyjadrovali, že prešli celú Európu, že však nikde nevideli toľko vzájomného udavačstva a napomáhania si do hrobu, ako na Slovensku...“
Peter Getting:
V súvislosti s holokaustom patrila mnohým slovenským spisovateľom, kolaborujúcim s fašistami, nielen otázka: „...ako sme to mohli dopustiť?...“, ale aj „...ako sme sa na tom mohli podieľať?...“ Strašné je to, že mnohí naši spisovatelia sa v tej dobe stali kolaborantami dobrovoľne. Po vojne sa snažili vyviniť spôsobom: „ja nič, ja muzikant“, či „vtedy sme o ničom nevedeli“. Nebola to pravda. Svedectvo Selmy Steinerovej: „...len čo vznikol Slovenský štát, neboli sme si istí, či nás na ulici nenapadnú...“. Pokriky slovenských detí na Rómov z roku 1939: „...pudete na kolomaz, pudete na mejdlo, farahúni černí...“ Dobový nápis na stene domu v Martine: „...najprv pôjdu Židia páni, potom pôjdi luteráni, a keď budú všetci v rici, potom pôjdu katolíci...“ Úryvok folklórnej piesne z Trebišova 1936: „...Idze Hitler z Nemecka, bere Židov do vrecka, idze Hitler s motorom, bere Židov za šorom...“
Ten zoznam čestných a nekolaborujúcich spisovateľov je krátky, o to viac dôležitý: Janko Jesenský, Jozef Gregor Tajovský, Hana Gregorová, Ján Poničan, Gejza Vámoš, alebo Elo Šándor, autor Sváka Ragana, ktorý napr. skončil v Ilavskom koncentračnom tábore.
Záver: v tomto období, období Slovenského štátu, to všetko začalo. Do tej doby bol slovenský národ rurálny, nevzdelaný, hlúpy, pažravý a závistlivý. Do akej miery bol aj nenávistný a amorálny, ukázali najbližšie mesiace. Ochota hlúpych ľudí postaviť sa vždy neochvejne na tú stranu, ktorá je silnejšia, alebo aspoň hlasnejšia, bez ohľadu na to kde je dobro a pravda, sa stala žalostne vypovedajúcou. Celé stáročia sa sedľač pod Tatrami utužovala tými najhoršími vlastnosťami, ktoré boli odrazom nízkeho sebavedomia, lenivosti, neschopnosti a hlúposti. A v Slovenskom štáte všetko to zlo vypučalo ako hnis z vredu, a zlováci ukázali celému svetu, čoho všetkého sú schopní. Fašistický režim na Slovensku mal v rokoch 1939 – 1943 ohromnú podporu národa. Ľudia dlhodobo huckaní k nenávisti a lační po židovskom majetku nemali žiadne zábrany pri páchaní zverstiev a zločinov. Toto amorálne správanie išlo naprieč spoločnosťou – od prezidenta cez vládu a parlament až po drobných obyvateľov. A hoc sa po roku 1943 časť obyvateľstva stiahla a prestala otvorene podporovať fašistov, tá druhá časť obyvateľstva svoje zvrátené správanie dotiahla do extrému v podobe vraždenia či udávania. Práve vzhľadom na túto ohromnú mieru zločinnosti a neľudskosti mali byť po vojne exemplárne potrestaní tí najvýznamnejší potentáti fašistického režimu. Je smutné, že napokon odvislo len pár osôb, a fašistická pliaga ako Karol Sidor, Pavol Čarnogurský, Alexander Mach, Stanislav Mečiar, Štefan Polakovič, Tido Gašpar či Ondrej Jariabek sa šibenici vyhla. Dnes mohlo byť Slovensko niekde inde, keby sme sa s fašistickou minulosťou dôsledne vyrovnali.
Slovensko od vojny po okupáciu (1945 – 1968)
To, čo sa dialo tesne po vojne, malo svoj pôvod v Slovenskom národnom povstaní. SNP bolo ozbrojené povstanie cca. 3% národa proti cca. 8% národa, za striedavej podpory časti iných obyvateľov, podľa toho, kto práve stál za dverami. Blížiacim sa koncom vojny začalo celonárodné prezliekanie kabátov, a rýchle hľadanie svedkov, ktorí by videli gardistov a ľudákov pobehovať po lesoch čoby partizánov v takých počtoch, že nám mohol závidieť aj Mandžuský odboj.
Nakoľko v rokoch 1939 – 1943 bola naprostá väčšina národa ľudácka, úvodné fázy budovania svetlých zajtrajškov bolo nutné riešiť s vedomím, že sa čerství súdruhovia tu a tam pozabudli, oslovovali sa pán brat a zdravili sa Na stráž. Ale komu by to vadilo, keď bývalí gardisti s cezlesnými banditmi zrazu mohli vešať skutočných partizánov a na slovo poslúchať svojich nových pánov z Kremľa.
V tej dobe, po boľševickom prevrate v 1948, bolo na mnohých miestach štátnej a verejnej správy množstvo bývalých ľudákov a gardistov. Úsmevné je, ako sa vykonávali rôzne stranícke previerky v snahe o očistenie sa od živlov. Jedna z väčších kampaní napr. začala v roku 1958, v zmysle dokumentu prijatého politickým byrom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa pod názvom „Zásady prověrky všech pracovníků na ministerstvech a ústředních orgánech“. Taká previerka bola aj na slovenskom odbore školstva, len z Preverovacej komisie musel odísť predseda komunistickej bunky súdruh Pavol Kelco, ktorý súdruhom zatajil svoju prihlášku do Hlinkovej strany (atď atď). Tí iní boli najskôr kedysi ľudákmi tiež, ale svoju minulosť lepšie zatajili...
Toto obdobie sa nieslo v atmosfére strachu, kde každý sa snažil niečo zistiť na každého, a prežili tí, ktorí mali najlepšie informácie, a boli rusákom zahniezdení najhlbšie v tých oných. A tak sa v tom období udávalo, donášalo, mučilo a vraždilo, kde sa ublížilo státisícom čestných a vzdelaných ľudí, a tiež sa ublížilo pár tisícom gaunerov a komunistov, čo na škodu nebolo. To, čo na škodu bolo, bol fakt, že absolútny trest nedostal vlastizradca, kolaborant a špinavec Gustáv Husák, ktorý chcel Slovensko priradiť pod Kremeľ. Dnes mohlo byť Slovensko niekde inde, keby sme sa s minulosťou prostalinovských kolaborantov ako bol Klement Gottwald, Antonín Zápotocký, Gustáv Husák, Josef Urválek, Wiliam Šalgovič či Karel Vašš dôsledne vyrovnali.
Slovensko od okupácie po sametovú (1968 – 1989)
V auguste 1968 obsadili Československo okupačné vojská. Následná okupácia ukázala, že spomedzi vlády a parlamentu boli okrem štyroch osôb všetci vlastizradcovia a následní kolaboranti. Vrátane Dubčeka, ktorý ešte rok po zahájení okupácie sa zubami nechtami držal funkcie a podpisoval okupantom zákony, aby sa následne na 20 rokov vytratil do zabudnutia, ale ako správny komunista, hneď po 89. roku zasa zaňuchal funkciu, a už sa aj dral z nory späť na svetlo.
Jediné štyri osoby, ktoré bolo možné si z tej doby vážiť, boli poslanci František Kriegel, František Vodsloň, Gertruda Sekaninová-Čakrtová a Božena Fuková. A ja som strašne rád, že tam bola aj Slovenska, pani Fuková, ktorá sa postavila proti legalizovaniu okupácie. Ako jediná zo Slovenska. Všetci ostatní boli zradcovia a kolaboranti.
Začalo obdobie, kde kto mohol, kolaboroval s rusákmi, kto nemohol s rusákmi, tak s našimi komunistami, keď už nijako inak, tak aspoň v podobe udávania, donášania, zrádzania. Tisíce aktívnych konfidentov ŠTB v krajine, ktorá mala vo svojom čele tie najodpornejšie kolaborantské špiny. Krajina amorálna, kde nik nevedel, kto ho udá, a či za pieseň, či za názor alebo vtip. Bolo fajn, že toto strašné obdobie skončilo. To, čo fajn nie je, je fakt, že vlastizradcovské a kolaborantské špiny ako Gustáv Husák, Vasil Biľak, Peter Colotka, ale aj Andrej Babiš, Drahoslav Machala, Jozef Banáš, Milan Blaha a podobný hnus nedožili svoj život v celách Leopoldova. Táto krajina sa nevyrovnala s tými, ktorí boli na vrchole toho režimu, a nevyrovnala sa ani s tými, ktorí tento hnusný režim živili odspodu. Preto nám dodnes vládnu eštebáci a podobná pakáž.
Súčastnosť
V súčasnej dobe vládne na Slovensku komunita, ktorá nikdy nič nepostavila, nevytvorila, nedokázala. Vedia iba mlieť papuľami, odpútavať pozornosť, a kradnúť. Sú nekompetentní, význam slova „zodpovednosť“ nepoznajú, ich hlavná vízia je udržať si funkcie a moc, a vyhnúť sa väzeniu. Aby sa tak stalo, pokračujú v propagande, ktorú kedysi spúšťali na Slovensku fašistickí smradi ako Gašpar, Čarnogurský, Mečiar. Cieľom je rozhuckávať ľudí voči sebe, hnať všetko do extrému, a kolaborovať s autoritárskymi režimami.
Pokračujú v stopách svojich predchodcov, s nádejov, že aj ich správanie ostane bez trestu. Ich život je vlastne jednoduchý a pripomína nekonečnú žúrku či dovolenku. Žiadna reálna práca, žiadne výsledky, iba vysoký plat, kráľovské výhody, a pohodlný život. Pre ľudí, ktorí by v akomkoľvek reálnom zamestnaní skončili behom pár minút, je toto dar z nebies. Stačí iba sprostý, primitívny a nevzdelaný národ, ktorý dňom volieb vystaví lúze bianko šek na neobmedzené vládnutie, a to v spojení so zrádzaním záujmov krajiny a paktovaním sa s kde kým krajinu vedie do prachu. A prečo nie, ak doposiaľ takmer nikto z kolaborantov a vlastizradcov nebol braný na zodpovednosť? A väčšina národa sa z čias Slovenského štátu hodnotovo nezmenila, stále je to tá istá nevzdelaná a amorálna sedľač?
Môžeme si položiť otázku, čo vo svojom živote dosiahol kolaborant fico. Alebo kolaborant blanár. Alebo kolaborant blaha. Alebo kolaborant synovec. Čo také konkrétne, že by to posunulo túto krajinu dopredu a pomohlo v nejakej podobe jej obyvateľom. Odpoveď sa asi nedá nájsť. Osobne si ale myslím, že odpoveď sa bude dať nájsť na otázku, čo by mohlo posunúť túto krajinu dopredu. Konečne brať tých dnešných kolaborantov na zodpovednosť, a začať, hoc s 80-ročným meškaním naprávať chyby, ktorých sme sa dopustili nepotrestaním bývalých generácií škodnej. Táto krajina totiž moc istôt nemá. Jedna istota, skoro tutovka je tá, že po dvadsiatich rokoch vládnutia súmračného temna, bez jedinej reformy, zato s tisíckami zlodejov v jej čele, táto krajina dopadne nesmierne zle. Tá druhá istota je ale pre mňa desivejšia – ak veľmi rýchlo neurobíme poriadok s kolaborantami, tí budú prví, ktorí rusákom, ak tí sem prídu, budú ukazovať, koho z nás treba odbachnúť. Hovorí sa tomu historická pamäť. Bolo to tak pod hákenkrajcom, pod gardistickým dvojkrížom, pod červenou hviezdou, a bude to zas. Lebo časy sa menia, ale kolaborantské svine sú furt tie isté.
