Jean túžil byť rušňovodičom, a to možno až do dňa, kým ho otec nedoviedol do jedného z parížskych divadiel, kde svojmu priateľovi a tiež riaditeľovi divadla povedal : „toto je môj syn. Nemá síce o divadle ani potuchy, ale chcel by sa stať hercom. Ak by si mohol pre neho niečo urobiť, bol by som ti vďačný, aspoň budem mať svätý pokoj...". A tak sa stal Jean hercom. A vďaka svojmu talentu sa pomaly stal hercom uznávaným, a to nielen v divadle, ale i pred kamerami. A ako prichádzali jednotlivé divadelné či filmové úlohy, tak ako striedal svoje postavy, striedal i ženy. Bol milovaný a chcený. Žil však v divokej dobe - dobe, kedy sa nad Európou sťahovali hnedé mračná nacizmu. A keď francúzska kinematografia začala byť riadená nemeckou okupačnou správou, poslal ich všetkých do prachu a bzinkol do Hollywoodu.
V Hollywoode sa síce herecky nepresadil, zato náručia krásnych žien spoznával naďalej - a po krátkom vzťahu s famóznou tanečnicou Ginger (Rogers) na dlhší čas zotrval po boku božskej Marlen Dietrich, ktorá ho milovala viac ako svoj život. Takéto vegetovanie ale nebolo pre divocha a búrliváka Jeana, a tak sa rozhodol vrátiť sa späť do Francúzska a pomôcť vyprášiť okupantov zo svojej krajiny : „myslel som si - Nemci napokon dostanú výprask a Francúzsko bude slobodné. A už som sa videl, ako sa tam pekne vrátim bez toho, aby som pomohol. Predstavoval som si, ako sa v Paríži stretnem s priateľmi, ktorí boli v prvej línii a uspokojím sa tým, že im poviem - tu som kamaráti. Ako sa máte? Nemohol by som sa im pozrieť do očí a podať im ruky. Chcel som to urobiť bez hanby. Preto som šiel do tej skurvenej vojny, hoc som mal plné gate".
V apríli 1943 sa Jean nalodil a vyplával do Afriky. Velil protilietadlovej batérii, bol inštruktorom školy námornej pechoty a následne veliteľ tanku Souffleur II, patriacemu 2. Leclerkovej obrnenej divízii. Zúčastnil sa bojov v Alsasku, podieľal sa na zastavení nemeckého prielomu v blízkosti mesta Colmar, a so svojim tankom po oslobodení Alsaska došiel na samom sklonku vojny až do Obersalzbergu v rámci útoku na Hitlerovu pevnosť Berghof. Jean Gabin bol v tom čase známy herec, úspešný tankista, víťaz. Bol ale predovšetkým nádherný človek a správny chlap, ktorý bojoval za to, čo bolo správne a nie za to, čo ho urobí slávnym. Slávu odmietal, nepotreboval ju. Na víťaznej vojenskej prehliadke v Paríži už medzi vojakmi chýbal.
Po vojne pokračoval v hereckej kariére. Stal sa významnou postavou európskeho i svetového filmu. Búrlivák Gabin sa dokonca skľudnil i ako životný partner a následne otec rodiny. Skromný pohodový chlapík, ktorého deti sa dozvedeli o jeho výnimočnosti až v puberte a od cudzích ľudí. Jean Gabin nepotreboval hviezdne maniere, slávu nenaháňal. A i napriek tomu sa už za svojho života stal nesmrteľnou legendou.
Dňa 19. novembra roku 1976 vyplával z francúzskeho prístavu Brest vlajkový krížnik francúzskeho vojenského námorníctva Détroyat. Okrem posádky boli na palube Odette Ventura, vdova po hercovi Lino Venturovi, herec Alain Delon, režisér Gilles Grangier, admirál Dan Gélinet, ktorý bol za vojny Gabinov veliteľ, a Gabinova rodina. Dvadsať míľ od Brestu vhodil kapitán lode Pichon za prítomnosti hostí urnu s Gabinovým popolom do mora. Jean Gabin zomrel v noci zo 14. na 15. novembra 1976, a neželal si ani hrob, ani pomník. Pravdupovediac - nepotreboval ich.
Zdroje : Jiří Žák - Životopis Jeana Gabina, francúzske vojenské historické zdroje na Internete, foto www.Marechal-Leclerc.fr
P.S. - info k tanku (teda len pre prípad, že by to niekoho zaujímalo):
Jean Gabin bol veliteľom tanku M10 Wolverine. Model tohto tanku je vyrábaný vo viacerých mierkach a viacerými výrobcami, a pri troche snahy je možné vytvoriť i tak podarenú kópiu, akú vytvoril Jacques Maigret.
Pre tých, ktorí by chceli vidieť tank M10 Souffleur II na vlastné oči, odporúčam návštevu alsaského mestečka Wantzenau (blízko pri Strasbourghu), kde v halách ASPHM tento tank, dokonca vo funkčnom stave, je (bližšie na asphm.com).
