Vzťahy zamestnávateľov a zástupcov zamestnancov majú u nás i vo svete dlhú a často krát i bolestivú históriu. Výraznejšie počiatky robotníckeho hnutia spadajú do začiatku 19. storočia, ich cieľom bolo obhajovať práva robotníkov, zlepšovať ich pracovné a sociálne postavenie, pričom nezriedka takéto aktivity vyústili i do vzniku politických strán (sociálnodemokratických, komunistických, v Anglicku napr. labouristickej strany a pod.). Na Slovensku boli prvé výraznejšie prejavy robotníckeho hnutia v polovici 19. storočia a spájali sa so snahou zlepšiť podmienky baníkov. V druhej polovici 19. storočia sa začalo robotnícke hnutie organizovať v podobe odborov a celá táto snaha vzhľadom na katastrofálne podmienky pracujúcich bola vskutku dôležitým progresom..
Ešte v roku 1897 vzniklo v Prahe Odborové sdružení českoslovanské - OSČ (po vzniku ČSR sa premenovalo na československé), ktoré si postupom času získavalo čoraz silnejšie postavenie. Po víťazstve boľševikov v Rusku sa stupňovali aktivity robotníckeho a odborového hnutia (na Slovensku napr. v Slovinkách, Krompachoch, Rudňanoch, Podbrezovej, rožňavských baniach, Pohorelej, Dobšinej a pod.), avšak tieto aktivity postupne začali byť dopĺňané o politické požiadavky komunistov. Tieto aktivity v roku 1921 prerástli nielen do vzniku KSČ, ale aj do vzniku tzv. červených odborov, ktorých prioritnou úlohou nebola snaha o zlepšenie postavenia robotníkov, ale skôr snaha šíriť vplyv komunistov na pracoviskách. V 30. rokoch 20. storočia dokonca došlo po Gottwaldových intervenciách k vážnym konfliktom oboch odborových zoskupení, z čoho vyšlo víťazne OSČ. Bolo to po prvý krát, keď na miesto odborovej organizácie bojujúcej za lepší život pracujúcich sa snažili dostať červené odbory - odbory pôsobiace čoby predĺžená ruka politickej strany.
Hneď po 2. svetovej vojne, vďaka silnejúcemu vplyvu komunistov v Československu, sa vážky odborového pôsobenia preklopili na stranu červených odborov. Väzba červených odborov na KSČ sa už nijako netajila, a úlohou červených odborov bolo posilňovať pozície komunistov v priemysle, likvidovať súkromné vlastníctvo a robiť tú najšpinavšiu prácu vo fabrikách. Už v decembri roku 1946 vyhlásil vo vtedajšom československom parlamente súdruh Zupka : „Naše odborové hnutie stojí aj na Slovensku ... na stráži výdobytkov pracujúceho ľudu a nedovolí, aby reakčné protiľudové sily ho priviedli späť do pomerov, aké u nás panovali v predmníchovskej republike... Proti odborovému hnutiu na Slovensku boli podniknuté ničím nepodložené tendenčné a vymyslené útoky aj na pôde tohto parlamentu. Považujem za zbytočné ich citovať a prejdem priamo na jadro veci. Vytýka sa odborom, že stoja v službách jednej politickej strany, a žiada sa nepolitičnosť odborov - neskoršie to nazvali nadstranníckosťou. My vidíme týmto našim kritikom veľmi do duše. Ich nebolí, že naše odborové hnutie je politické, ich bolí to, že vôbec máme silné odborové hnutie a že toto jednotné odborové hnutie hrá tak významnú úlohu vo vedení štátu na rozdiel od minulosti ...".
Postupom času sa odbory - červené a totálne politické premenili na inštitúciu nepriamo pomáhajúcu komunistom v ČSSR budovať socializmus so všetkým, čo s tým súviselo. Ich priamymi aktivitami bolo organizovanie rekreácií, sobotných brigád, zberov či zbierania peňazí na životné jubileá. A tak čo odborári v západnej Európe tvrdo, poctivo a reálne bojovali za to, aby imperializmom „vykorisťovaní" robotníci mali x krát vyššie mzdy ako u nás, naši odborári po boku komunistov budovali socialistický bordel a svojou jalovosťou sa postarali dnešným dôchodcom (a vtedajším pracujúcim) o dnešné živorenie. O politickej väzbe KSČ a odborov rozprával v roku 1975 na pôde parlamentu súdruh Černáček takto : „Revolučné odborové hnutie pomáhalo pri rozvoji rôznych foriem socialistického súťaženia, zlepšovateľského a vynálezcovského hnutia, viedlo pracujúcich k pracovným hrdinstvám a mobilizovalo ich k splneniu a prekračovaniu plánovaných úloh. Politickovýchovnou činnosťou objasňovalo hospodársku politiku a ciele našej komunistickej strany a všemožne sa usilovalo o vytvorenie priaznivých ekonomických a sociálnych podmienok tak, aby každý mohol spokojne pracovať a súčasne sa svojimi návrhmi a pripomienkami zúčastňovať na riadení výroby... Dôsledné presadzovanie a uskutočňovanie stranou vytýčených úloh a ich splnenie umožnilo realizovať celý rad významných sociálnych opatrení, ktoré najlepšie svedčia o prednostiach nášho socialistického zriadenia a o príkladnej starostlivosti socialistickej spoločnosti o každého občana..."
Rokom 1989 skončilo na niekoľko rokov na Slovensku obdobie socialistických experimentov. Ich výsledkom bolo nielen 30 ročné zaostávanie za vyspelým svetom vrátane žalostne nízkej úrovne ľudí, ale predovšetkým zotrvačnosť socialistického myslenia. Do čela štátu sa postavil nový vodca, a pod jeho vedením sa začali tunelovať a likvidovať desiatky firiem, hospodárstvo padalo, nezamestnanosť rástla. Ako však predpovedal súdruh Toník (vstanou noví bojovníci...), prišli i noví odborári, a hlavnou otázkou bolo, či začnú budovať moderné odbory, alebo budú pokračovať v politikárčení červených predchodcov. Odpoveď prišla koncom 90. rokov, ku koncu vládnutia Mečiara - krajina izolovaná od slušného sveta, s narastajúcou nezamestnanosťou, a so spokojnými odborármi. Jeden z ich predstaviteľov, dnes možno najlepšie platený žilinský elektrotechnik, prirovnal štrukturálny stav ekonomiky SR k USA 30. rokov. Žiadal od štátu formulovanie hospodársko-priemyselnej politiky, jasné vyhlásenia o budúcnosti strojárstva, počtu pracovníkov, možnostiach rekvalifikácie atď. Upozornil na nutnosť riešiť platobnú neschopnosť, ktorá sa v priebehu piatich rokov späťnásobila na 300 mld. Sk, na potrebu konkurzov podnikov, ale aj na pomenovanie vinníkov "od manažérov po ministrov". Predovšetkým ale vyhlásil, že odbory ešte krátky čas môžu čakať, ale neriešenie ekonomického stavu radikalizuje sociálnu situáciu a prípadné nedodržanie kolektívnych zmlúv v podnikoch môže znamenať štrajky.
Čo to znamenalo - odbory môžu čakať? Ľudia padali na huby a šéf odborov mohol ešte čakať? No mohol - pracujúci ľud nebol až tak dôležitý. Dôležitým bolo, že odborári pracujúcich vymenili za majetok v hodnote mnohých miliónov počnúc ROHáckymi hotelmi a končiac napr. zámočkom. A tejto hodnote sa bolo treba venovať, lebo prinášala peniaze. A bojovať proti tomu, kto odborárom pomohol k takémuto majetku? No..., chlapci odborárski sa ofučali, oficiálne prestali s Mečiarom jednať (čo určite pomohlo tisíckam ľudí) a tým to skončilo.
Po Mečiarovi prišla druhá vláda - pravicovejšia, ktorá odborárom moc nevoňala. A div sa svete, x rokov mohol Mečiar robiť bordel v krajine bez toho, aby si ho odborári všimli, a už v novembri 1999, pár mesiacov po nástupe novej vlády predstaviteľ odborov išiel vyhlasovať štrajkovú pohotovosť, pokiaľ nová vláda nedokáže zastaviť rast nezamestnanosti, znížiť daňové zaťaženie a zvýšiť mzdy na úroveň rastu inflácie. Nová vláda to dokázala, len to trvalo trocha dlhšie - čiastočne i preto, že sa pravičiari museli spojiť s kryptokomunistami ako Migaš či Fico, ktorí sa časom ukázali ako škodná. Ničmenej predstaviteľ odborov sa potreboval zviditeľniť, a tak naozaj zahájil odborárske akcie hodné jeho úrovne - robením chaosu na cestách, ohrozovaním životov a zdravia na diaľniciach. A hoc sa evidentne krajina pohla dopredu, odborári permanentne útočili na všetko, čo Dzurindova vláda robila...
...až prišiel on, odborárskeho srdca šampión. Právnik, ktorý si kariéru založil na huckaní, zavádzaní, populizme a klamstvách. Topoľčiansky odkundes (ďalej len v skratke TO), ktorý nemal problém ponúknuť odborárom spoluprácu a definitívne ich preklopiť na podobu červených odborov. A ich predstaviteľ k tomuto spojenectvu povedal : „99% odborov vo svete spolupracuje so sociálnou demokraciou, mohol by som menovať konkrétne. Zvonku nám hovorili - ako chcete niečo dosiahnuť, ak nemáte svojich partnerov v parlamente? To chcete voľačo dosiahnuť iba štrajkami a nátlakovými akciami? To sa vám nikdy nepodarí, zabudnite. Teraz sa hovorí, že sme blízko niektorým stranám. Ale každý človek s vlastným názorom predsa ovplyvňuje politiku. A my chceme mať názor a ovplyvňovať ju. A bolo treba nájsť formu, ako sa to dá... Tak sme hľadali novú možnosť. Smer je členom Socialistickej internacionály, kde sú zástupcovia socialistických strán a v nich majú významnú pozíciu aj mnohí predstavitelia odborov z iných krajín". A začala spolupráca, ktorá skôr pripomína zlý sen. Valec, ktorý sa rozhodol zničiť všetko, čo bolo dlhé roky budované na úrovni tripartity a sociálneho partnerstva, pričom dnes sa toto torzo už partnerstvom sotva dá nazvať.
Začalo to Zákonníkom práce (i keď množstvo vážnych „nedorozumení" bolo už i predtým). Zákonníkom práce vyšiel TO v ústrety odborárom a začal krížovú (či skôr kladivovo - kosákovú) výpravu voči zamestnávateľom. Mnohé bolo už na tému Zákonníka práce napísané, ja uvediem len dve nie často spomínané pikošky - odborári odobrujú normy práce a škodovú agendu v prípade sumy nad 1.000,- Sk (vymáhanie škody od zamestnanca, ktorý túto spôsobil). Osobne si spomínam na prípad, keď kolega stopoval čas výroby u jedného sústružníka a vidiac jeho pracovné nasadenie predniesol mu vysoko konštruktívny návrh : „vlož ešte jeden hriadeľ do čeľustí tak pomaly a ja ti ruky dolámem". V ten deň stúpla produktivita na danom pracovisku o 15% (Janko zdravím Ťa), a ja pri predstave, že sa mi do noriem práce ide montovať odborár, dolámal by som ruky jemu, a to rovno tým hriadeľom. Schválenie odborárskeho Zákonníka práce je tragédiou, ktorá sa prejaví už čoskoro.
Tým, že TO sa postavil na stranu odborárov, tí sa postavili na jeho stranu (a v konečnom dôsledku aj proti ľuďom). Bolo to v prípadoch, keď TO začal ohrozovať finančné výsledky firiem. Problém je totiž v tom, že nie vláda, nie odborári, ale iba zamestnávatelia vytvárajú pracovné miesta, dávajú ľuďom prácu, podieľajú sa na ich životnej úrovni. Ak sa umelo ohrozujú finančné výsledky zamestnávateľov, má toto priamy a negatívny vplyv na mzdy ľudí, hlavne tých najohrozenejších. Zavedenie milionárskej dane (s hlasnou podporou červených odborov) ako i zavedenie koncesionárskych poplatkov na firmy (s tichou podporou červených odborov) a ďalšie vyťahovania peňazí z firiem (cez spotrebné dane, zdravotnú službu...) je akt smerovaný priamo proti ľuďom. Tým ľuďom, ktorí zo svojich často mizerných príjmov odvádzajú takmer 50% štátu - aby ten mohol napr. budovať sociálne podniky svojimi kumpánmi. Navyše zavedením milionárskej dane sa vytvorilo niečo, čo je obzvlášť závažné - milionárskou daňou sa okrádajú tí, ktorí by sa mali a mohli podeliť s tými druhými. Aká je dnes na niečo takého ochota? A kto to spôsobil? Dnes červené odbory požadujú nárast mzdy, pričom stačí zrušiť uvedené zlodejiny, znížiť daňové a odvodové zaťaženie, a zdrojov na vyššie mzdy pre všetkých bude dosť (a nielen na vyššie mzdy.., možno by bolo i na určité sociálne vaty v prípade výpadkov výroby, ale tým, ako sa k celému problému postavil TO a odbory, nádej zhasla)..
Ostatným svinstvom TO a červených odborov je kolektívne vyjednávanie a extenzia. V rámci prepitujem boja za lepšie podmienky pracujúcich sa vytvorila Kolektívna zmluva - napr. tá aktuálna od kovákov má bez príloh 15 strán a jej značná časť patrí odborárskym funkcionárom, ich zvýšenej ochrane a všakovakým povinnostiam zamestnávateľa starať sa o škodnú. Vrcholom je to, že platnosť takejto zmluvy sa má v zmysle dohody TO (a jeho kompánov) a červených odborov rozšíriť i na firmy, ktoré s touto zmluvou nesúhlasia, ktorí nie sú členmi príslušných zamestnávateľských zväzov, pričom jediným dôvodom na toto svinstvo je účasť červených odborov v takejto firme (to bude prekvapenia vo firmách ako CHIRANA Stará Turá, GETRAG FORD Košice, HUHN Vráble, IAC GROUP Lozorno, INA Skalica, KIA Žilina, SAS AUTOMOTIVE Bratislava, Slovenské lodenice Komárno, VAP Prešov, KOVOHUTY Krompachy, RAUTENBACH Žiar, BSH Michalovce, DELPHI Senica, KROMBERG Kolárovo, SE BORDNETZE Nitra, YAZAKI Michalovce, BMZ Spišská Nová Ves, ale aj Železničné zdravotníctvo Košice, Nemocnica v Rimavskej Sobote, Malackách, Galante, Mikuláši, Skalici, Žiari, Šahách, Komárne, Šali...). Týmto krokom definitívne TO a červené odbory prevalcovali tripartitu a zlikvidovali sociálne partnerstvo. V septembri roku 2008 povedal prezident Republikovej únie zamestnávateľov Marián Jusko nasledovné slová : „...Členovia Prezídia Republikovej únie zamestnávateľov sa nebudú zúčastňovať rokovaní Hospodárskej a sociálnej rady SR. Keď je zužovaný priestor pre komunikáciu, a keď nemá zmysel vyjednávať, pretože dohody sa nedodržiavajú, tak sme rozhodli, že na oficiálnych rokovaniach Hospodárskej a sociálnej rady SR nás budú zastupovať len pracovníci nášho sekretariátu. Okrem toho sme sa rozhodli, že nebudeme vyjednávať s predstaviteľmi Konfederácie odborových zväzov SR...". Keď sa predstavitelia zamestnávateľov následne nezúčastnili tlačovej besedy, predstaviteľka Ministerstva práce vyhlásila : „... Prečo sa nezúčastnili to si neviem vysvetliť. Na rokovaní nebol ani len náznak, že by niečo škrípalo v sociálnom dialógu. Naopak, dnešné zasadnutie tripartity sa viedlo vo veľmi konštruktívnom, priateľskom a partnerskom duchu. Nie je ani náznak porušenia sociálneho dialógu. Takže toto považujem za určité špekulácie..." Ako vyzeral ten veľmi konštruktívny, priateľský a partnerský duch, dokladuje záznam z tohto zasadania -
Bod týkajúci sa otvorenia druhého dôchodkového piliera - červené odbory vo svojich stanoviskách upozorňovali na riziká spojené s investovaním dôchodkových úspor občanov, preto plne chápu snahu súčasnej vlády umožniť vystúpenie z tohto rizikového systému čo najväčšiemu počtu poistencov na základe vlastného rozhodnutia podloženého reálnymi poznatkami. RÚZ zásadne nesúhlasí s opätovným otváraním druhého piliera a žiada predmetný návrh stiahnuť z legislatívneho konania. Záver - rada nedospela k dohode z dôvodu nesúhlasu RÚZ
Bod týkajúci sa minimálnej mzdy - RÚZ zásadne nesúhlasí s predloženým návrhom nariadenia vlády SR. Celý proces tohtoročného vyjednávania o sume minimálnej mzdy považuje RÚZ za porušenie pravidiel sociálneho dialógu a neplnenie sľubov z Programového vyhlásenia vlády. Červené odbory konštatovali, že k predloženému návrhu nemajú žiadne pripomienky. Záver - rada berie návrh nariadenia vlády na vedomie so zásadnými pripomienkami zamestnávateľov a odporúča materiál predložiť na ďalšie konanie...
Samozrejme, nie vždy je možné dohodnúť sa. Ani odborári s bývalou vládou nenašli v mnohých bodoch spoločnú reč, ale aspoň sa veci nazývali pravým menom. Tu sa závažné rozpory kamuflujú a zároveň sa vedie zo strany vlády a jej červeného kolaboranta otvorený boj so zamestnávateľmi. Ako to dopadne? Adekvátnou reakciou za strany zamestnávateľov. Kde sa vzala, tu sa vzala, kríza sa k nám dotrepala. A vďaka nej už viacero podnikov začína mať vážne problémy. A zásadná otázka je nasledovná - kto pomôže ľuďom z Detvy, Považskej Bystrice, Bratislavy, Kysuckého Nového Mesta, Spišskej Novej Vsi a všetkých ostatných oblastí, kde hrozí prepúšťanie. Kto im pomôže udržať si, alebo prinavrátiť prácu? TO? To je len zakomplexovaný spoločensky nebezpečný psychopat koledujúci si o urýchlenú izoláciu skôr, než úplne nedodrbe SPP a celú krajinu. Odbory? Blíži sa zima a s ňou i starosť o štátom dotované rekreačné pobyty pre dôchodcov v zariadeniach odborárov. Začína rásť nezamestnanosť (a to sa ešte pár desiatok tisíc ľudí vráti z Írska, Anglicka a pod.), rastie inflácia - skrátka sa objavujú tie isté dôvody, pre ktoré pár rokov späť jeden odborársky gauner vyhlasoval štrajkovú pohotovosť a kydal na vládu. Myslí si niekto, že sa to zopakuje? Tak teda kto pomôže!? Zamestnávatelia? No pokiaľ sú aspoň trocha rozumní, ich jediná odpoveď bude : nasrať. Čo ste si zvolili, to si i vyžerte. Partnerstvo je totiž aj o tom, že partneri sa navzájom nevalcujú. Topoľčiansky odkundes a jeho červená odborárska čvarga zlikvidovali toto partnerstvo. A došla kríza...
Pozn. - aby som v následnej diskusii nebol obvinený, že neponúkam riešenie, tak jedno mám. Je v štýle „na hrubé vrece hrubú záplatu". A keďže na škodnú treba ísť tvrdo, i s červenými odbormi treba jednať nekompromisne. Jedna taká cesta vedie cez vytvorenie nečervených odborov - odborov, ktorých úlohou je chrániť pracujúci ľud pred ním samotným , chrániť slušných a normálnych ľudí i firmy ako také pred tou boľševickou metastázou hrajúcou sa na červené odbory kolaborujúc s TO. Odbory s názvom POMOC (Pravicovo Orientovaná Manažérska Odborová Centrála) tam, kde pôsobia, dohliadajú, aby sa červená háveď nerozdrapovala, a aby vzťah zamestnávateľa a zamestnancov bol v prijateľnej rovnováhe. Ľudia na rôznych organizačných postoch (a teda garancia, že môžu) a zároveň akceptujúc význam ľudských zdrojov (a teda garancia, že chcú) sú zárukou, že ako jediní, ktorí môžu ľuďom pomôcť, tak im skutočne aj pomôžu. Tým, ktorí si to zaslúžia. Tým normálnym. Červeným nie.
