V máji roku 1223 sa v oblasti dnešnej Ukrajiny objavili mongolské vojská. Tie už vybojovali pri svojom postupe na západ viacero víťazných bitiek, ale to, čo sa stalo v máji 1223, ešte aj dnes rusi nazývajú najslávnejšou porážkou Slovanov. Asi logicky, keďže po tomto výprasku považovať ešte rusov za Slovanov je viac ako sporné. Ale to sem nepatrí...
Skrátka v tom máji 1223 sa mongolskej armáde postavili ruské vojská s množstvom ruských kniežat, a s Kumánmi po boku. Po prvom strete sa Mongoli dali na ústup, rusi začali Mongolov prenasledovať, netušiac že sa ženú do pasce, a tá sklapla presne koncom mája 1223. Opojení víťazstvom sa rusi hnali za Mongolmi, ktorí zrazu udreli, a s absolútnou disciplínou a pevnou taktikou rozvrátili ruské vojská. Rusi v tom momente nechali v boji osamotených Kumánov a dali sa na útek. Ďaleko neušli, tatárske poníky boli vytrvalejšie, mongolskí vojaci po každej stránke lepší, a tak ruská armáda bola kompletne zničená a Mongoli si počas oslavy pri jedle len tak priamo počas stolovania umučili ruského veliteľa Mstislava III. Vraj to bol taký zvyk, a kto chce, nájde si obrazy túto scénu pripomínajúce. Šťavnaté výjavy, ako Mongoli naložili s rusom. Ale to sem nepatrí...
Následne sa Mongoli po krátkom oddychu a pretvorení ruskej ríše na svoj obraz, opäť pohli na západ. Severná vetva Mongolov vtrhla do Poľska a dňa 9. apríla 1241 pri meste Legnica rozdrtili poľskú, sliezsku a moravskú armádu, spustošili mesto, spustošili okolie, a asi aj vďaka blížiacim sa českým oddielom kráľa Václava I. stočili Mongoli na severnú Moravu a cez horské priesmyky prešli na územie dnešného Slovenska. Ostali po nich tisíce mŕtvych a vypálená Legnica, aj keď asi nie tak vypálená, ako bola vypálenou v roku 1945 hrdinskou Červenou armádou. Ale to sem nepatrí...
Južná vetva Mongolov smerovala na Uhorsko. Že sa dačo chystá, vedeli Uhri už v roku 1239, keď zbytky rusmi zradených Kumánov prišli do Uhorska žiadať o pomoc. Kráľ Belo IV. aj posilnil niektoré priesmyky na hraniciach východnej ríše, keby náhodou fakt Mongoli došli, ale moc veľkú hrozbu v Mongoloch nevidel, keďže z každej strany od svojich šľachticov počúval, že tí Mongoli nanajvýš tak niečo vydrancujú v pohraničných oblastiach, a potom zaisto odtiahnu späť. Tak načo viac posilňovať hraničné oblasti a chystať silnú armádu...? A keďže aj dnes máme na území Uhorska sprostých, ktorí tvrdia dačo podobné, tak toto tu už patrí...
V marci 1241, napriek drístom sprostého blahu, priamo od východu mongolská armáda zaútočila na slabo opevnený Verecký priesmyk v Karpatoch, pohlušila všetko, čo tam našla, a začala sa pomaly nasúvať na Uhorské kráľovstvo. Veliteľovi Vereckého priesmyku trvalo štyri dni dosvišťať ku kráľovi, aby mu oznámil, že okrem neho a pár blízkych všetci pri obrane zahynuli, že div sa svete smrť sa rúti z východu, a akosi predbežne sa neráči sama stiahnuť späť.
Kráľ nelenil, a začal buntovať svojich šľachticov, aby sa tí hneď do obrany zapojili. Lenže šľachtici boli urazení, a mnohí z nich sa vyjadrili, že okrem modrej krvi majú aj modrú knižku, a nik ich do boja proti hrozbe z východu nedonúti, lebo oni sú šľachtici mieru a sú za diplomatické riešenia. Popravde – aj keby sa títo šľachtici do vojny unúvali, asi by to lepšie neskončilo, lebo, tí šľachtici, ktorí na pomoc kráľovi prišli, iste boli významní šľachtici, určite boli veľmi sebavedomí a hrdí, zaiste nesmierne bohatí, ale pre boj sa hodili asi tak ako smerácki pingli. Ostatne, akú to mal armádu Belo IV. v predvečer stretu s Mongolmi, dokladujú anály. Myslím tie historické: „...Uhri v dlhom pokoji a mieri odvykli od zbrane, jediné potešenie mali iba v telesných požitkoch, lebo na čože iné staral sa kruh mladíkov, ako na mastenie a hladenie vlasov, čistenie svojej kože a zamieňanie mužského obleku s ciframi žien? Celý deň trávili pri skvostných hodoch a zženštilých žartoch, nočný sen ledva končil sa s treťou hodinou dňa; tak celý život svoj prebaviac so ženami v tônistých hájoch a na príjemných lúčinách, o hrôze války ani pomyslieť neznali. Pokolenie vtedajšie zženštilé, zcintľavené a zmaznavené bolo...“
Ako skončil stret uhorskej armády s Mongolmi dňa 11. apríla 1241, vraj tiež dokladovali anály, tentoraz už nielen tie historické. Podľa dobových správ „...boli polia na dva dni cesty od bojiska posiate mŕtvymi telami. Zo 65-tisícového uhorského vojska sa nezachránilo takmer nič. Mŕtvi ležali bez hláv, dosekaní na cestách i mimo ciest ako skaly v kameňolome. Na lúkach sa široko ďaleko preháňali osedlané zdivené kone bez pánov...“ Niet sa čo diviť, keďže začiatok mongolského útoku bol popísaný nasledovne: „...Stráže utekali, a ač veľký krik v tábore zrobili, predsa ledva v stave boli pozobúdzať v hlbokom spánku pohrúžených Uhrov; napokon predsa potreli si oči; no miesto toho, aby rezko chytili sa boli zbrane, miesto, aby si boli sadli rýchlo na kone a vrhli sa boli na nepriateľa, pomaly zberali sa z brlohov, česali si vlasy, umývali sa, naťahovali rukavičky, a o boj – neveľmi starali sa...“
Skrátka, keď sa disciplinovanej a skúsenej armáde postavia atrapy vojakov, výsledkom bude tragédia. Tá vtedajšia bola v znamení drancovania zo strany Mongolov, a po ich odchode v roku 1242 a následnom hladomore na našom území, čo stálo životy viac ako polovicu vtedajších obyvateľov nášho územia. Skrátka Mongoli v tej dobe napáchali tak nesmierne škody, že ficovi bude ešte tri roky trvať, kým ich dobehne.
A nepomohlo ani to, že v boji s Mongolmi sa predsa len našlo kopec udatných bojovníkov. Či tí, ktorí vyviedli zraneného kráľa z obkľúčenia a zachránili mu život, alebo kráľovská ochranka tvorená templármi, bojujúca do posledného chlapa. Skrátka, v roku 1241 kráľ Belo IV. pochopil, že armáda sa má budovať úplne inak, ako ju budoval on. A má byť tvorená skutočnými bojovníkmi, a nie atrapami bojovníkov.
Od bitky s Mongolmi pri rieke Slaná prešlo 784 rokov. Dnes, atrapa chlapa, zároveň atrapa slušného a korektného človeka, ktorá sa čoby profesionálny papaláš už rok hrá na prezidenta, menom pellegrini, sa rozhodol zo seba robiť ešte aj atrapu vojaka. A teda nielen zahanbovať a zhovaďovať prezidentský úrad a celú našu krajinu, ale ešte aj zahanbovať a zhovaďovať armádu SR. S tvrdením, že to nie je reality show, a zároveň denne prispievajúc množstvom prihlúplych fotiek a selfíčiek nám tento človek ukazuje, v akom svete žije.
Ja teraz pominiem množstvo vecí, ktoré mi napadli pozerajúc túto bezbrehú trápnosť. Ako sa chlapec počas rannej rozcvičky rozbehol... to sa tam nik nenašiel, aby mu vysvetlil čo to z bežeckej abecedy? Veď už aj chlapi v Kysuckom Lieskovci, ktorí ho volili, sediac v pivárni sa smejú, že máva pri behu ručičkami ako taký pupuš... To mu nik nevie vysvetliť, že selfíčka s vymláteným magorom, ktorý má IQ húpacieho koníka, sú skôr výsmechom ako propagáciou čohokoľvek pozitívneho?
To mu nik nevie vysvetliť, že keď natáča odkaz pre Danka, mal by zbraň držať ako vojak, a nie ako invalid s obrnou? Ja chápem, že pre človeka, ktorý nikdy nič nedokázal, nikdy nič nevytvoril, nikdy ničím nezaujal, je nesmierne pozitívne vzrúšo, že prežil ostrú streľbu, lenže, a teraz to hlavné:
On je ten, kto je vrchným veliteľom armády SR
Tej armády SR, ktorá dodnes nemá definovaného nepriateľa
A teda ani zbraňové systémy, ktoré pre nás predstavujú hrozbu
A teda nemáme ani poriadnu stratégiu, ako našu armádu budovať, a ako sa na prípadné hrozby pripraviť
Keďže to, čo sa nakupuje, je na základe provízií a kamarátskych vzťahov
A hoc máme kopec dokumentov typu Obranná stratégia SR, Vojenská stratégia SR a pod., vrcholní predstavitelia sa otvorene bratríčkujú s predstaviteľmi krajiny, ktorá nás oficiálne považuje za nepriateľa
A ja akosi nikde neevidujem, že by sa Slovensko reálne chystalo na obranu voči útoku nepriateľa
Alebo aspoň napĺňalo svoj záväzok dobudovať ťažkú mechanizovanú brigádu a správať sa korektne k dnešnému jedinému partnerovi v zbrani
To, čo evidujem, je tlupa blbečkov, ktorí sa idú hrať na vojakov. A toto šaškovanie má jediný dôvod – kamuflovať rozkrádačky a zlodejiny, ktorých sa vládnuca banda aktuálne dopúšťa, a cez prihlúple videjká a šaškovanie v uniformách zachraňovať padajúce referencie.
Pred pár týždňami bol v Brne veľtrh obranných systémov IDET. Na ňom sa zúčastnilo 25 slovenských firiem, 160 českých firiem. O pár týždňov bude v Brne veľtrh strojársky, porovnanie firiem ČR a SR bude ešte smutnejšie. Nemecké firmy po sprostých útokoch a chrapúnskom správaní fica nás onedlho pošlú do prachu. Krajina sa prepadáva vo všetkých ukazovateľoch, vývoj, výskum a priemysel upadajú, školstvo a zdravotníctvo už len dožíva. A my sledujeme videjká atrapy vojaka pellegriniho, ako sa hrajká s pomaly 70-ročným samopalom, ktorý je hlavnou výzbrojou našej armády, keďže o modernizácii sa nám ešte ani nesníva.
Pred nejakým časom sa danko nechal počuť, že by nedbal zaviesť opäť povinnú vojenskú službu. Vraj aby sa chalani naučili mať poriadok v skrinkách. Nuž, pre danka bola vojna o poriadku v skrinkách. Mnohí, ktorí si na vojenskú službu pamätajú, vedia že vojna bola hlavne o poradovke, čiže dupaní po betóne, a o politickom školení, čiže o osprosťovaní komunistami. Ak mal vojak počas roka 350 rozcvičiek, 300 poradoviek, 60 politických školení, tak mal aj 200 čistení techniky v parku a v lepšom prípade 5 ostrých strelieb. Ak bol u bojových útvarov, strelieb bolo trocha viac. To bola vojna. Stála rok života, bola o ničom, lebo nepripravila nikoho na to hlavné – efektívne a nekompromisne zabiť človeka, ktorého vnímame ako nepriateľa. Lebo o tom by mala byť vojna. O naučení niehoho zabiť. A u niektorých vyspelejších armád aj skúsiť pracovať s vojakmi, ktorí to dokázali, a naučiť ich s tým aj žiť, a tú skúsenosť nejako rozchodiť. Lebo, žiaľ, o tom je vojna. Nie o prihlúplych selfíčkať a úsmevoch do kamier.
Na druhej strane, tie selfíčka tak trocha chápem, lebo ukazujú pellegriniho svet. Pripomeňme si:
Vyštudoval ekonomiku na UMB v Bystrici. Už to by stačilo, aby sme tušili, aký je to odborník, každopádne – počul ho niekedy niekto fundovane sa vyjadriť k téme ekonomiky, bankovníctva či investovania? Ja nie...
Niekoľko rokov nosil kufrík smerákovi vážnemu, čo je asi jeho hlavná politická skúsenosť
Chvíľu bol minister školstva. Vtedy v rámci školstva dohadzoval do školstva smerákov a vyhrážal sa ostatným Slovenskou informačnou službou.
Chvíľu bol predseda parlamentu, a v tom čase z pozície svojej funkcie zničil archeologické nálezy svetovej úrovne. Na chrapúňa dal zaliať do betónu keltné náleziská, aby mohol mať na Bratislavskom hrade garáže.
Chvíľu bol podpredseda vlády pre informatizáciu. Okrem prijímania návštev nie je evidovaný žiadny výsledok.
Následne bol predseda vlády, kde zaujal dvomi vecami –
Bojom proti nemocničným plesniam, kde doslova vyhlásil: „...To si môže kúpiť on sám pán riaditeľ primalex v sobotu a v nedeľu to môže vymaľovať takto štetcom a nebude tam žiadna pleseň...“ Týmto sa na večné veky v očiach mysliacich ľudí zhovadil, lebo hlupák nechápe príčiny a dôsledky, a tiež mu uniká zodpovednosť, kompetencia a forma riadenia. Áno, hlavný odkaz mal byť v tom, aký som ja páni chlapák, aké ja tu silácke reči vediem, všetci sa tu zo mňa poondite..., ale že sa zhovadil, mu ani nedošlo
Na tému hanebného čerpania eurofondov vyhlásil: „...Ja keby som mal tú moc, tak tu spravím také harakiri, len by sa tak prášilo...“ Toto povedal predseda vlády. No kto už len má väčšiu moc ako predseda vlády. Teda, pokiaľ to nie je alibistický chruňo.
Tu tiež treba povedať veľmi dôležitú vec – na žiadnom poste pellegrini nezaujal, nikde nič pozitívne neurobil, len chodil hore dole ako sprostosť po rozume a škeril sa do objektívov. A navyše, ruku na srdce – smeráci ním celé roky zapchávali svoje personálne prúsery ako takým análnym kolíkom – tu nahradil čaploviča, tu pašku, tu fica... A napriek tomu mal pellegrini tú drzosť v prezidentskej kampani vyhlásiť: „...ja mám vďaka množstvu politických funkcií bohaté politické skúsenosti...“ To akoby šiel panic z kina, predieral sa davom pekných žien, o ktoré sa fyzicky obtrel, a vyhlasoval by, že má skúsenosti so ženami. Úbohé. A ja sa teraz vážne obávam, že tento panák po týždni nosenia mundúru bude chcieť generálom NATO rozprávať, čo majú robiť, lebo veď už iste má aj bohaté vojenské skúsenosti.
Nuž a prišla funkcia prezidenta. Toho prezidenta, ktorého získal pellegrini podvodne, porušujúc zákony. Toto by čestný chlap neurobil. Preto pellegrini nie je čestný chlap. Toto by ani korektný človek neurobil, a ak áno, vyvodil by dôsledky. V takom Japonsku zrejme v podobe harakiri, len by sa tak prášilo. U tohto tu niečo také nehrozí, a preto to nie je ani korektný človek. Je to len taká atrapa, ktorá si užíva päť rokov prázdnin, vo svojej trápnosti a úbohosti sa doslova rochní, a nedochádza mu, že zhovaďuje nielen seba, ale aj celú krajinu. A nielen on, ale aj celá tá jeho smerácka parta hic.
A ja, aj na základe toho, čo tu v ostatných dňoch stvárajú pellegrini, kaliňák či gluck, si kladiem otázku, čo by asi títo smerácki lúzri urobili, keby im niekto znásilnil a podrezal sestru, manželku či dcéru. Či by rozhadzovali ručičkami a drístali niečo o to, že sú proti vojne, a za diplomatické riešenie, alebo v štýle kolaboranta blanára by išli agresorovi odpúšťať, alebo by vzali zbraň a urobili to, čo by urobil poriadny vojak. Lebo ak to tretie, mali sa títo niktoši nahlásiť na dva týždne do prípravky niekde pod Charkovom, a tam by pochopili, o čom vojna je.
Aj keď..., na druhej strane..., ja to vlastne chápem.... Keby sa niečo strhlo, dnešná šľachta by iste zbrane do rúk nebrala, ostatne tryskáče určené k úteku už má nakúpené... A kým sa tak nestane, budeme svedkami ďalším trápností a úbohostí zo strany atrapy prezidenta. A vážne sa desím chvíle, keď si chlapec povie, že hra na vojaka už omrzela, a ide sa zahrať na dva týždne na doktora. Až vidím tie rozhovory:
„...a čo je toto? To je skalpel?“
„...áno, pán prezident, to je skalpel...“
„...a dobre to držím?...“
„...nie, pán prezident, takto sa drží vidlička. Skalpel sa drží takto... tuto takto dajte prštek... áno, takto je to správne...“
„...supeeer... hej, rýchlo ma teraz odfoť... nech vyzerám dôležito... máš? Fajn... a toto je čo?...“
„...to je fonendoskop...“
„a to sa nosí na pleci alebo sa to prehodí kolo hlavy...?“
„...to sa nosí takto, pán prezident...“
„...tak, teraz rýchlo foto... počkaj, ešte nech to držím za to leské, a ber ma aj od boku, akože sa zamýšľam...a daj si záležať, nach nevyzniem ako krepý...“
„...číta sa krípi, pán prezident...“
„...oj, to nie... to je naše bystrické slovo... a čo je tamtok? Toto dlhé zahnuté...?“
„...to je endoskop, pán prezident... to je na kolonoskopiu...“
„...ooooo...“
Zdroje: Vojtech Dangl: Bitky a bojiská v našich dejinách, Internet
