Všetko tozačalo koncom 19. storočia, keď sa s plnou vážnosťou začalo rozprávaťa písať o diktatúre robotníkov a roľníkov. Tieto dve komunity sazačali dvíhať na piedestál, čo je však vážnejšie - na úkor ostatných. Práve dvespomínané komunity mali byť predvojom pokroku a hlavným tvorcom hodnôt.V prvej polovici 20. storočia sa heslá o diktatúre proletariátu užobjavovali kdekade (hlavné heslo osláv 1. Mája 1928 v Prahe znelo „Ať žijeboj za vládu dělníků a rolníků), a diktatúra proletariátu postupnezačala znamenať (najskôr v Sovietskom Zväze, po vojne i u nás)fyzickú likvidáciu iných komunít (inteligencia) a boj proti všetkýmv štýle „kto nejde s nami, ide proti nám" (rôzne prejavy rôznychsúdruhov sú na webe). Čo bolo nebezpečné na tejto politike, bolo vyzdvihovanie„proletariátu" a huckanie robotníkov a roľníkov proti zbytku sveta.Každý prejav papalášov mal v sebe obligátne frázy určené k vyzdvihovaniupoliticko - spoločenskej dôležitosti tejjedinej správnej triedy.
Ja som saosobne stretol s touto proletárskou dôležitosťou v roku 1987, keď mimôj spolužiak zo ZŠ (nazveme ho napr. Milan - Pozn. 1) vytkol, že študujem navysokej škole za jeho robotnícke peniaze. Tá debata skončila nepublikovateľne,avšak podobné rétorické prejavy som zažíval ako projektant v strojárskejfirme, kde mi svoju proletársku nadradenosť dávali pociťovať na každom kroku(našťastie nie všetci, vďaka čomu som zistil, že to nie je úplneo robotníkoch a tých ostatných, ale o blbcoch a týchostatných. Avšak o blbcoch cieľavedome spracovávaných systémom v podoberôznych nenormálnych prejavov vládnucich gaunerov).
Po roku 1989 somveril, že už žiadne prejavy smerujúce k povyšovaniu jednej komunity nadinú v našej krajine nezaznejú. Posledné dva roky ma definitívne prebrali.Už súdruh Jano Keľňa Ľupták premenoval triedu robotníkov a roľníkov naľudí práce a kopal za nich bez ohľadu na pravdu a zdravý rozum (to som vnímal ako folklór),súdruh Bugs Bunny Migaš začal bojovať za ľudí práce systémovo (aj to som ešte vnímal ako folklór), a politickýklon tých dvoch Róbertko definitívne túto snahu dokonal tým, že ľudí práce (tosú tí, čo chodia do práce na šiestu) začal dvíhať na boľševický piedestál. Pretootázka stojí jednoducho - prečo nespomenul vo svojom prejave všetkýchpracujúcich (čím by som nemal o čom písať)? Prečo práve túto skupinu -skupinu, ktorú začal nazývať ľuďmi práce tak isto ako jeho politickípredchodcovia?
O tomhovorí história. Vždy keď chcel nejaký gauner uzurpovať moc a robiťbodrel, zameral sa na nejakú komunitu - dostatočne veľkú, dostatočne sklamanú,dostatočne manipulovateľnú. A ako dejiny dokladujú, trieda robotníkova roľníkov vždy takouto bola (aby si to následne mohla ako prvá odskákať).Pomohla Leninovi (aby v 20. rokoch 20. storočia mreli od hladu pomiliónoch), pomohla Stalinovi a Gottwaldovi (na webe sú fotografie, akorobotníci kolektívne hlasujú za tresty smrti nepriateľom režimu - aby sa režimnásledne otočil proti nim a preventívne ich umiestnil do gulagov čiuránových baní), pomohla Husákovi (čím si definitívne zaknihovala ničotnédôchodky). A presne o tom bol aj Róbertkov prejav z Nitry - daťjasne ľuďom práce najavo, že je to tu prednostne o nich, nie o týchdruhých. Preto je čas začať dávať pozor. A taktiež povedať „B"o ľuďoch práce - prečo práve oni?
Ľudia práce súkomunitou sklamanou. V každom normálnom štáte sú čo do výšky svojichplatov na spodných úrovniach. Prečo? Lebo na rozdiel od Marxa, Lenina čiRóbertka si myslím (a nielen ja), že komunita ľudí práce je na spodnej úrovnivo vytváraní hodnôt. Ak akceptujem definíciu hodnoty ako mieru spôsobilostitovaru či služby uspokojiť potrebu, potom mi ako hlavní tvorcovia hodnôtnapadnú konštruktéri, architekti, analytici, návrhári, projektanti, dizajnéri(lebo tí definujú vlastnosti danej entity a schopnosť uspokojiť potrebu),technológovia (lebo tí majú najväčší vplyv na mieru nákladov), obchodníci (lebotí majú najväčší vplyv na cenu a tým i pridanú hodnotu)a manažéri (lebo tí sú schopní pridanú hodnotu pretaviť do úspechuv podobe zisku)(mimochodom, ktorá z uvedených profesií chodíštandardne na šiestu?). Úloha ľudí práce je len daný tovar či službu urobiť -pričom ak urobia to, čo majú a urobia to hoc i najlepšie ako vedia, neovplyvniamieru spôsobilosti..., keďže tá je už daná inými (čo znamená, že sa na tvorbehodnôt podieľajú minimálne - ak by to nebola pravda, tak napr. výrobok vyrobenýrobotníkom by bol hodnotnejší ako ten samý výrobok vyrobený robotom...).A navyše, v celom tom hodnotovotvornom reťazci sú práve ľudia prácevzhľadom na ich početnosť a nízky podiel tvorby hodnoty ani nie takpozitívnym vkladom, ako skôr nákladovou položkou. Všetko, čo som vyššieuviedol, nemyslím ako znevažovanie ľudí práce, ale len ako konštatovanie ichúlohy a pozície v hodnotovotvornom modeli. Nie je možné týchto ľudíza ich postavenie kritizovať, nie je možné ich znevažovať (tak ako nie je možnéznevažovať učiteľku, že nevie vyoperovať slepé črevo..., jej postavenie jeiné). Je ale dôležité na toto upozorniť, lebo práve toto postavenie má vplyv naich mzdy, a tie zas majú vplyv na ich spoločenskú akceptáciua životný štandard (ktoré sú tiež na spodných úrovniach). Preto tánespokojnosť, ktorá pokiaľ sa spojí s ambíciou boľševického gaunera týchtoľudí ťuťkať, mojkať a hecovať (napr. rečami o ich astronomickejdôležitosti, lebo na rozdiel od tých druhých sú podstatou Slovenskejrepubliky), tak je čas začať si dávať pozor.
A to týmskôr, že ľudia práce sú navyše istotou do budúcnosti, lebo vždy budú dobremanipulovateľní. Na podobnom stupienku hodnototvorného rebríčka sú napr.programátori (nie analytici, ale len písači kódu), sestričky, v oblasti konštrukciekresličky a archivárky a pod. Prečo tieto komunity nie sú podobneľahko manipulovateľné? Lebo majú vzdelanie umožňujúce im väčšiu pružnosť natrhu práce (našom či zahraničnom), ale predovšetkým pôsobia v prostredí,v ktorom sa konfrontujú názory. Nie je nič horšie ako komunita, ktorá jeuzavretá, ktorá sa hecuje vo vnútri samotnej, kde názorová pestrosť je nízka.U sestričiek to nehrozí - spolupráca so vzdelanými ľuďmi rôznych zmýšľanínedovolí komunitu intelektuálne udupať (a navyše v ich práci je niečo, čonie je u ľudí práce - významná miera zodpovednosti za výsledky ich práce), u programátorov je to dané vyšším vzdelaním, konfrontácious kolegami, zákazníkmi a pod. Preto ľudia práce sú v rozmýšľaní Róbertka tak dôležití, preto majúu neho budúcnosť tak významnú, že pre nich je ochotný nehoráznym spôsobomposilňovať odbory (o nich v budúcom blogu) a Zákonník práce. A preto smerom k nim bude naďalejtliachať, lebo ich potrebuje.
A preto trebas plnou vážnosťou povedať - podstata Slovenska je vo všetkých ľuďoch,ktorí vytvárajú hodnoty, platia dane, niečo budujú, vytvárajú a pod. A akje silou mocou potrebné niekam zaradiť tých, čo chodia do práce na šiestu, takich treba zaradiť na spodnú úroveň podstaty Slovenska a otvorene povedať,že ich hlavná hodnota je ochota raz za štyri roky inklinovať k podpore boľševikovvo voľbách.
História všakučí ešte jednej skutočnosti. Ľudia na spodnej úrovni spoločenskej akceptáciea životného štandardu sú prví v rade, ktorí si neúspechy toho ktoréhodemagóga tam hore odskáču. Bolo to tak za Stalina, Hitlera, Husáka, a budei za Róbertka. Žiaľ, komunita ľudí práce nie je schopná pochopiť, žepre zlepšenie ich postavenia je potrebné niečo úplne iné - prestať byť súčasťoukomunity, a vrhnúť sa na vzdelanie, alebo aspoň ísť na vyššiu úroveňšpecializácie (cez rozumne manažované a ponúkané vedomostia zručnosti), alebo jednoducho prijať svoje postavenie. Ľuďom tam dole ešte nikdy populista nepomohol.Pochopia to konečne?
Pozn. 1 - pomnohých rokoch som Milana stretol - pracoval som v oblasti strojárskehovývoja a hľadali sme konštruktérov. On pracoval ako údržbár lokomotív a požiadal ma o prijatie dozamestnania. Snažil som sa vysvetliť, že hľadáme ľudí s VŠ, ovládajúcichCAD-CAM systémy a pod. On mi na to povedal : „Juro, do riti, veď mapoznáš, roboty sa nebojím, určite to zvládnem.... Ja som z tej debatynemal dobrý pocit - nedokázal som mu vysvetliť (a tuším som ani nechcel), že jepre nás nepotrebný. Dodnes nemám z toho dobrý pocit.
