Ako tvrdia kroniky, jeho tvár bola považovaná za peknú, a za pekného ho jeho súputníci i považovali. Avšak nielen za pekného. Bol odvážny, statočný, spravodlivý. Bol diplomat, stratég i dobrý taktik. Dokázal zjednotiť svojich ľudí, vliať do nich odvahu, nádej i povedomie národnej hrdosti. Nikdy v živote neprehral v žiadnej bitve - práve naopak. V jednej z nich zvíťazil spôsobom tak nevídaným, že ostal v pamäti dodnes.
Narodil sa v roku 1387. Svojej prvej vojnovej výpravy sa zúčastnil ako 16-ročný. O 10 rokov neskôr sa stal anglickým kráľom a v roku 1415 sa vyloďuje so svojou armádou vo francúzskej Normandii nárokujúc si francúzsky trón. Pri obliehaní mesta Harfleur stráca mnoho svojich vojakov, zásoby a hlavne čas. Množstvo vojakov pritom nezahynulo zbraňou nepriateľov, ale na choroby, predovšetkým črevné. A i napriek tomu, že situácia ohľadom zásob nebola v anglickej armáde priaznivá, Henry V. pod hrozbou smrti vydal zákaz svojim vojakom plieniť a rabovať (čo bol na tú dobu neuveriteľný príkaz, a neuveriteľným sa preto stalo i dobytie mesta, ktoré vlastne nebolo dobytím, ale dohodou o otvorení brán za dodržania kráľovho príkazu).
V snahe dostať sa späť do Anglicka vydáva sa na 150 km peší pochod Normandiou v snahe dostať sa do prístavu Callais, aby sa mohol nalodiť na svoje lode. V tej dobe už vedel, že sa k nemu blíži francúzska armáda. Ku stretnutiu s ňou došlo dňa 25. októbra 1415.
Na strane Henryho V. bolo asi 1.000 ťažkoodencov na čele s rytierskou jazdou a asi 5.000 lukostrelcov. Na strane Francúzov bolo asi 10.000 ťažkoodencov a asi 7.000 pešiakov.
Ťažkoodenci na oboch stranách mali na sebe celoplátové brnenia vážiace cca. 30 kg. Toto brnenie poskytovalo dobrú pohyblivosť a v spojení s mäkkou bielizňou ukrytou pod brnením i celkom dobre chránilo pred podliatinami. Prilby boli hrncovité s priezormi. Každý rytier mal na svojom brnení i štíte vlastný erb. Rytieri, ktorí používali štíty, boli ozbrojení kopijami a mečmi, ale aj palcátmi a dýkami. Rytieri bez štítov mali kopije a obojručné meče. Ťažkoodencami boli príslušníci šľachty, rytiermi príslušníci vyššej šľachty. V ten večer pred bitkou sa na oboch stranách stretol výkvet anglickej a francúzskej šľachty, to najbohatšie a najlepšie, čo v oboch krajinách bolo pri moci.
Anglickí lukostrelci používali dlhé luky (1,8 m), ktorými bolo možné zasahovať plošné ciele na vzdialenosť 250 metrov (pri použití dlhších a ľahkých šípov), či s použitím ťažkých šípov presne zasahovať na vzdialenosť do 100 metrov. Okrem toho boli lukostrelci a pešiaci na oboch stranách vyzbrojení dýkami, sekerami a kladivami.
Atmosféra večer pred bitkou bola vo francúzskom vojsku uvoľnená. Rytieri vopred oslavovali víťazstvo, v kockách hrali o právo zabiť anglického kráľa. Iná situácia bola vo vojsku anglickom. Chlapi boli mučení črevnými chorobami, hladom i strachom. Henry V. celú noc obchádzal svojich vojakov a posmeľoval ich. Údajne započul povzdych jedného zo svojich rytierov „...škoda, že nás tu nie je trocha viac...", načo odpovedal „nechcel by som tu ani o jedného anglického rytiera viac. Ak máme zajtra prehrať, bola by škoda, keby umrelo viac rytierov, ako nás tu je. A ak máme zajtra vyhrať, škoda by bola deliť sa o slávu s viacerými...".
Tri hodiny po úsvite, dňa 25.10.1415, blízko osady Azincourt, medzi lesmi, uprostred zoraného poľa, rozmočeného celonočnou búrkou, stáli proti sebe obe armády. Na jednej strane nedočkaví Francúzi. Tak nedočkaví, že celá ich šľachtická elita sa v podobe rytierskej jazdy napchala do prvého útočného sledu tak napevno, že sa natlačili jeden na druhého a znemožnili vlastným lukostrelcom úspešne bojovať. Na druhej strane Angličania. Stovky anglických lukostrelcov boli od pása dole nahí - vzhľadom na masívne prejavy črevných trápení ani nemalo zmysel mať niečo na sebe (možno od tých čias sa používa výraz „ísť na ostro"). Ostatne, anglickí vojaci dojedli posledné ostatky svojich zásob pred troma dňami a od tej doby len chlípali vodu z kaluží. Napriek tomu však dokázali nastoknúť do zeme zašpicatené koly čoby prípadný pozdrav pre francúzsku jazdu.
Po chvíli vyčkávania urobil Henry V. klamlivý výpad, na ktorý odvetili nadržaní francúzski rytieri útokom. Rozmočená zem zmenila rýchlosť útoku na zúfalé brodenie sa Francúzov bahnom, do čoho prišla najstrašnejšia zbraň anglickej armády tej doby - dlhé luky. Do hodiny bolo po boji. Ten neprežilo 8.000 Francúzov a asi 200 Angličanov. Zbraň, ktorá pomohla Čiernemu princovi Eduardovi rozdrtiť francúzsku armádu v roku 1346 pri Kresčaku, tá istá zbraň pomohla Henrymu V. zvíťaziť nad francúzskou armádou opäť.
I napriek tomu, že na strane Henryho V. bolo minimum výhod, azda jedinou stabilnou boli dobre vycvičení lukostrelci (a druhou náhodnou nočná búrka, ktorá rozbahnila priestor bitvy) - i s týmto minimom dokázal uspieť v pozícii, ktorá bola takmer stratená. Henry V. neskôr získal celú Normandiu, Paríž a stal sa regentom Francúzska a oficiálnym dedičom francúzskeho trónu. Pri bojoch južne od Loiry umiera v roku 1422 na dyzentériu.
Zvláštne. História pamätá rôzne osobnosti. Anglický kráľ Henry V. zomrel na črevné problémy, napriek tomu si ho svet pamätá ako víťaza pri Azincourt, ako kráľa schopného, spravodlivého a úspešného. Kráľa, ktorý dokázal zjednotiť svojich ľudí, získal si ich pre svoje vízie a stal sa uznávaným nielen medzi svojimi, ale i medzi nepriateľmi. Bol to kráľ, ktorý mal rešpekt (*). A stovky iných v minulosti i dnes sa snažia tváriť sa schopne a úspešne, a história si ich zapamätá len ako produkt črevných problémov.
(*) - odporúčam vynikajúci anglický film z roku 1989 „HENRY V" v hlavnej úlohe s Kennethom Branaghom
Na obrázkoch : Henry V., modlitba pred bitvou a výjav z boja, zdroj - Internet
