Dňa 6.10.1938 sa konalo v žilinskom Katolíckom dome stretnutie fašistov, ľudákov a ostatných prísediacich, aby prijalo deklaráciu autonómie Slovenska v rámci Československa. Dohodu v tej dobe podpísalo viacero slovenských politických strán, okrem hlinkovcov aj Republikánska strana, Živnostenská strana, Česká strana národno – sociálna a Slovenská národná strana. Autonómiu podpísať odmietli sociálni demokrati, komunisti a dve židovské strany.
Fašisti na Slovensku tak pod pláštikom autonómie, z ktorej sa vytešoval hlavne slaboduchý plebs, dostali bianko šek od ostatných strán na prerobenie krajiny na režim jednej strany. A režim jednej strany je hlavne o jednom politickom, kultúrnom, duchovnom a náboženskom vývoji krajiny. Čím sa pluralitná demokracia a zásady liberálnej spoločnosti mohli akurát tak zbaliť a na mnoho rokov územie tejto krajiny opustiť.
Hneď, ako sa fašisti prebrali z opice po oslavách autonómie, prikročili k vážnym aktom – zasahovanie do pôsobenia iných politických strán (v štýle alebo sa "dobrovoľne" s nami spojíte a budete našou súčasťou, alebo zakážeme vašu činnosť), zavedenie cenzúry, likvidácia spolkov a organizácií nepatriacich pod ľudákov, zjednocovanie odborov, zásahy do samosprávnych orgánov, no skrátka Slovensko sa začalo čistiť podľa predstáv fašistov.
To čistenie ale malo podobu aj čistenia krajiny od vnútorných nepriateľov, a tými v tej dobe boli Česi a Židia, žijúci a pracujúci na Slovensku. Začala sa vlna útokov a šírenie nenávisti voči obom komunitám. Fašista Sidor dňa 22.11.1938 vyhlásil: „...Ale budeme spravodliví. Nebudeme krivdiť žiadnej náboženskej cirkvi, ani evanjelikom, ani Židom, ani rôznym iným národom, ani Čechom. Každému nameráme podľa práva a spravodlivosti a síce podľa takej spravodlivosti a takého práva, akú spravodlivosť a aké právo slovenský národ vo svojom zákonodárnom slovenskom sneme vynesie...“ Aká to bola spravodlivosť, sme sa už skoro mali dozvedieť pri Židovskom kódexe a arizačných zákonoch.
Od žilinského stretnutia prešlo iba pár týždňov, a už sa fašisti hotovili vykonať voľby do Slovenského snemu, teraz už ako jednotná strana. Lebo veď už v októbri fašista Tiso vyhlásil: „Politické strany svoju úlohu už dohrali, daromné sú pokusy zachrániť ich rozličným preskupovaním. Zvíťazila idea národa a národ v budúcnosti nebude potrebovať stranícke legitimácie a farby - on má svoje víťazné farby a s ními bude ďalej kráčať vpred!...“ Takže načo pluralita, načo viacero politických strán, ak nám môže vládnuť jediná strana, tá jediná správna, so správnym bohom, so správnym voccom, so správnym názorom a správnymi nábojmi na popravu oponentov.
A tak začal zákaz politických strán, a to tých, ktoré sa nepodpísali pod autonómiu. A..., teda..., ešte sa zakázala aj Slovenská národná strana. Lebo hoc bola prvá, ktorá podporovala ľudákov pri deklarovaní autonómie, akosi naivne si myslela, že je niečo viac, a že by mohla byť druhou stranou na volebnej kandidátke. Nestalo sa, Slovenskú národnú stranu ľudáci zrušili, a až keď o pár mesiacov prišli SNSáci s prosíkom a po zem hlavou sklonenou, blahosklonne fašisti z HSĽS dovolili blbcom zo SNS ticho škrabkať už v rámci HSĽS. Čím fašisti vlastne urobili z tejto stupídnej strany toaletný papier, ktorému evidentne nevadí, že si ním každú chvíľu niekto, fašisti či smeráci, vytrie riť.
Tie strany, ktoré nechceli byť zakázané, sa nechali vnoriť k ľudákom s nádejou, že nejaký ich predstaviteľ dostane nejaké miesto na kandidátke, a vízia neobhryzeného koštiala bola pre agrárnikov, českých ľudákov, národných socialistov, živnostníkov a podobných silným motívom. Obzvlášť ak v novinách v tom čase vychádzali články ako : „...odo dneška musí byť záujem jednotného slovenského národa najvyšším zákonom pre všetkých Slovákov. Kto sa proti jednotnej vôli slovenského národa postaví alebo previní, stane sa nepriateľom a zradcom slovenského národa a s tým národ zúčtuje nemilosrdne...“
Voľby v roku 1938 skrátka prebehli tak akosi po slovensky, teda... po ľudácky. Dňa 26.11.1938 boli voľby vyhlásené, strany mohli predložiť svoje kandidátky za jeden deň, do 27.11.1938, o deň na to vyšla vyhláška o týchto voľbách s dátumom volieb 18.12.1938. V tom čase ľudáci už tisíce Židov vyhnali do Maďarska a tisíce Čechov späť do svojej pôvodnej vlasti. Poslanec Rašín vtedajšie udalosti okomentoval nasledovne: „...Domnievam sa, že tento stav, ktorý znamená, že mezi Čechmi a Slovákmi se hĺbi priepasť, nemôže trvať, a že ak je mienený len ako volebná agitácia, nemôže byť ani mravne, ani formálne sankcionovaný výsledkami slovenských volieb, a to vzhľadom k spôsobu, ako boli tieto voľby vypísané. I Slováci mali by si uvedomiť, že volanie „Von s Čechmi!“ je heslom, které by se mohlo obrátiť proti ním, keby se v historických zemiach rozľahlo volanie „Von so Slovákmi!“....Lebo nedá sa na jednej strane vyháňať ako pariov českých úradníkov a zamestnancov a na druhej strane lákať českých kúpeľných hostí, turistov a českých podnikateľov a kapitalistov...“ A senátor Modráček už len dodal: „...Dnes zažívame.... ozaj podivné zjavy v našej republike. Medzi občanmi republiky, akonáhle prekročia hranice Čiech a Moravy, sú dve kasty, dve nižšie kasty, totiž tá jedna nižšia kasta sú Židia a druhá nižšia kasta sú Česi. Ani pre tých, ani pre oných neplatí štátne občianské právo, akonáhle prejdú hranice českomoravské. Na Slovensku už Čech je cudzincom... českí ľudia sú vyháňaní zo štátnych a verejných úradov a podnikov ako prašivé ovce.... Dokonca pri hlasovaní v nedeľu musia voliť so Židmi v zvláštnej urne, lebo by snáď zneuctili svojimi rukami lístky Slovákov, Maďarov a Nemcov. Takú strašnú provokáciu sme ešte my Češi nezažili od najväčšieho nášho národného nepriateľa. Celý národ je hlboko roztrpčený...“
I prišiel deň volieb. V Žiline sa objavili letáky s textom: „...Slováci, Slovenky! ...Ešte vždy je tu vyše 350 000 cudzincov, ľudí cudzej fajty, ktorí ako pijavice pijú z krve, z biedy našej. V ich rukách je viac majetku, viac miliónov, ako v rukách všetkých Slovákov... Vy volíte prvý slovenský zemský snem, ktorý očistí Slovensko od pijavíc...“, v Bratislave boli letáky s textom: „...Slováci, Kresťania! Židia boli vždy vaši vykorisťovatelia. Dnes sa musia všetci nežidia zjednotiť do jedného jediného antižidovského bloku. Nekupuj viac u Židov!...“, a podobné výzvy huckajúce tie najnižšie pudy slaboduchej slovenskej sedľače sa objavovali po celom Slovensku.
V novinách Trenčan vyšiel oslavný článok na nový štýl voliel: „...Nedeľné voľby nám vlastne ani nepripomínajú voľby. Starý politický život, život porazeného režimu, naučil nás na krikľavejšie predvolebné časy. Naše Slovensko sa hemžilo neobyčajným ruchom, nikto si nedoprial odpočinku, chodilo sa po dedinách a mestečkách, rečnilo sa, nadávalo sa, klamalo sa, podplácalo sa a sám Pán Boh vie, čo sa ešte robilo. Chovanie a postup znepriatelených politických strán pred voľbami podobal sa často satanskému zúreniu, kde sa na oko hovorilo o dôraznej národnej jednote a svornosti, ale v skutočnosti išlo o drobenie národa. ...Za starého predvolebného boja nikto nevyšiel čistý a nikto nebol autoritou v očiach rozzúreného občianstva. ...Terajšie naše voľby mali tichú spokojnú prípravu, každý občan išiel za každodenným chlebom a len tu a tam bol upozornený v novinách a v rozhlase, že 18.decembra 1938 budú voľby. Každému to stačilo. Dnes nemusíme rozmýšľať, ktorú k pätnástich cedúľ vybrať, nemusíme sa ohliadať, či svojím hlasovacím listkom dakoho nerozhneváme, čo v srdci to na hlasovacom lístku. Nové Slovensko sa nám páči. Slovenská vláda je nám viac ako sympatická, teda vložime do urny listok: ÁNO. Naše voľby sú viac ako obyčajné voľby, sú plebiscitom...“
Hlasovať sa dalo iba formou ÁNO / NIE, na otázku „Chceš nové slobodné Slovensko?“ Voľby dali odpoveď nielen na to, kto súhlasí s „novým“ Slovenskom, ale aj kto na voľbách nebol a kto neodovzdal platný hlas. A keďže Slováci, Nemci, Maďari a Židia hlasovali osobitne, štatistika bola robená aj po národnostiach. Víťazstvo to bolo preveliké. Viedeň informovala, že ľudáci vyhrali s 97,5% a Pariser Tageszeitung napísal: „...Voľby do prvého slovenského snemu sa uskutočnili v nedeľu na Slovensku celkom podľa nacistického vzoru. Existovala len jediná volebná listina Hlinkovej strany, ktorá samozrejne vyhrala s 98%, pri volebnej účasti 95%...“
Tým bolo Slovensko, vďaka nenávisťou rozhuckanej sedľači, vydané napospas ľudákom, klerofašistom a fašistom. A tí nestrácali čas, hneď začali likvidovať politickú opozíciu. Strany už zakázané boli, ale ľudia ešte mali tú drzosť tu a tam niečo proti jediným správnym povedať. A tak hneď pri prvej príležitosti fašisti z HSĽS pozatvárali predstaviteľov agrárnej strany Jozefa Lettricha a Jána Ursíniho, bývalého predsedu Slovenskej národnej strany Jána Paulíny – Tótha, socialistu Františka Zimáka, socialistu Ivana Dérera pripravili o občianstvo a zhabali mu byt, a keďže kultúra má byť národná a iba národná, hneď ľudáci do basy strčili aj herečku Činohry SND Hanu Stykovú či Ela Šándora, autora Sváka Ragana.
Ako to s fašistickou háveďou 80 rokov dozadu dopadlo, vieme. Povraždili desaťtisíce ľudí, okradli a zničili čo sa len dalo, a po pár rokoch už ako komunisti pokračovali vo vraždení zas. Ich pohrobkovia, vnuci vrahov a arizátorov nám tu vládnu stále. A stále rovnakými metódami.
Dnes odvolali Michala Šimečku. Tomuto kroku predchádzala mnohomesačná aktivita v podobe opakovaného šírenia klamstiev a nenávisti zo strany fašistov SNS a chrapúňov Smeru, za výraznej pomoci slovenského kléru. Títo vedia, že slovenská sedľač sa mentálne ani hodnotovo od čias Tisa nezmenila, a že ju utiahnu na akúkoľvek špinavosť. Ostatne, tisíce dní vládnutia topoľčanca, bez jedinej reformy, bez jediného progresu, dokonca s krvou Jána a Martiny na paprčiach, a stále má naprostú väčšinu.
Preto si treba uvedomiť nasledovné:
Je úplne jedno, koľko ľudí výjde do ulíc bojovať za demokraciu a normálne hodnoty. Keby to bolo rovno milión, s vládnou lúzou to nepohne, lebo tú my nezaujímame. Tí zastrihajú ušami až vtedy, a iba vtedy, keď sa stane niečo, čo zmení politické preferenie. Keď padne na rypák sedľač voliaca smerákov a fašistov. A keď sa bordel v tejto krajine sedľači prestane páčiť. Kým sa toto nestane, lúza pôjde ako valec, lebo pre sedľač je odvolanie Šimečku malým víťazstvom v ich živote plnom zla
Odvolanie Šimečku je iba prvý krok z mnohých, ktoré prídu. Vyššie spomínam, čo robili fašisti 80 rokov späť. Topoľčanec síce nedokáže vymyslieť nič pozitívne, ale špinavosti má premyslené na tri roky dopredu. Preto, a to s plnou vážnosťou, lúza bude pritvrdzovať. Vie, že šírením nenávistí bude mať podporu, lebo sedľač potrebuje niekoho nenávidieť, a či sú to Česi (dnes na nich útočili smeráci na tlačovke), či sú to Židia, liberáli alebo LGBT, na toto sa sedľač vždy utiahnuť bude dať. A klérus pri tom vždy rád pomôže
A tak lúza pôjde krok za krokom s budovaní tej jedinej správnej krajiny. Niečo urobí, počká čo sa stane, ak dostane peniaze z EÚ, urobí ďalší krok, počká čo sa stane, ak dostane peniaze z EÚ, urobí ďalší krok... lebo peniaze z EÚ síce rozkradne ako doposiaľ, ale časť z nich predhodí sedľači, aby navodila, že krajina funguje. A sedľači nevadí, že sme poslední v Európe, nevadí jej že životná úroveň ide do prachu, že mladí utekajú, že sme svetu na smiech. Sedľači to nevadí, tej vadí iba ak sa niečo fest silno obtrie o nich. A toto topoľčanec vie, a vie aj ako to využiť.
Takže to, čo sa stalo dnes, je len bezvýznamná epizóda v snahe chrapúňov a fašistov budovať autokraciu. A terčom nebol Michal Šimečka, dnešný cirkus bol iba testom, ďalším z krokov lúzy, kam až môžu zájsť. Lebo terčom je demokracia v tejto krajine. A ja sa bojím, že ešte s nostalgiou budeme spomínať na deň, keď "iba" odvolali Šimečku a dvihli dane.
Titulné foto z knihy Miloslav Szabó - Klérofašisti
Zdroje k textu : Eduard Nižňanský
