Zliezla sedľač z Tatier, tiahne na podolia,
Ponad vysoké hory, ponad rovné polia,
Dovliekla sa k Dunaju, na tú šíru vodu,
Sadla tam za pomedzím slovenského rodu.
Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
Nad ním stojí sivý hrad na vysokom bralí,
Pod tým hradom russák, smrad, zastal si táborom,
Blyštia sa rady tankov ďalekým priestorom,
Skraja vojsk sedí russ na červenom stolci,
Kol neho burjati, oržatí paholci,
A pred cárom družina neveliká stojí,
Tá sedľač slovenská, nik sa jej nebojí,
Uhýbavý pohľad, červené rypáky,
Všetci ako jeden, ako sraľo dáky,
Bez odvahy, bez cti, tak tam tlupa stála,
Až sa ti zdá že ich jedna mater mala,
Smutná zem – jej končiny valný Dunaj vlaží,
A Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží,
Však tá zem, tie hory, aj žírne moravy,
Nikdy nespievali synom piesne slávy,
Tí, čo dnes zastali pred tvárou russáka,
Zvedieť by chceli či šanca je dajaká,
Ak sa hneď poklonia, ak sklonia k zemi meč,
Či by ten russký pán dal s nimi dáku reč,
Aj dary nesú mu, chlieb a soľ, pánovi
A takto mu nesmelo premlúvajú slovy:
My, čo sme stadeto, táto tlupa naša,
Od súmračných kňazov pozdrav ti prináša,
Zem tá, na ktorú chce vkročiť noha tvoja,
Tú získaš skrze nás, ľahko aj bez boja,
Pozri: tu brehy jej valný Dunaj vlaží,
Tam Tatra skalami kolo nej sa väží,
A tuto uprostred národ sráčov žije,
Čo pre skyvu chleba hoc sa aj zabije,
Zvyk náš je ustúpiť vždy keď niekto zhúkne,
Stačí nám prežívať. Ak nám to ponúkne
Ktokoľvek, kto príde sem, rozbiť naše brány,
Sme národom takým, ktorý sa nebráni,
Akoby nás bohom stihla dáka kliatba,
Naše heslo zneje – pokora a hanba,
Zakaždým keď vtrhol k nám nepriateľ cudzí
Hneď sme sa ponúkli byť mu naporúdzi
Tu máš naše ženy, a aj naše dcéry,
Azda ťa taký dar aspoň trocha zmieri,
By vedel si, že sme tí, ktorí vždy vyčkajú
Hoc aj stovky rokov, nemajúc obavu
Že snáď raz odídeš, necháš nás živoriť
Lebo nám, slovákom, nevadí holá riť,
A potom, keď odídeš, keď sa tak raz stane,
Nájdeme si iných, ktorým platiť dane,
Klaňať sa, počúvať, to sú naše znaky,
Bozkať iným ruky, prejavovať vďaky.
Hriema russák spitý na červenom stolci,
Pekne rozprávate, slovenskí paholci,
Ty, robko, aj andrej, aj ten sprostý blaha,
Tri krát denne kričte, russákovi sláva,
A ja pán váš, russák, zvážim vás ušetriť,
Ak mi denno denne budete lízať riť,
Vy aj národ, ktorý do jarma ste vtiahli,
Keď sme si vás už tak prepekne zapriahli
Na otrocké práce, len na to ste rúči,
A váš život teraz už je komplet v puči,
Keď vám nedošlo, čo z východu sa šinie,
Iba smrť a bieda; s nami všetko hynie,
Vieme len nivočiť, sme jak rakovina,
Ale keď nás chcete, tak čia je to vina,
keď ste takí sprostí, že vám fico vládne,
verte, že už skoro, budete fest na dne,
a keď vaša dcéra porodí nám russa
aspoň že bude mať kto bojovať s USA
a tých pár veľkňazov, čo vás nám predali,
čo sa na súmračnej nám tak moc klaňali,
necháme pri moci, tie smerácke prasce,
veď zrušiť ich môžme vždy keď sa nám zachce,
nič krajšie na svete jak slovänom vládnuť,
zotročiť ich komplet, na to russ má vždy chuť,
a tak platí to, čo kaliňák raz riekol,
keď závoj odvahy zo slovákov zvliekol,
ste svoloč, ktorá si slobodu neváži,
a preto vás má už celý svet v paži
A ty čakaj, hoj čakaj, sraľo môjho rodu,
Keď ten russák tak siahol na tvoju slobodu
A čo i sto rokov život pod russákom
Čakaj len, hoj čakaj, si jeho otrokom
Uvodný obrázok : Santhosh Kumar-India
