Spomínal ho vo svojej knihe „Zbylo nás devět" Jiří Osolsobě. Bola to kniha palubného letca lietajúceho na bombardéroch RAF počas druhej svetovej vojny. Písal o sebe, o svojich priateľoch (z ktorých väčšina neprežila) a o momentoch, ktoré sa mu dokázali vryť do pamäti. V tej mu ostal i muž, ktorému Jiří Osolsobě venoval nasledovné riadky : "...alebo Honza Řehoř, dvojmetrový 45 ročný chlap, ktorého 100 kíl sa skladalo len zo svalov a kostí, ktorý jedol kilá chinínu s gustom, akým asi obyčajný smrteľník zvláda slivkové buchty. Určite strávil originálnu dovolenku - pre potešenie šiel totiž počas nej bojovať.
Jeho dva roky prázdnin si v ničom nezadali s prázdninami, o ktorých písal Jules Verne... Pár rokov po prvej svetovej vojne šiel Honza na vandrovku, ktorá sa ale mierne natiahla. Zakotvil totiž v srdci najtemnejšej Afriky - v Belgickom Kongu. Podpísal v Elisabethville zmluvu na 7 rokov, vzal kefku na zuby a injekčnú striekačku a šiel pracovať do cínových baní, kde mu po celý rok boli jedinými spoločníkmi domorodci, slony a možno nejaký ten leopard. Raz za pol roka mu čierny poštár s nasadením vlastného života priviezol proti prúdu Konga chinín a poštu a po siedmych rokoch i novú zmluvu k podpisu. Asi sa tam Honzovi páčilo, a tak podpísal po ďalších siedmych rokoch zmluvu i tretí krát.
V tej dobe sa však nejakým záhadným spôsobom dozvedel, že si ľudstvo, aby nevyšlo z cviku, ráčilo zopakovať vojnové slasti a že celý ten podnik rozbehol nejaký chlapík s fúzkami, mena neznámeho. Honza si spomenul, že má nárok na dvojročnú dovolenku, sadol si do kanoe a nechal sa kľudne niesť prúdom späť tam, odkiaľ takmer pred dvadsiatimi rokmi vyrazil - do Elisabethville. Tam mu pre samé čudovanie sa neostávalo mnoho času.
Najhoršie to ale bolo v Bordeaux, kde sa jedného dňa zjavil dvojmetrový chlap so širákom na hlave, ktorý zdesene uskakoval pred elektrikou, cez cestu ho musel previesť strážnik a hoc bol koniec jari, zjavne mu bola zima. Pár dní si poležal v nemocnici, nakoľko práve v tom čase sa opäť ozvala zimnica, ale keďže jej rozumel viac ako všetci doktori dokopy, oznámil im len deň poslednej horúčky a o deň nato ho už v nemocnici nevideli.
To sa už hlásil v Agde do československej armády, s ktorou sa dostal do Veľkej Británie. Prihlásil sa k letectvu a bol zaradený do našej skupiny pre výcvik strelcov. Neviem, ako sa to stalo, že prešiel všetkými lekárskymi skúškami, ale bol prijatý. Až na konci streleckého kurzu mu hrozilo nebezpečie, keď veliteľ zistil, že Honza má asi 30 kg nad limit a že sa so svojou postavou nemôže vojsť do streleckej veže. Vošiel. Ako sa tam v koženej kombinéze napchalo 100 kg svalov a kostí Honzu Řehoře, bolo nám všetkým záhadou. Odlietal si však množstvo náletov nad Nemecko a podobne nad Biskaj. V tom čase však už prežíval asi svoju štvrtú recidívu malárie, čo mu povedalo presnejšie ako kalendár, že jeho dvojročná dovolenka končí a že si už dosť oddýchol a tak je čas vrátiť sa späť do práce. Bol okamžite demobilizovaný, nakoľko jeho práca v Belgickom Kongu bola z kategórie vojensky dôležitých, vytiahol si z kufra svoj širák, zabalil si Vojnový kríž a medailu Za chrabrosť, zašiel si po svoju manželku, s ktorou sa v Anglicku oženil, i po čiernooké dievčatko do Blackpoolu a opustil nás tak, ako prišiel. Asi tak, ako opúšťajú hoteloví hostia kúpele, v ktorých sa cítili dobre. „...A keby zasa niečo bolo, tak napíšte!..." boli jeho posledné slová..."
Po vzniku Protektorátu Čechy a Morava a Slovenského štátu stovky československých občanov opustili svoju bývalú krajinu a emigrovali do krajín mimo dosahu fašistov. Stovky ľudí sa priebežne nahlasovali do československej armády v juhofrancúzskom meste Agde. Na jeseň 1939 sa okrem stoviek „bežných" emigrantov hlásili v Agde i československí interbrigadisti zo španielskej občianskej vojny a tak koncom roka 1939 bolo v jednotlivých vojenských jednotkách dislokovaných v tomto meste viac ako 3.500 vojakov a počet naďalej rýchlo rástol. V lete 1940 vojaci z Agde boli prevážaní (vzhľadom na postup nemeckých vojsk Francúzskom a blížiacu sa kapituláciu Francúzska) inam, predovšetkým do Veľkej Británie. Lode plné našich vojakov (napr. lode Neutralia, Viceroy of India, Apapa, Arny Scheffer...) tak pristávali v Plymouthe alebo Liverpoole, odkiaľ vojaci odchádzali do nových jednotiek.
Ľudia priradení k bombardovacej jednotke začali 20. júla 1940 v Cosforde výučbu angličtiny a vlastný vojenský výcvik. Dostávajú šedomodré uniformy RAF, základný výstroj, nové (anglické) hodnosti, dňa 24. až 26.7. 1940 skladajú prísahu anglickému kráľovi i dočasnej československej vláde a stávajú sa plnohodnotnými členmi kráľovského letectva RAF. Dňa 2.8.1940 bola oficiálne založená 311. československá bombardovacia peruť. V tom čase už pod vedením kapitána Brownea a poručíkov Rogersa a Morrisona cvičili aj palubní strelci. Zoznamovali sa s guľometmi Browning MkII a Vickers, rôznym strelivom, na strelnici nacvičovali odhady vzdialeností, preberali teóriu streľby, spoznávali vlastné i nepriateľské lietadlá, učili sa ovládať strelecké veže Frazer-Nash. Cvičenie a príprava palubných strelcov prebiehali na mnohých miestach, napr. v Central Gunnery School (CGS) v Sutton Bridge, taktiež vo West Freughu, v Stormy Down, v Evantone, Llandwrogu, Manby, Powllheli, Dumfries... Dňa 10.9.1940 prvé tri lietadlá 311. československej bombardovacej perute útočia na nádražie v Bruseli a zahajujú bojovú činnosť letky.
Obr. 1 - Nácvik streľby z otočnej veže Frazer-Nash
Jan Řehoř sa narodil 28.3.1905 v Prahe. K 311. bombardovacej peruti bol zaradený ako palubný strelec (Air Gunner) pod číslom (RAF VR) 787877. Dňa 22.11.1941 bol členom lietajúceho personálu v tom čase vo výcviku v rámci kurzu č. 5, kde bol ako zadný strelec súčasťou posádky Hadrávek (pilot), Kodeš (druhý pilot), Havránek (navigátor), Tofel (rádiotelegrafista), Halada (predný strelec). V období 16.12.1941 až 2.2.1942 bol kurz č. 5 ukončovaný a členovia tohto kurzu boli rozkazom zo dňa 3.2.1942 odvelení k bojovým posádkam. Dňa 15.5.1942 bol súčasťou posádky čatára Ondreja Špačka.
O štyri mesiace neskôr mal Jan Řehoř za sebou množstvo náletov, ale jeden, iný ako ostatné, naň čakal dňa 25.6.1942. Už od rána pristávali desiatky bombardérov na letisku Bircham Newton. Nestávalo sa, aby sa na jednom letisku stretli stovky Britov, Nórov, Austrálčanov, Poliakov, Novozélanďanov, Kanaďanov, Belgičanov, Čechov a Slovákov. A už vôbec nebývalo zvykom, aby predletová príprava bola v kine. A kino v ten deň bolo preplnené. Množstvo vysokých šarží dávalo tušiť, že sa dačo chystá. Brífing zahájil veliteľ letiska slovami : „Vašim dnešným cieľom bude prístavné mesto Brémy." V sále zašumelo, piloti vedeli o kvalitnej protileteckej obrane tohto mesta i o tom, aké veľké straty bývajú pri takýchto náletoch. Veliteľ však pokračoval : „Účelom je zničiť leteckú továreň Focke-Wulf, priemyselnú časť mesta i jej obývanú časť." Teraz sa k šumu pridali i nechápavé pohľady pilotov, ktorým pomaly dochádzalo, že bombardovanie civilného obyvateľstva je povolené. Veliteľ pokračoval : „...na cieľ sa sústredí viac ako 1.000 lietadiel a odbombardovanie musí byť vykonané v 45 minútach...". Pokračovali ďalšie informácie a piloti vedeli, že v noci bude peklo. Vedeli ale i to, že začína iný typ vojny - pomsta Nemcom za kobercové nálety a vyhladenie Coventry. Lietadlá 311. perute odlietali po 23. hodine v počte 11., rýchlo vystúpali do 4,5 km výšky, obloha bola jasná, blížila sa polnoc. Naše bombardéry dorazili nad cieľ medzi prvými. Faktom je, že Nemci tak mohutný útok vôbec nečakali. A faktom je i to, že mesto sa v priebehu pár minút stalo jedným obrovským požiarom. Ale faktom je i to, že na mnohých 500-librových bombách boli kriedou napísané nápisy „Za Lidice".
Obr. 2 - Munícia pripravená na Brémy
Ľudia v Brémach v ten deň zažívali peklo. Na členov 311. perute však problémy ešte len čakali - lietadlo nadporučíka Taibera sa vrátilo s rozstrieľanou zadnou streleckou vežou, lietadlo rotného Lenca pristálo na mnohých miestach deravé ako rešeto, lietadlo majora Stránskeho zasiahla protilietadlová streľba do motora, ktorý začal horieť. Našťastie Stránsky dokázal uhasiť prudkým manévrom. S obhoreným krídlom pristál po 6 hodinách a 13 minútach i stroj čatára Špačka, na palube ktorého bol i Jan Řehoř (posádka Špaček a Neradil ako piloti, Gabriel a Matějíček ako navigátor a telegrafista, Šimko a Řehoř ako strelci). Išlo o lietadlo Vickers Wellington Mk.IC s označením KX-X (DV886).
Obr. 3 - Bircham Newton, 26.6.1942, s takýmto lietadlom pristál Stránsky po nálete na Brémy
Pri príležitosti druhého výročia založenia 311. československej bombardovacej perute bol udelený Janovi Řehořovi dňa 18.8. 1942 Československý vojnový kríž 1939.... Viac som o tomto mužovi nenašiel. Neviem, kedy opustil svoju letku a vrátil sa späť do Afriky. A neviem ani ako napokon dopadol. Dokonca som nenašiel ani len jednu jedinú fotografiu tohto muža. Ostala iba spomienka v knihe Jiřího Osolsobě a pár suchých záznamov v knihách Miloslava Pajera. Ale i napriek tomu to bol asi správny chlap. Chlap, ktorý chcel a vedel pomôcť. Ten, ktorý sa objaví, keď ho najviac treba. A napokon ten, ktorý vlieva nádej ľuďom, ktorí pomoc potrebujú. Nádej, že niekto, možno úplne neznámy príde a pomôže...
Veď čo ak práve teraz tam kdesi po Kongu pádluje pomôcť Vám niekto podobný Janovi Řehořovi...?
Obr. 4 - Palubní strelci 311. československej bombardovacej perute (zľava) Richard Květ, Václav Jelínek, Eduard Šimon a ? (Jan Řehoř?)
p.s. - Ondřej Špaček ako veliteľ vystriedal nasledovné typy lietadiel : Vickers Wellington Mk.IC (X1111, KX-N; X9877, KX-V; W5711, KX-H; T2962, KX-T, W5711, KX-H; X9980, KX-C; DV886, KX-X; R1497, KX-D). Je pravdepodobné, že Jan Řehoř ako člen Špačkovej posádky lietal na niektorých z uvedených strojov. To len pre prípad, že by to zaujímalo i nejakého modelára.
Obr. 5 - Animácia lietadla 311. československej bombardovacej perute Vickers Wellington
Zdroje : Jiří Osolsobě - Zbylo nás devět, Miloslav Pajer - Ve stínu slávy, Miloslav Pajer - Křídla míří na Německo, Miloslav Pajer - Wellingtony nad Biskají, Miroslav Vilda - Osud byl mým přítelem, Martin Velek - Ilustrovaná historie letectví, Internet
