Bola to trnavská stavebná spoločnosť, ktorá sa reštrukturalizáciou zbavila potreby platiť svoje záväzky, aby následne získala pračudesným spôsobom štátnu zákazku. Kto pozná pozadie, zvracia dodnes. Následne to urobil Doprastav a jediný problém, ktorý tu v tomto celom cirkuse je, že kauza Váhostav je len rok pred voľbami a smeráci cítia určité ohrozenie.
Bez ohľadu na reči topoľčanca to podstatné je, že za sedem rokov svojej vlády neurobil nič (zopakujem : NIČ!!!), aby zabránil podvodníckym firmám ako TSS či Váhostav okrádať svojich dodávateľov. Práve naopak - pod jeho riadením štátu títo gauneri nemajú problém vyhrávať štátne zákazky s predraženými cenami a ak náhodou ceny predražené nie sú, prichádzajú na rad dodatky či štátna pomoc.
Dnes tu je kauza Váhostav. Už dávno malo byť prijaté jediné rozumné riešenie, a totiž ak firma pochybila, má padnúť. Už dávno mali firmy ako TSS, Doprastav či Váhostav skončiť. A ich majetok mal byť rozpredaný a v prípade záujmu kúpený veriteľmi. A v prípade dopytu po stavebných kapacitách už dávno mohli ľudia týchto skrachovaných firiem robiť vo firmách zdravých. Žiaľ, namiesto tohoto riešenia ide topoľčanec nasadiť definitívnu korunu svojho trápneho vládnutia v podobe štátnej intervencie Váhostavu. A aby toho nebolo dosť, odpútava pozornosť tým najprimitívnejším spôsobom.
Na druhej strane - toto odpútavanie pozornosti v kauze Váhostav má v sebe jednu výhodu. Topoľčanec naplno odhalil svoju hodnotovú orientáciu a všetkými silami bojuje o to, čo jediné má pre neho zmysel a hodnotu. Bojuje o udržanie si svojej funkcie. Funkcie, vďaka ktorej môže každý deň tliachať na tlačovkách, hoc ničomu nerozumie. Funkcie, vďaka ktorej môže na MDŽ rozprávať prisprostastým dôchodkyniam nahlúple vtipy. Funkcie, ktorá môže tomuto zakomplexovanému niktošovi kompenzovať jeho jalový život - život bez jediného reálneho pozitívneho výsledku v prospech Slovenska, život bez uznania a akceptácie slušných ľudí.
